Angličan si nadávky zapisoval, potom ich vyhľadával v slovníku
Všade dobre ale doma najlepšie, povedal si Košičan Emil Kecer, ktorý vyše roka pracoval ako robotník v anglickom Oswestry. Spolu s ďalšími šikovnými Slovákmi rekonštruovali starú historickú železničnú stanicu. Tvrdí, že to, čo sa hovorí o anglickom kľude a konzervatívnosti, platí stále. O džentlmenstve Angličanov si však myslí svoje...
"S kamarátom sme sa ohlásili na inzerát, kde hľadali murárov, tesárov, stolárov, pomocníkov a strojníkov na prácu v Anglicku. Vybavili sme si potrebné papiere a o mesiac sme už išli," opisuje 53-ročný Emil Kecer prvé kroky, ktoré ho vlani do Anglicka zaviedli. V Košiciach bol zamestnaný ako strojník, ale keďže peňazí nikdy nie je dosť, rozhodol sa, že to skúsi v zahraničí.
"Cestovali sme autobusom a z Košíc nám to trvalo 30 hodín. Najprv sme niekoľko mesiacov pracovali vo Wreksame. Tam sme zo starého pivovaru robili obytné jednotky. Po niekoľkých mesiacoch sme sa presunuli do Oswestry." Je to malé útulné mestečko, od Londýna vzdialené 350 km a od Birminghamu 150 km. Má starobylý zámok, kamenný kostol a radnicu postavenú z červenej pálenej tehly. "V meste žije asi 30 tisíc obyvateľov. Majú tam veľa krásnych záhrad a veľký park, kde sa domáci počas víkendov stretávajú na pikniku. V parku sa organizujú koncerty," opisuje E. Kecer mesto, vzdialené od jeho pracoviska tri kilometre.
Na stavbe "makal" spolu s deviatimi Košičanmi a ďalšími piatimi mužmi z iných častí Slovenska na rekonštrukcii starej železničnej stanice. Spolu s nimi "zarezávali" aj traja Poliaci. "Bola to pamiatka z roku 1825. Po oprave to malo slúžiť ako zábavné turistické centrum. Ľudia sa mali prevážať po okolí starými historickými vlakmi." Dnes je už historická železničná atrakcia dokončená a návštevníci sa tu cítia ako vo filme pre pamätníkov. Vyskúšajú si jazdu v parnom vláčiku a v komplexe historickej železnice sa môžu občerstviť, kúpiť suveníry i zabávať sa. Je tu aj múzeum, ktoré zhromažďuje artefakty histórie tejto železničky. Paradoxom je, že Slováci sa podieľali nielen na jej obnove, ale pred 180 rokmi stáli aj pri jej zrode. "Slováci položili základy železnice. V múzeu boli vystavené noviny, kde sa o tom písalo. Keďže sprievodca vedel okiaľ sme, ukázal nám články."
A nezostalo len pri minulosti. Aj E. Kecer spolu s ďalšími Slovákmi sa dostali na tlačený papier. Miestne noviny, uverejnili článok o rekonštrukcii železnice. O slovenských ručičkách sa vyjadrovali pochvalne, zároveň však kritizovali, že cudzinci pracujúci za minimálnu mzdu, znižujú platy domácim.
Slovákov ponižujú
Slováci ako lacná pracovná sila robia všetko. Najviac takzvané hantlagérske práce. Betónovali, sypali vedrá so štrkom do miešačky, vyrábali drevené priečky i sadrokartóny, maľovali a robili poriadok na stavbe. "Niektorí vykonávali aj odbornejšie práce, napríklad stolári. Ja som tam išiel ako strojník, ale ku strojom som sa nedostal, pretože na vykonávanie takejto práce by som si musel urobiť skúšky v angličtine." Ako strojník na Slovensku nemusel vykonávať fyzicky tak náročnú prácu, preto si nohy, ruky i chrbát museli zvyknúť... "Robili sme 10 hodín denne, šesť dní v týždni. Niekedy, keď sme mali chuť, tak aj v nedeľu. Posledný mesiac, keď sme vedeli, že ideme domov, sme robili ´durch´," opisuje pracovné nasadenie.
Na Angličanov má E. Kecer ťažké srdce. Kvôli ich ponižujúcemu prístupu ku cudzincom. "Ich postoj k nám bol hlavne zo začiatku povýšenecký. Zvlášť jeden si na nás vybíjal zlosť, zakaždým nám vulgárne nadával. Keď sa nám niečo nepáči, vraj sa máme vrátiť domov. Povedal som si, že keď budem odchádzať domov, tak mu to spočítam. Ale nakoniec som to nechal tak, veď nemusím byť taký primitív ako on." Angličania robili Slovákom majstrov. Nepretržite ich kontrolovali a hnali do roboty ako stroje. Potrpeli si na tom, aby pracovali rýchlo a takmer bez odpočinku. "Nadávali na nás po anglicky a my na nich po slovensky. Ten najhorší si dokonca zapisoval naše nadávky do zošita a potom ich hľadal v slovníku. Ale tie tam nenašiel," smeje sa.
Takéto jednanie im na psychickej vyrovnanosti nepridávalo. Čo sa týka jazykovej vybavenosti, boli na tom naši Košičania zo začiatku biedne. Len dvaja z nich sa v angličtine dorozumeli. Čas plynul a slovíčka, ktoré potrebovali, sa na nich nalepili. "Mladí sa učili veľmi rýchlo. Pretože aj chceli. Mali tam slovníky, vypisovali si slovíčka. Ja som sa učiť na staré kolená nechcel. Ale aj na mňa sa niečo nalepilo. Ak nehovoria rýchlo, tak pochopím význam vety." Jeden majster Angličan ich sám iniciatívne učil cez obedňajšie prestávky anglickú abecedu. Keď sa trošku po anglicky naučili, aj domáci si k nim už dovoľovali menej a boli aj prístupnejší. "Je veľmi dobré, ak Slovák ovláda anglický jazyk aspoň na 40 percent. Vtedy nemá problém a úplne inak sa k nemu správajú."
Slováci robili za minimálnu mzdu, ktorá závisela aj od toho koľko odpracujú hodín. Za týždeň zarobili približne 230 libier. Jedlo si varili sami a domov si pripomínali aspoň slepačou polievkou, rezňami i pečeným kurčaťom. Strava v Anglicku nie je drahá.
Napriek ponižujúcemu postaveniu, si Slováci bývali vo Veľkej Británii ako králi. A to doslova. Ubytovali ich totiž vo veľkom historickom zámku z roku 1828. Jeho súčasťou boli aj domy pre služobníctvo, stajne, maštale. "Niekedy to bol vraj hotel. Zámok mal 30 až 40 izieb. V šope boli dokonca aj staré koče. Obývali sme štyri izby s veľmi vysokým stropom a obrovskými oknami. Mali sme tam teplú vodu, sprchu, toalety, kuchyňu, aj práčku. Vo veľkej spoločenskej hale bol televízor i krb v ktorom sme si aj kúrili."
Zámok patril majiteľovi firmy, v ktorej boli zamestnaní, preto neplatili nájomné. Bežná taxa za lacný nájom sa pohybovala od 20 do 30 libier mesačne. E. Kecerovi sa páčila jednoduchosť anglického spôsobu úhrady elektrickej energie. "V stánku, alebo v každom obchode si kúpite kartu, napríklad za 100 libier. V byte je zariadenie, do ktorého ju vložíte a spotrebúvate elektriku, pokiaľ sa vám limit nevyčerpá. Je to dobré, čitateľné, zaplatíte len toľko, koľko užívate, žiadne platby dopredu (ako na Slovensku), čakať na rozúčtovanie, ktoré je neprehľadné tak, že tomu málokto rozumie."
Anglická mentalita
Kľud Angličanov je príslovečný. Nič ich nerozhádže, z ničoho si nerobia problém. Táto vlastnosť sa E. Kecerovi páčila. "Nerozčuľujú sa, keď im niečo nevychádza tak, ako si naplánovali. My už by sme lietali ako šialení." Kľud však majú radi aj pri práci a v bežnom živote. Kým Slováci začali pracovať hneď ako prišli do práce o siedmej hodine, Angličania si ešte pokojne dali z termosky kávu, potom čaj, podebatili a pracovať začali o trištvrte hodiny neskôr. Takisto to bolo aj s prestávkou na obed. "Chcú, aby bolo všetko rýchlo spravené, ale oni sami sa až tak neponáhľajú. To je len akože. Ale keď sme my meškali päť minút, ihneď nám to vykričali. Je to údel robotníkov pracujúcich vonku."
Anglickí džentlmeni už asi vymreli. K cudzincom sa správajú ako typickí kolónionisti. A také sú aj ich deti. "Aj najmenšie dieťa sa snaží jednať s cudzincom ponižujúco. Vysmievajú sa, nadávajú. Ak vidí, že som mu porozumel a vynadám mu aj ja, tak vtedy sa stiahne. Musíte byť tak sebavedomí a drzí, ako tie deti, pretože len vtedy cúvnu." Anglický drobizg má dovolené všetko. Na každom kroku je vidieť, že rodičia sa prispôsobujú náladam svojho dieťaťa a počúvajú ho.
Po uliciach chodí veľa veľmi obéznych mužov, žien i detí. Štíhleho človeka je vraj problém uvidieť. "V reštauráciách ´ládujú´ do seba hromady jedla. A veľmi škaredo sa obliekajú. Skombinujú sa tak, ako im príde, hrôza na nich pozrieť. Ženy tučné, obrovský pupek im visí vonku a idú si...," nechápavo krúti E. Kecer hlavou hlavne preto, lebo oblečenie sa tam dá kúpiť veľmi lacno. V akciách idú ceny rapídne dole, aj o 75 percent. "Muži prídu do reštaurácie rovno z poľa v gumákoch, ani sa doma neprezlečú. U nás sú ženy vkusne poobliekané, ani do záhrady by nevyšli v tom, v čom chodí Angličanka do kaviarne. Takisto aj deti, jedna topánka iná ako druhá. Ja nosím krajšie montérky do roboty, ako oni nohavice po ulici," konštatuje.
Angličanom závidí len silnú štátnu ekonomiku a z toho plynúcu vysokú životnú úroveň ľudí. Nemusia počítať každú korunu ako národ slovenský. Peniaze si užívajú, stravujú sa v reštauráciách, veľa cestujú. V rodine majú bežne aj tri autá, každý člen jedno. "Ani na domoch si nepotrpia, jedine na autách. Každý má nové, bodaj by nie, keď za pol roka si na auto zarobia." Priemerný plat robotníka, ktorý už má niekoľko odpracovaných rokov za sebou, je približne tri tisíc libier mesačne.
Najviac E. Kecerovi vadila anglická konzervatívnosť, ktorá sa v mnohých prípadoch mohla označiť za zadubenosť. Vypuklo sa to prejavilo pri práci na rekonštrukcii železnice. Slováci by si robotu veľakrát zefektívnili, nebyť ich neústupčivosti. "Chcel som si zjednodušiť vynášanie vedier po schodíkoch na lešenie. Navrhol som im, aby sme ich vyťahovali povrazom, že jeden bude stáť hore a lano ťahať a druhý mu bude vedro nakladať a podávať. V žiadnom prípade to nechcel dovoliť." Nezabral ani argument, že práca pôjde rýchlejšie a ani to, že človek sa pri tom toľko nenadrie, nohy budú bolieť menej. Angličan mu na to povedal, že ak nevládze, tak si má zopár dní odpočinúť a neprísť do roboty.
"Všetko robia tak, ako pred 200 rokmi. Majú vymerané, koľko lopaty štrku majú dať do vedra a koľko vedier do miešačky. Dobre, raz to urobím aby som videl mierku. Keď som im povedal, že piesok, cement môžem už nasypať rovno do miešačky a nie najprv do vedier a tak do miešačky, že je to to isté, nechcel o tom ani počuť." Nedopustia aby im niekto zavádzal nejaké novoty. Nechcú pripustiť, že niekto môže mať aj lepšie nápady ako oni. Spokojní sú vtedy, keď vidia, že človek je zohnutý, až vtedy podľa Angličanov naozaj pracuje. "Ešte aj rúčky na lopatách sú krátke, oproti našim slovenským. A robia tak, celý čas zbytočne zohnutí. Nielen my, aj oni..."
Stavby sú vybavené úplne primitívnymi technologickými zariadeniami. Chýba im taká bežná vec, akou je automatický výťah, ktorý sa používa pri prácach na lešení. Veľké kusy dreva režú ručne a pritom by mohli použiť cirkulárku. "Nemohol som sa na to pozerať. Povedal som mu, že môže ísť preč a ja prácu urobím. Angličan nebude spokojný vtedy, keď je práca urobená, ale vtedy, keď vidí ako ju robím, aby to bolo presne tak, ako ju robí on," krúti hlavou E. Kecer.
O Slovensku obyvatelia ostrovov nevedia nič. "Pýtali sa, či máme u nás semafory. Myslia si, že Slováci prišli z lesa a pozoskakovali zo stromov. Pozýval som ich, nech sa pozrú ako žijeme u nás." No aj medzi nafúkanými Angličanmi sa našli svetlé výnimky. S jedným z nich sa E. Kecer spriatelil. Niekoľkokrát ho pozval k sebe domov na kávu. "Je to veľmi príjemný a sympatický človek. Robil s nami a keď desiatoval, radšej sa pridal k nám, ako ku svojim. Pozýval som ho ku nám, možno budúci rok príde. Som s ním aj teraz v kontakte, cez mejl."
Počas 14 mesiacov pobytu v Spojenom kráľovstve bol E. Kecer doma niekoľkokrát. V pohode vedel vydržať v cudzine len dva mesiace. Po troch a viac, mu už začalo byť smutno za domovom, za rodinou, ubíjal ho stereotyp a nuda. Bývať v Anglicku by vraj nechcel, ani keby mu dom zadarmo dávali. A to nielen preto, že na Slovensko je zvyknutý. "Nemajú tam ani poriadnu jar, leto, ani jeseň a zimu. Ľudia sú príliš odmeraní, nestarajú sa jeden o druhého. V Anglicku je všetko naopak, nie len volant," zakončil rozprávanie slovami svojho kamaráta.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
