topiaceho sa vosku. Takáto, priam mysteriózna atmosféra vládla cez víkend, v pondelok a včera na košickom Verejnom cintoríne i na cintoríne svätej Rozálie. Tisícky Košičanov tam prichádzali, aby si už pred a počas Sviatku Všetkých svätých (1. november) s úctou a pietou pripomenuli svojich drahých zosnulých, príbuzných, známych či priateľov. Ako káže tradícia, najprv očistili hrobné miesta od spadaného lístia. Po zapálení sviečok (symbol nádeje na zmŕtvychvstanie a očisty duše) v rôznofarebných kahančekoch, alebo len "holých" voskovíc, výmene zvädnutých kvetov za čerstvé a položení vencov sa tíško modlili, spomínali a rozjímali nad pominuteľnosťou pozemského života.
V pondelok pred zotmením sme pri pomníku košického sochára Vojtecha Löfflera (1906 - 1990), zastihli pani Máriu Matusákovú vo chvíli keď zažala po jednej sviečočke na hrobe majstra, jeho rodičov, prvej manželky a druhej manželky Kláriky. Práve z jej pomníka, ako sme informovali v denníku Korzár, neznámi vandali ukradli pred časom bronzovú tabuľku s nápisom Klára a z toho istého materiálu vyrobený odliatok ruky V. Löfflera. Nielen nás potešilo, že obe veci, aj keď už iba ich repliky, sú na svojich miestach.
"Bola som veľmi dobrá známa nielen Klárikina, ale aj Bélu-báčiho," zaspomínala si M. Matusáková. "Chodím na ich hroby každý rok a je to hanba, keď niekto z pomníkov kradne také veci, ako z hrobu Kláriky. Som rada, že to dali do poriadku. Na druhej strane, správa cintorína mohla pred sviatkom viac popracovať na čistote cintorína."
Kým množstvo ľudí zažínalo sviečky a kládlo kytice k centrálnemu krížu s Ježišom Kristom neďaleko brány cintorína, ďalší sa rozchádzali po uličkách k hrobom zosnulých, prípadne k urnám v kolumbáriu. Asi najviac ich však šliapalo po schodoch vedúcich k vyššie položeným častiam cintorína, kde so slzami v očiach zažínali malé plamienky aj pri pamätníku padlým v 1. svetovej vojne.
"S manželkou sme sa prišli pomodliť a uctiť si pamiatku môjho strýka, ktorý vtedy zahynul," tichým hlasom prehovoril sivovlasý pán Milan Kožár. "Chodíme aj napriek tomu, že je pochovaný kdesi v Rusku. Bol delostrelec, zabil ho granát."
Polohlasné "fuj, ale som sa zľakla", upriamilo našu pozornosť na skupinku starších ženičiek. Viaceré sa prežehnávali pri pohľade na čiernu mačku, prechádzajúcu medzi hrobmi. Asi im pripomenula, že noc z 31. októbra na 1. novembra, ako sa kedysi verilo, patrila mágii, čarom, zázrakom, ale najmä rôznym duchom a strašidlám. V túto "noc diabla" či zla je údajne stena medzi svetom mŕtvych a živých taká tenká, že sa dá medzi nimi ľahko nadviazať kontakt.
Od pamätníka padlých v 1. svetovej vojne je iba na skok k pamätníkom talianskych vojakov zavraždených fašistami v slovenskej obci Bunetice v novembri 1944, slovenských, ktorí padli v Taliansku ako členovia zväzku legendárnej partizánskej divízie Matteotti, ale aj sovietskych, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní východného Slovenska. Kahančeky a sviečky horeli pri každom z nich. Rozdiel bol iba v tom, že kým pietne miesta talianskych a slovenských vojakov sú takmer bez poškvrnky, z monumentu vojakov Červenej armády, ktosi ukradol s výnimkou jednej hviezdy všetko čo bolo z bronzu.
"Len v sobotu a nedeľu prišlo na cintorín viac ako stotisíc ľudí," povedal nám Karol Kačmáry, konateľ spoločnosti Rekviem, s. r. o., ktorá má v správe verejný cintorín. "V pondelok to bolo slabšie, najväčší nápor očakávame dnes (rozumej v utorok). V pondelok prišli už aj prví návštevníci zo zahraničia. Boli to dva manželské páry z Budapešti. Hrobné miesto im vyhľadali v zoznamoch a osobne ukázali naši zamestnanci."
Ľudia zo správy cintorína netajili spokojnosť nad tým, že počas dní, keď na pietne miesta prišlo také množstvo ľudí, nedošlo k žiadnym incidentom. Podľa K. Kačmáryho, veľkú zásluhu na tom mali aj mestskí policajti. Tí hliadkovali na parkoviskách i medzi hrobmi, ak tam objavili podozrivých z úmyslu
potenciálnych krádežami vencov či kahancov, každého legitimovali a zapísali si jeho nacionále.
Cintoríny, ich čistota, úprava, ceny a tvary vencov či kytíc boli ústrednými motívmi rozhovorov Košičanov, odchádzajúcich z miest posledného odpočinku ešte aj v autobusoch či električkách. Mnohí hodnotili kladne fakt, že dokonca i vodiči áut boli ohľaduplnejší ako po iné dni. Keď totiž zbadali na priechode pre chodcov ľudí s vencami v rukách, zastali a trpezlivo počkali, kým všetci prejdú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
