prichádza čas piety, spomienok, čas zastaviť sa a aspoň pár chvíľ venovať tým, ktorí už nie sú medzi nami.
Ak mám byť úprimná, nemám rada pohreby a nerada chodím na cintoríny. I keď, čím mi roky pribúdajú, tým častejšie na tieto miesta musím chodiť. Vlastne nemusím, chcem. Ľudia, ktorí mi boli blízki a s ktorými som prežila krásne chvíle, si zaslúžia aspoň tú, neraz poslednú spomienku, ktorú im viem venovať. Tohto roku sa ma bytostne dotkli dve úmrtia.
Prvým bola smrť Jozefa Hodorovského. Herca, režiséra a predovšetkým dnešným štyridsiatnikom a päťdesiatnikom známeho uja Bonifáca. Ten úžasný človek dokázal deťom, čo účinkovali v jeho súbore (som šťastná, že som patrila medzi ne), ale aj tým, čo chodili každú nedeľu na rozprávkové predpoludnia, pripraviť nezabudnuteľné chvíle. Pritom udržať na uzde rozšantené decká, to si žiadalo viac ako len rutinu či profesionalitu. To si žiadalo najmä srdce. To ozajstné, ľudské, ktoré sa po čiastkach rozdávalo. Až sa celkom rozdalo a tesne pred tohtoročnými veľkonočnými sviatkami navždy dotĺklo.
Druhým človekom, ktorého odchod mnou otriasol, bola smrť novinárky Anky Švigárovej. Istý čas bola síce mojou šéfkou, a o šéfoch vraj treba vždy rozprávať len v dobrom, no u nej určite neišlo o povinnosť. Ona bola predovšetkým človekom, ktorý ma učil, čo znamená novinárčina, ako treba získavať informácie, ale aj ako môže ostré pero pomáhať pri naprávaní krívd, a preto ho treba stále brúsiť.
Tak, ako som ja tento rok stratila dvoch blízkych ľudí, určite máte aj vy niekoho, kto od vás navždy odišiel. Kto už nie je medzi vami, už neporadí, nepomôže alebo aspoň bez slova nevypočuje to, čo máte práve na srdci a čo potrebujete niekomu povedať.
Aj preto, hoci nerada chodím na cintoríny, pretože ich považujem za miesta bolesti a smútku, určite k hrobom pôjdem. Tí, ktorých sme stratili, si to zaslúžia. Vonkoncom pritom nebude rozhodujúce to, akú drahú kyticu ako spomienku k Pamiatke zosnulých komu odnesiem alebo koľko sviečok zapálim. Tie pravé plamene máme predsa každý v duši.
Nájdime si teda aj v tomto uponáhľanom a možno až zbytočne bláznivom svete čas na pietnu spomienku. Aspoň na pár sekúnd si predstavme, aké to bolo krásne, keď sme sa držali za ruku s manželom, manželkou, objímali milované dieťa alebo vás vrúcne hladila ruka babky či dedka. Tí naši i vaši síce už fyzicky nie sú medzi vami, ale vždy boli a sú tu. V našich mysliach, dušiach, srdciach, nezabudnuteľných spomienkach.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Korzovanie košickými ulicami
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
