blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Zapaľujeme im sviečku, položíme na hrob kytičku, uzatvárame sa do seba a meditujeme, prečo je to tak.
Hádam každý v tento čas vzdáva niekomu úctu, vyroní slzu a na duši mu je ťažko. Ale iba vtedy, keď tá duša nie je čierna. Keď prechádzate cintorínom, na ktorom vládne v tento smutný sviatok taká zvláštna atmosféra, davy ľudí zvláčajú k miestam posledného odpočinku náruče kvetov, stretnete nielen svojich príbuzných, známych, ale aj cudzích ľudí, čiernodušových tiež. Tí majú tiež sviatok. Lepšie povedané, keď je "práca", tak sa dni nedelia na sviatočné a všedné. Kto z nich by zaháľal, keď "pracovná príležitosť" sa priamo núka?
Koľko je zaparkovaných áut. Kým pozostalí z nich vynášajú vence a kytice a potom nejaký čas trúchlia, vynikajúca šanca pozrieť sa, či čisto náhodou niečo vo vozidle nenechali. Veď nemajú sto rúk, aby si so sebou brali aj panel z autorádia a pri troche šťastia je v ňom dosť iných, potrebných vecí. A je viac než isté, že sa netreba veľmi ponáhľať. Kým sa vyštverajú do kopca, postoja na pietnom mieste, stretnú kdekoho a vrátia sa, uplynie dlhý čas. Kto chce z autičkárov lámať rekordy, tak si musí švihnúť, keď chce zarobiť.
A keďže nie všetci prídu na cintorín naraz a v jeden deň, ale v predstihu si prídu pripomenúť pamiatku zosnulých, vyzdobiť ich miesto odpočinku, núka sa ďalšia príležitosť. Dá sa aj na tom pekne naryžovať. Chryzantémy ešte nezvädli, umelým neuškodí ani mráz a tých, čo ich chcú kúpiť je stále dosť. A tak jeden kvetináč možno otočiť viackrát. Alebo stále uchmatnúť nejaký z iného hrobu. Aj to sa stáva. Ľudia sme rôzni. A keď prídete na cintorín viackrát a zistíte, že práve ten váš hrob je bez kvetov, možno kúpite ešte raz tie isté. Zlodeji nemajú zábrany ani nad hrobom hoci i vlastnej matky. Biznis je biznis, city sa doňho nehodia. A vlastne je to pamiatka, každý za sebou nejakú nechá. Hoci neľudskú a bolestnú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
