Košice opisuje v 15. storočí historik kráľovnej Beatrice ako slávnu obchodnú metropolu a knihu v 17. storočí ako najvýraznejšie z Päťmestia
Kráľ Matej si požičiava od druhého hlavného mesta Uhorska delá
Košice mali v stredoveku v pomere k iným mestám v Uhorsku metropolitné postavenie. Bolo podložené aj právne, a to privilégiami z roku 1342 a 1347. Podľa prvého boli zaradené medzi hlavné kráľovské mestá a podľa druhého boli druhým hlavným mestom v Uhorsku, čiže boli na druhej priečke hneď za sídelným mestom Budínom. Košičania boli vynikajúcimi remeselníkmi a chýr o ich výrobkoch sa šíril ďaleko za hranicami Uhorska. V meste bolo najviac zastúpené spracovanie kovov a baníctvo.
Obstál v konkurencii
"Košice sú všeobecne známe ako slávna obchodná metropola celého kraja" - napísal v 15. storočí dvorný historik kráľovnej Beatrice. O storočie neskoršie museli čeliť cudzej konkurencii obchodníkov a remeselníkov, aby si túto povesť naďalej udržali. Aj iné mestá a ich cechy spolu s Košicami hľadali spôsob, ako obstáť v konkurencii a nedovoliť preniknúť na svoje trhy. Primkli sa ku Košiciam ako k hlavnému mestu Košickej provincie, ktoré sa zároveň stalo aj metropolu východoslovenských cechov. Metropolitné postavenie Košíc opisuje v 17. storočí v oku 1665 aj autor knihy, ktorá vyšla vo Frankfurte nad Mohanom a charakterizuje ich ako najvznešenejšie z Piatich východoslovenských miest - Pentapolisu, t. j. Päťmestia. Je to výsledok metropolného postavenia Košíc vo výklade mestského práva na východnom Slovensku, ktoré vyústilo do vytvorenia právneho súručenstva východoslovenských kráľovských slobodných miest.
Všade a vždy neplatilo, že remeslo má zlaté dno, aspoň nie každé. V Košiciach malo a najmä železiarske, kovospracujúce.
Dobrý chýr ďaleko zájde
Všetko, čo súviselo s kovom, malo dobrý zvuk zásluhou fortieľa majstrov. Už v 15. storočí boli v meste najviac zastúpené špecializácie, súvisiace so spracovaním kovov, ale aj baníctvom. Boli to kováči, zámočníci, mečiari, ostrohári, podkovári, pancierníci, klampiari, panvičiari, zvonári, nožiari, cínari, klinčiari, zlatníci, zbrojári a okrem nich ešte aspoň sedem špecializácií. U košických železiarskych a mediarskych majstrov objednal panovnícky dvor v Budíne na prípravu svadobnej hostiny kráľa Mateja a Beatrice Neapolskej (1476) okrem iného riadu dvesto kotlov. Z nich malo byť desať takých veľkých, aby sa v každom uvarili dva voly. Dvadsať kotlov malo byť pre dvadsať volov. Stovky pohárov, kastrólov, šerpiniek, tisíce lyžíc, stovky nožov boli v zozname objednávky kráľovského dvora.
Dobrý chýr malo stavebníctvo a s ním súvisiace drevospracujúce remeslá - stolári, tesári, doskári, šindliari, tokári, kolesári, vozári, vedrári, bednári, kisniari, sklenári, hrnčiari. Košickí doskári na žiadosť kráľa Žigmunda pomáhali opevňovať r. 1412 Segedín. Panciernici, mečiari, výrobcovia šípov a kuší boli považovaní za prvotriednych odborníkov. Ich výrobky si objednávala aj druhá manželka cisára Žigmunda, kráľovná Barbora. Kráľ Matej si od Košičanov požičiaval na svoje vojenské výpravy delá. Najlepší majster na odlievanie diel sa volal Tiež Matej a kráľ Vladislav mu nariadil, aby prišiel do Budína odlievať delá do boja proti Dóžovmu povstaniu. Treba povedať, že Košičania mali aj huty a s plnými mešcami ich otvárali mimo Košíc. Prevádzkovalo ich aj mesto, napr. Mestskú klinčikáreň v Čermeli a železiareň v poddanskej obci Košické Hámre.
Metropolné cechy
Remeslá boli staršie ako cechy, ktoré vznikali v snahe brániť sa konkurencii. Ak niektoré remeslá cítili potrebu organizovať sa do cechu, mohli tak urobiť bez toho, aby dali hneď potvrdiť svoje stanovy vrchnosti, mestu, zemepánovi alebo kráľovi (v 13. - 15. storočí). Mohli sa dohodnúť s niektorým príbuzným remeslom, ktoré malo potvrdené stanovy, na cechovej federalizácii. Ak bolo v jednom federalizovanom cechu viac remesiel alebo špecializácií, každé malo svoje orgány samosprávy, nad ktorých činnosťou bdel ústredný volený tzv. "otec". Bez problémov mohlo hociktoré remeslo vystúpiť z federalizovaného cechu a pripojiť sa k inému, alebo sa stať samostatným cechom, ktorý si vytvoril stanovy a za poplatok ich dal potvrdiť vrchnosti. Prínos organizovanosti bol v tom, že takí majstri mali výhody a lepšie pracovné uplatnenie. Košické kovospracujúce remeslá boli združené v cechovej federácii, v ktorej okrem niekoľkých zotrvali tridsať rokov. Postupne z federácie vystupovali. Kováči a zámočníci vytvorili samostatný cech.
Neskoršie vytvárali remeselníci z Košíc aj z iných miest metropolné cechy v rámci Košickej provincie, aby chránili svoje trhy. Mali precízne vypracované stanovy, ktoré udivujú aj dnes, na čo všetko pamätali.
Ak boli jednotlivé cechy z provincie filiálnymi alebo priamymi "vidieckymi majstrami" košického metropolného cechu, mali zaručené právo spolu s ním stavať stánky na trhoch a jarmokoch celého východného Slovenska. Prevzali aj stanovy košických cechov v najväčšom počte tkáčsky cech z Bardejova, Sabinova, Levoče, poľského mesta Biecz, stolársky cech z Michaloviec, zlatnícky z Rimavskej Soboty, kováčsky z Medzeva i zo Štítnika. Všetci si boli vedomí toho, že ak sa chcú udržať, musia dodržiavať cechové predpisy - aj artikuly reguly metropolného cechu. Táto skutočnosť rozptýli predstavu o náhodilosti a živelnosti v stredovekom obchode. Metropolný cech zvolával porady remesiel celej Košickej provincie, dohliadal na výrobu, ceny aj mzdy, normoval aj kontroloval výrobné postupy. V spolupráci s tzv. krajinkou poradou tiež plnil funkciu odvolacej inštancie. Určoval, v akom počte a s akým množstvom výrobkov pôjdu jednotlivé remeslá na trhy a jarmoky. Nezhody medzi jednotlivými remeslami riešila schôdza zástupcov všetkých slobodných kráľovských miest (Pentapolis - Päťmestie). Zaviedli opatrenia na ochranu vlastných výrobkov a trhov, i proti prenikaniu na ne cudzích a nekvalitných tovarov. Napríklad Pentapolis zakázal moravským klobučníkom predávať na trhoch Košickej provincie, ktorí zaplavovali nekvalitnými lacnými klobúkmi. Im aj poľským obchodníkom písomne zakázal merať súkno na lakte a zahraniční kramári a krajčíri nemali povolený predaj ani na jednom trhu či jarmoku. Na každej listine bola pečať príslušného metropolného cechu.
Cechové knihy, ktoré sa zachovali, poskytujú obraz o výrobe a obchode, ktoré boli plánované, regulované, kontrolované a v prospech domácich. Dnes by podľa toho mali možnosť zásobovať trh domáci výrobcovia našimi výrobkami. Dnes máme obchodný zákonník, colné predpisy, daňové kontroly, obchodnú, potravinársku inšpekciu. To všetko tu už bolo, iba pod iným názvom.
Na nedostatok hotelov a kúpeľov sa Košičania sťažovať nemuseli
Čo voľakedy bolo a čo zmizlo spoza brány východu republiky
Pred 60. rokmi vyšla v Košiciach brožúrka, ktorá poskytla vyčerpávajúce informácie o tom, čo všetko sa v roku 1946 vo vtedy 70 tisícovom meste nachádzalo. Akýsi sprievodca povojnovými Košicami. Dnes je táto knižôčka "Košice - brána východu republiky s orientačným plánom mesta Košíc" raritou. Podľa nej zistíte, čo všetko bolo a už nie je a čo by mohlo byť aj v súčasnom veľkomeste.
Či je to mlynský jarok, z ktorého koryta sa stala komunikácia, či impozantná budova a interiér hotela Schalkház, ktorú nenahradila tuctová stavba hotela Slovan či bývalá budova sporiteľne a empírový dom so železiarstvom na mieste ktorých stojí monštrum - Dargov, hotely, po ktorých nezostala ani stopa, alebo kúpele a bazény, ktoré zbúrali či zasypali.
Povojnové Košice mali deväť hotelov
Na jednej Mlynskej ulici, ktorá vyúsťovala do mestského parku cez most ponad rameno Hornádu - mlynský náhon, a ktorá bola veľmi výstavná domami s obchodmi, bolo šesť hotelov: Bristol, Centrál, Rohlena, Európa, Continental-Schmiedl, Engländer. Na terajšej Hlavnej (vtedy Štefánikovej) to bol "Schalkház Grand Hotel" a "Schmiedl", Koruna pri terajšej krytej plavárni budova je už obnovená). V každom bola kaviareň, v hoteli Schalkház okrem nej aj reštaurácia, piváreň, hostinec, salóny, herňa s bufetom a čitárňou, záhradná reštaurácia, prepychovo vybavená a akusticky vyhovujúca dvorana pre veľké zhromaždenia, plesy, koncerty i divadelné predstavenia. Po otvorení dvorany v októbri r. 1886 sa táto stala centrom kultúrneho a spoločenského života v Košiciach. Spomedzi 14 reštaurácií, vymenujme Levočský dom, po Schalkháze najreprezentatívnejší, postavený v gotickom slohu. V roku 1569 ho odkúpilo mesto Košice od Levoče a v rokoch 1908-1910 reštaurovalo ako vzácnu pamiatku. Niekdajšiu slávu Levočského domu odvial čas.
Počas I. ČSR i po vojne boli v Košiciach české reštaurácie - napr. na terajšej Hlavnej Budějovická bouda, Plzeňská reštaurácia. Známy bol Legionársky dom na Zbrojničnej, Slovenský národný klub na Hlavnej a vyhľadávaná reštaurácia "U 12 apoštolov" na Kováčskej.
Bazén zasypali
Mesto oplývalo kúpeľmi. Keďže bolo posádkovým mestom, pre armádu boli vybudované Kúpele čs. dôstojníkov, Vojenské kúpele na Komenského ulici. Ich šatne prestavali na byty a bazén zasypali. Na Ťahanovských riadkoch boli Mestské kúpele, na Mariánskej ulici č. 7 vaňové kúpele, na ulici Imricha Darvaša 5 Židovské kúpele. Vedľa budovy bývalej psychiatrie a teraz poisťovne, kde je parčík Parné a vaňové kúpele. O ich postavenie sa usilovali 10 rokov, až mesto poskytlo pozemok vedľa nemocnice oproti drevárskemu trhu a v roku 1899 boli otvorené. Mesto malo jednu tzv. novú mestskú plaváreň a v rekreačnej časti Alpinka bol k dispozícii pre návštevníkov bazén. Zo všetkého zostala iba plaváreň. Po Gajdových kúpeľoch niet ani chýru.
Košice boli sídlom redakcií denníkov: Slovenský východ na Zvoárskej 19, kde bola aj Čsl. tlačová kancelária, České slovo, Lidové noviny, na Jesennej 4, Kassai Ujság a Prágai Magyar Hirlap na Hlavnej (vtedy Štefánikovej). Na Zvonárskej bola tlačiareň.
Tento stručný výpočet toho, čo bolo za bránou východu republiky, teda v meste a čo spoza nej zmizlo, nie je nariekaním, skôr zamyslením sa nad tým, ako sa zapisujú do dejín miest ich predstavitelia a súčasnosť.
Meštiansky strelecký spolok
V Košiciach neboli iba vynikajúci výrobcovia zbraní, združení v cechu puškárov, ale aj nadšenci, ktorí sa venovali streľbe ako športovej disciplíne (ešte aj v roku 1828 boli v meste dvaja a v roku 1891 jeden puškár). Uvádza ich Dr. Mária Mihóková vo svojom známom Slovníku košických osobností.
Je zaujímavé, že v tomto európskom meste, za aké Košice považovali, pôsobil od roku 1809 Meštiansky strelecký spolok, vychádzajúci zo stredovekých tradícií - od r. 1520, ktorých súčasťou popri športovom zápolením bol vojenský výcvik mešťanov pri obrane mestských hradieb. Je známe, že o jednotlivé bašty sa starali príslušníci remeselníckych cechov.
V druhej polovici 19. storočia sa začal v Košiciach organizovať športový život v modernejšom poňatí, teda aj najstaršie športové odvetvie - strelecké. Nový Strelecký spolok bol založený v roku 1862, na čom mali zásluhu jeho funkcionári, najmä Ľ. Ambrus, M. Schiffbeck, M. Halyko. Dejiny spolku za roky 1809 - 1970 napísal Ladislav Klestinszky, ktorý sa preslávil na Olympijských hrách r. 1908. Ďalším olympionikom bol tiež košický rodák A. Prokop v roku 1912.
Aristokracia a zemianstvo pestovali šport ako spoločenskú zábavu, hry. Ich základom bola jazda na koni a streľba. Združovali sa v dostihovo, poľovníckom a štvaničnom spolku. Ich funkcionári boli grófi Forgách, Szalay, Zichy a ďalší abovskí statkári a zemani v druhej polovici 19. storočia. Neskoršie sa ich rady rozšírili o vyšších vojenských dôstojníkov (napr. K. Mertens) aj inteligenciu.
Starodávne mestské novosti z roku 1921
NOVÉ ŠTÁTOVKY - päťtisíckorunáčky - dala do obehu 21. februára 1921 filiálka Bankového úradu v Košiciach. Sú veľmi vkusné. Čo sa týka lehoty, do ktorej sa majú vyňať z obehu staré päťtisíckorunové štátovky, nie je ešte známe.
VÝSTAVA KRÁSNYCH OBRAZOV - zo života ľudu slovenského chýrečného slovenského maliarskeho umelca Todora Monssona slávnostne sa otvorí v Košiciach na Šrobárovej ulici č. 18 1. apríla. Celý deň otvorené, tiež v nedeľu. Vstup voľný.
ŠTRAJK KOVOROBOTNÍKOV firmy Fleisher a Schirger bol 13. marca. Zamestnanci žiadali desaťpercentné zvýšenie miezd.
DOPLNENIE ZÁSOB LIEČIV pre dobytok pre Košice žiadal vládu spravodajca Roháčik z Košíc na zasadnutí senátu v Prahe 17. marca, lebo vláda vydala nariadenie o očkovaní pred morom rožného statku.
PREDSEDA BYTOVÉHO ÚRADU v Košiciach Jozef Niklas bol postihnutý v úrade 17. marca nevoľnosťou, vzniklou naprostým vyčerpaním telesných a duševných síl a prepracovaním v úrade, čomu sa pri návale práce v úrade nemožno diviť.
VEĽKÝ VÝBUCH sa ozval na Tordássyho ulici v Košiciach 1. apríla. Jeden z vojakov pracujúcich na úprave dvora našiel v hline ručný granát, ktorý odhodil do kúta medzi smeti a črepy. Tam vybuchol, našťastie nikoho nezranil.
ČLENOVIA BRANNÉHO VÝBORU, ktorí boli na inšpekčnej ceste, navštívili 14. apríla Herľany. Celkový výklad pri dvojnásobnom 25-minútovom striekaní gejzíru podal stavebný radca Sefínsky. Návštevy sa zúčastnil generál Voženílek, župný poradca Juraj Bulla a košický mešťanosta Mutňanský.
(Správy prevzaté v plnom znení, aj keď nezodpovedajú súčasným jazykovým normám)
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
