nechcú hovoriť. Boja sa a sú presvedčení, že príčiny neboli dostatočne vyšetrené a potrestaní neboli tí, čo na tom nesú najväčší podiel viny. Odniesli si to ľudia z výroby, zaplatili za to životmi tí, ktorí nijako nemohli ovplyvniť, aby sa okamžite prevádzka zastavila.

Nechcú a nebudú hovoriť, nechcú spomínať. Dokonca ani tí, čo sú už celých desať rokov na invalidnom dôchodku a pravidelne si chodia k lekárovi po lieky. Všetko dusia v sebe. Načo sa tým zapodievať, čo sa už dnes vyrieši, keď sa doteraz nič nevyšetrilo. Peniaze ako odškodné pozostalým obetí majú asi akú cenu? Života? Ten ťažko možno zaplatiť. A zdravie, to sa tiež nedá kúpiť.

Veľký železiarenský kolos si len pošuškáva, nikto nechce byť menovaný, hovoriť o tragédii, ktorá urobila hlbokú jazvu na duši mnohých. Cítia krivdu, majú ťažké srdce na svojho vtedajšieho zamestnávateľa. Dokonca aj tí, ktorí boli v správnom čase na správnom mieste a plyn sa im nedostal do pľúc. Ticho je to, čo lieči, nahlas sa nikto neodváži. Prečo? Stavili na istotu. Nič sa na veci už nezmení. Spolu s kolegami pochovali aj spomienky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári