Keď prišli o strechu nad hlavou, prespávali v tráve a v pivniciach
Odhadom žije v našom meste asi 500 bezdomovcov. Ľudí, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti a hrozí im pád na totálne dno, je však podstatne viac. Niektorí majú to šťastie, že sa aspoň na istý čas zastavili. Našiel sa totiž ktosi, kto ich prichýlil, dal im možnosť spať v murovanom dome a na normálnej posteli. Patria k nim aj manželia Ernest a Zdenka, ktorých sme stretli v azylovom dome Emauzy na Fialkovej ulici a ktorí boli ochotní aspoň v kocke vyrozprávať to, čo všetko stihli prežiť.
"Mala som dvojizbový byt po mame a otcovi, ktorých som síce oslovovala ako zvyknú deti rodičov, ale neboli to moji biologickí rodičia," vrátila sa v spomienkach o 46 rokov dozadu pani Zdenka. "Najprv som bola v detskom domove. Sťažovať sa však nemôžem. Odkedy ma ako adoptívni rodičia odtiaľ zobrali, boli ku mne dobrí. Teda, aspoň kým som bola malá. Neskôr sa to zhoršilo."
Najmä s otcom sa vzťahy dosť naštrbili. Mama ostala stále rovnako dobrá, dokonca jej aj svadbu vystrojila, na ktorú jej ušila takmer celé oblečenie. Pomáhala jej tiež pri výchove teraz už viac ako 18-ročného syna, ktorého v manželstve mala. "Syn sa mi však otočil chrbtom. Povedal mi kruté slová, že ma už nikdy nechce vidieť ani poznať a nemám ho vyhľadávať. Začal žiť svoj život a ja v ňom nemám miesto. I keď neviem prečo," nechápe pani Zdena, čo sa stalo, kedy a v čom synovi ublížila. "Každej matke príde zaťažko, keď ju dieťa odvrhne, odkopne ako handru. Aj mňa to veľmi bolí."
Zdenka je po mozgovej porážke, mala už aj infarkt, ktorý sa podpísal na srdci. "Moja ´pumpa´ neide tak ako by mala. To však neznamená, že by som sa celkom spustila. To nie. Vydala som sa po druhýkrát. Za Ernesta. Žijeme spolu sedem rokov. Pre tento krok som sa rozhodla aj preto, lebo som dúfala, že začnem iný život. Ernest je síce moja opora, ale čo, keď sme obaja skončili tak, ako sme skončili...," pozastavila pani Zdenka chod smutných myšlienok.
Naleteli podvodníkovi
Po sobáši, už ako manželia, bývali najprv spolu v byte pani Zdenky na ulici B. Němcovej. Nepatria však k ľuďom, ktorí by vedeli narábať s nehnuteľnosťami. Dvojizbový byt dali do rúk jednej realitke, aby ho predala a im zaobstarala menší. Stalo sa, realitka obchod urobila a manželia, na ktorých podľa nich urobili podvod, sa dostali do menšieho bytu na Terase. Ani z neho sa však dlho netešili, prišli totiž ostrí chlapci a oni museli odísť preč.
"Všetko sa nám akosi vymklo z rúk a hoci sme tam mali aj nábytok, ktorý sme si tesne predtým kúpili, neostalo nám iné, len ujsť. Vrátili sme sa na ´boženku´, pretože náš byt nebol ešte obsadený. Dúfali sme, že konečne bude pokoj." Ale, ako pokračoval Ernest v rozprávaní, pokoj nebol. Manželke prišiel papier z polície, že neoprávnene obsadila bytové priestory. Obaja boli hotoví, zúfalí, pretože hrozilo, že aj do basy by sa mohla pani Zdena dostať. To sa našťastie, nestalo, no obaja skončili na ulici, pretože hoci im istým človekom bolo sľúbené, že nejaký byt dostanú, nič nemajú. "A ten človek ešte chodí po slobode a keď nás stretne, spokojne sa usmieva. Vôbec mu nevadí, že nás dobehol..." zlostil sa Ernest, ktorý hoci robil, čo mohol, o byt definitívne prišli. Hanba-nehanba, spali v tráve pri bloku. "Je to neuveriteľné, ale nikto z bloku nebol ochotný mi povedať: ´Zdena, poďte hore, nespite na zemi, veď môžete mať vážne ťažkosti...´ Pozreli sa na nás a potom otočili hlavu, akoby mňa, ktorá som bola pre nich nič, nevideli. A to som prišla z nemocnice, kde ma držali prakticky celý čas na infúziach."Neskôr sa im podarilo dostať sa do jednej pivnice. Toto pohodlie však dlho netrvalo. Keď domovník zistil, že majú v bloku nepozvaných hostí, okamžite ich odtiaľ vystrnadil...
Keďže mama pani Zdeny mala chorého brata, asi na polroka sa na ňu i Ernesta usmialo šťastie. Nasťahovali sa k nemu, keďže sa začala o neho starať. "Pokiaľ človeku neviem pomôcť, určite mu neublížim. Aj okolo maminho brata som robila všetko, čo potreboval. On však nebol schopný povedať mi: ´Zdena, choď na úrady a nahlás sa, že tu bývaš.´ Keď zomrel, rodina ma obvinila, že si chcem byť nechať. Pritom som sa o brata starala a zháňala lekárov, keď potreboval. Za moje posledné peniaze som mu pripravila pohreb..." Byt samozrejme, musela opustiť, o to sa rodina postarala.
Prespávali, kde sa dalo
O strechu nad hlavou prišiel aj pán Ernest. Pôvodne býval v 1-izbovom byte na Sídlisku nad jazerom. Mal tam i partnerku, s ktorou žil takmer rok, no keďže začala veľmi piť, už sa to nedalo vydržať. Počas ich spolužitia išli peniaze viac na alkohol ako na nájomné. Výsledok? Dlžoba. Ernest mal o byt prísť a ako neplatič byť vysťahovaný na Luník IX. Našťastie sa našiel človek, ktorý byt odkúpil a vyrovnal všetky nedoplatky. Dokonca dostal pán Ernest aj niečo "na drevo". "Nebol to malý peniaz, mal som asi 30-tisíc. Vtedy som sa už poznal so Zdenkou, požiadal som ju o ruku a bola svadba."
Potom sa začali už spomínané problémy s bytmi. Vo všetkej tej smole sa chytali aj slamky. A tak prijali aj podnájom v jednej rodine olaských Rómov. Ani tam to nebolo ono. Život bez kúpeľne, bez možnosti umyť sa či niečo vyprať, sa nedal nazvať životom. Ernest sa mohol umyť aspoň v práci, pretože vtedy ešte mal zamestnanie, no aj o to prišiel. Lenže, čo Zdenka...?.
Ešteže sa ona dostala do azylového domu na Alžbetinej ulici a Ernest do podobného zariadenia na Svätoplukovej ulici. Ani pre jedného to nebol život, chýbali si navzájom. A tak skončili znovu na ulici. "Spali sme naozaj všade. V lepších dňoch v podnájme u známych, v tých horších, ktorých bolo viac ako dosť, najmä v pivniciach, v tráve alebo tam, kde sme našli voľnú plochu. Niekedy sa nám podarilo dostať sa aj do tepla, napríklad na železničnú stanicu, čo bolo úplne najkrajšie." Tri mesiace spal Ernest potajme v jednej pivnici. Posteľou mu boli staré dvere a prikrývkou to, čo mal na sebe. Hoci mali nejaké osobné veci, nemali ich kde dať. A ťahať všade so sebou kufre, to bolo nemysliteľné.
"Od februára tohto roku sa mi podarilo dostať sa do charitatívneho domu na Bosákovu ulicu. Neskôr na Fialkovu, kde sme doteraz. Tu sme však neprišli spolu, pre manželku sa našlo miesto skôr. Ja som sa ešte dva mesiace potuloval, kde prišlo. Istý čas som spal i pod mostom na Štefánikovej ulici." Tam Ernest takmer prišiel o oči, lebo neželanú spoločnosť mu robili feťáci, ktorí ho obťažovali. Jeden mu čosi vylial do očí. Našťastie, stačil ich zavrieť skôr, ako tekutina mohla dokonať dielo skazy. "Sfetovaní ľudia nevedia, čo robia. Bol to moment a mohol som byť slepý," prehlásil Ernest, ktorý ťahá od podobných zlôb ruky preč. Podľa manželky Zdenky nepije, nedroguje, dáva si pozor na veci. Odkedy sú na Fialkovej, ani len pivo neochutnal, lebo vie, že tam sa to nesmie. Každý večer musia fúkať. "Teda hlavne muži. Ja ani kávu nemôžem, pri mojom podlomenom zdraví by ma to zabilo," dodala pani Zdena.
Podlomené zdravie
Aby všetkého nebolo ešte dosť, Ernest dostal papier zo súdu, že neplatí výživné na nemanželského syna, ktorý od dvoch rokov vyrastá v domove. Nevie, ako vyše 17-tisícový dlh vyrovná, keďže prácu nemá a poberá len invalidný dôchodok. Ani manželka mu nemôže pomôcť, tiež je na invalidnom. Ich príjem spolu je 4800 korún, z ktorého im po zaplatení za bývanie na Fialkovej ulici neostane veľa ani na stravu, nieto na ďalšie výdavky. "Keby som mal prácu aspoň ja. Kým som bol zamestnaný, mal som skoro 8-tisíc korún, čo nám dvom stačilo. No neverím, že ma ešte niekto zamestná." Ernest sa priznal, že mal veľmi vážne problémy s paragrafmi. Aké, to nechcel povedať. Povedal len to, že bol na polroka odsúdený "natvrdo", pretože naletel nejakému chlapíkovi, ktorý ho dostal do čohosi veľmi nedobrého.
"Sme na dne. Hoci sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní nám pomôcť, kto požičia, tomu treba vrátiť. Samozrejme, že platiť musíme aj za pobyt na Fialkovej. Financie vonkoncom nevychádzajú, niečo lepšie na zjedenie si nemôžeme kúpiť. Pritom Ernest, aj keď na to nevyzerá, rád veľa a dobré zje," s neskrývanou bolesťou hovorí pani Zdena, ktorá keby na to mala, varila by Ernestovi každý deň len samé dobroty. No nedá sa.
"Dnes na nič nie sú peniaze. Ja som napríklad patrila k ženám, ktoré celý život dbali o seba. Najmenej raz mesačne som chodila ku kaderníčke a kozmetičke, aby som vyzerala tip-top. Nemohlo sa stať, že by som sa spustila, ani smeti som neišla vysypať, keď som nebola vymaľovaná a bez upravenej frizúry. Nie ako teraz, že mám na oblečenie len pár vecí, ktoré striedam..." Pani Zdena sa odmlčala, radšej nechcela túto tému ďalej rozvíjať. Evidentné však je, že sa s osudom nevie zmieriť, veď ako hovorí, na ženu ešte nemá veľa rokov, len 48. "V skutočnosti som troska. Mám podlomené zdravie, točím sa, trasú sa mi ruky, som stále vystresovaná, neznášam krik, od porážky neviem súvislo rozprávať, musím hľadať slová. I keď podľa lekárov som mala šťastie, pretože som neskončila ochrnutá a na vozíku." Pani Zdena Bohu ďakuje, že sú teraz na Fialkovej ulici. Keby sa jej niečo stalo na ulici, možno by po nej nikto ani len "nezabrechal."
Aké budú Vianoce?
"Nechcem byť bezdomovkyňa. Niečo také si nepripustím, nespustím sa. Aj v tej najhoršej situácii si musím zachovať ľudskú tvár. Aj do hrobu ma musia pekne upraviť. Nie do čiernych či tmavomodrých šiat, nechcem vyzerať ako žobrácka stará žena. Chcem byť pochovaná normálne, ako baba v plnom rozkvete a upravená. Zaslúžim si to. Môj život je veľmi ťažký."
Po tomto slovnom výleve nasledovala pauza. Po nej pani Zdena siahla do spomienok na jej doterajší život. Adoptívnych rodičov stratila, keď mala 46 rokov. Otec vraj nebol zlý človek, mal ju rád, no len dovtedy, kým si nevypil. Potom mame nadával aj do kur.... To isté kričal aj jej. A obe bil. Dokonca na ne vytiahol nôž. "Nechápala som, načo si ma adoptovali, keď sa ku mne potom tak správal. Raz prišiel domov a chcel sa prejaviť ako chlap. No nie na mame, le na mne. Vedela som, že ho môžem udať, ale pomohla by som si? Určite by sa mi za to pomstil."
Inokedy prišiel domov, mama práve umývala okná. Opäť bol opitý a nahnevaný, a tak ju chytil a zhodil dolu. Keďže sa držala vyklápacieho okna, to vypadlo a padlo na ňu. "Mame vtedy nejako čudne vyšiel jazyk. Zmodrala a zdalo sa, že je koniec. Našťastie sa mi ju podarilo prebrať. Alebo nás bil s remeňom. Aby sa mu ľahšie udieralo, natiahol ma na stôl." Bitky si užila Zdena aj s prvým manželom. Na sobotu a nedeľu mali napríklad už len 200 korún a on chcel na niečo peniaze. Odmietla mu ich dať. Skončilo to bitkou, pričom ju kopal do ľadvín. "Žili sme spolu 20 rokov a aj som ho mala rada, no spomienky i teraz bolia. Rovnako ako ma pichá pri srdci, keď si spomeniem na syna, ktorý sa vraj chce oženiť. Nemala by som na jeho svadbe byť aj ja? Veď som mu dala život..."
Bolesť, bolesť a ešte raz bolesť. Pani Zdena jej má veľa v srdci. Rovnako ako majú s Ernestom aj druhú najčastejšiu tému - peniaze, peniaze, peniaze. Keby ich mali, úplne inak by žili. "Už nevládzem. Naozaj som na pokraji síl. Napríklad Vianoce. Sú síce ešte ďaleko, ale už teraz sa mi tlačia slzy do očí. Pre mňa to bola vždy symbolika rodina, rozsvietený stromček, kapustnica, šalát, ryba. Dnes na nich nebudú peniaze. Keby aj boli, v čo neverím, kým sa všetci, čo tu bývame, vystriedame pri sporáku... Doma je doma." Aj keď Zdenka a Ernest slovo doma prakticky nepoznajú.
Obaja uznávajú, že čiastočne sú si za situáciu, v ktorej sa ocitli, na vine sami. Najmä pri narábaní s bytmi boli veľmi nešikovní. Ale to, že skončia na Fialkovej, predsa len nepredpokladali. Aj keď vždy je to lepšie ako spať pod mostom alebo pri bloku. "Z toho, ako sme dopadli, nikoho neobviňujeme. Doplatili sme na svoje vlastné chyby. I keď prečo práve my? V čom sme sa previnili? V tom, že dvaja opustení ľudia chceli zdieľať osud spoločne?
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
