Keby vraj boli obaja v jednom človeku, bol by to dokonalý boxer

Keď otvoríte dvere do stánku košickej Lokomotívy v Čermeli, akoby na vás dýchla atmosféra klasických amerických filmov z boxerského prostredia. Hneď si predstavíte kulisu staručkej telocvične zastrčenej v akomsi ošumelom chicagskom baráku, ring vystupujúci z prítmia chabo osvetlenej miestnosti a v ňom dvojicu borcov tlčúcich sa do tiel lesknúcich sa potom. So zvukom úderov sa miešajú strohé pokyny trénera stojaceho s uterákom okolo krku dole pod ringom a tučný promotér, nespúšťajúc oči z duelu medzi povrazmi, dáva o svojej prítomnosti vedieť iba silnou vôňou tabaku a hustým kúdolom dymu zo zapálenej cigary...

Slovenský box zdieľa údel malých športov. Také boli aj víkendové majstrovstvá republiky v jednej z jeho mála súčasných bášt, vo vranovskej Box Aréne Cedent. V jedenástich hmotnostých kategóriách sa predstavilo iba 46 pästiarov z desiatich klubov. "Ale tú halu im môžeme len závidieť. Je to nová, nádherná aréna, pravý kotol, strmo stúpajúce hľadisko obklopuje ring zo všetkých strán," predstavuje si jeden z trénerov košických boxerov Ján Onda starší, že by ich skromná telocvičňa raz tiež zmenila svoju podobu. V Košiciach však niet kúzelníka, čo by šibol čarovným prútikom. Aj keď tunajší box by si to zaslúžil.

A nemusí to byť ani nová hala. Stačilo by trebárs pomôcť tak, aby talenty, ktoré v čermeľskom ringu vyrastajú, neprišli o robotu, len čo ich z juniorského veku preradia k dospelým. Jeden z najúspešnejších slovenských klubov totiž nemá na to, aby popri mládežníckych kategóriách utiahol aj družstvo mužov. "Na mužov nemáme peniaze. Žijeme len z malých sponzorov, čo nám sotva stačí na mládežnícke družstvá. Potrebovali by sme jedného generálneho sponzora. Už tri roky po sebe dávame žiadosť do U.S. Steelu, ale neúspešne..." povzdychol si Ján Onda, otec dvoch slovenských talentov, pre ktorého je to zvlášť pálčivý problém. Jeho synovia, dvadsaťjedenročný Ján a osemnásťročný Michal zatiaľ zbierajú medaily pre materskú Lokomotívu...

"Janko už v tomto veku dosiahol prakticky všetko, čo sa na domácej scéne v boxe dosiahnuť dá. Nepočítajúc žiacku kategóriu, je štvornásobným majstrom Slovenska v súťažiach jednotlivcov, získal titul v kadetoch, dva za juniorov a po troch finálových účastiach na šampionátoch dospelých sa teraz vo Vranove dočkal prvého zlata." O tri roky mladší Michal má už teraz na konte šesť titulov, štyri v mladšom doraste a dva juniorské. "Vlani sa mu dokonca podarilo nevídané. Získal zlato s mladšími i staršími dorastencami, aj s mužmi Komárna," niet iného východiska, ako dávať chlapcov na hosťovanie, či už do slovenských klubov, alebo do susedného Česka.

Obaja zdedili boxerské vlohy po otcovi, ktorý z rodného Vranova prišiel do Košíc pred dvadsiatimiôsmimi rokmi. "Nastúpil som do Stredného odborného učilišťa hutníckeho v Šaci a k ringu ma pritiahol kamarát, Stano Stupák, ktorý boxoval za Lokomotívu. Vždy som mal sklony k bojovým umeniam, získal som piate kiu v ju-ji-tsu a po návrate z vojny aj výcvik sebaobrany." V ringu ťažil zo sily a kondície, ktorými dokázal prevalcovať svojich súperov. No jeho pästiarska kariéra nemala dlhé trvanie. "Ani chlapcov som pôvodne nechcel dať na box, chodili ku mne na ju-ji-tsu a neskôr na karate. Ale dlho tam nevydržali, lebo je to šport, v ktorom sa nemôže udierať naplno..."

Čo neposkytlo karate, dal im box. Starší mal jedenásť, mladší osem, keď ich otec začal pravidelne vodievať na tréningy do Čermeľa. Mama, hoci mala k boxerskému prostrediu blízko ("obaja jej bratia boli boxeri, výborný bol najmä starší, Miro Hríbik, s mladším, Miťom, som bol zas na vojne," vraví Ján Onda starší) by ich zbytočne odhovárala. "Žiadnej matke nie je príjemné, keď vidí, že sa jej syn bije. Ale už si zvykla a chodí aj na zápasy." A je pyšná na ich úspechy. Ešte sa nestalo, že by musela ošetrovať vážnejšie zranenie niektorého z nich. "Skôr musia ošetrovať ich súperov," hrdý je otec.

Boxerskú abecedu ich v Lokomotíve učili Anton Spišák, Jozef Horňák a Rafael Horváth, no už päť rokov ich kaučuje otec. "Stále ich tento šport baví. A som veľmi rád, že je tak, že nechodia fetovať, nepoflakujú sa po sídlisku ako mnohí ich rovesníci. Aj vďaka tomu, že som na nich prísny. Naučili sa tvrdo makať, lebo box je naozaj tvrdý šport, vypotia pri ňom hektolitre potu. Ale talent bez tvrdého tréningu nie je nič."

Obaja sa tvrdej rehole prispôsobili, aj keď otec vidí, že za úspechmi ide každý z nich trochu inou cestou. "Starší Janko nebol taký talent, ale je poctivejší v tréningu, je ctižiadostivejší ako Mišo. Ten je zas obrovský talent, ale tá poctivosť v tréningu taká nie je."

Chlapci priznávajú, že otec má pravdu. "Tú pevnú vôľu bratovi trošku aj závidím," vraví Michal. "Možno keby sme boli obaja v jednom človeku, bol by to dokonalý boxer. Ale aj keď každý trochu ináč, obaja ideme za rovnakým cieľom," zažiaria im oči, keď pred nimi vyslovíte slovko olympiáda.

"Odlišní sme v tom, že ja asi viac driem, ako bráško," tvrdí Ján. "Snažím sa mu niekedy dohovoriť, len či si to berie k srdcu, neviem." Aj na učenie majú súrodenci trošku rozdielny názor. Školské lavice hutníckeho učilišťa v Šaci drel otec i obaja synovia. Ján dokonca k maturite s vyznamenaním. "Priznávam, že to učenie viac flákam. Keď sa dá, hneď ho dám bokom," úprimný je Mišo. "No medzi nami je veľmi dobrý vzťah, so všetkým sa navzájom zdôveríme." Aj s tým, čo možno rodičia ešte nevedia. "Že aj Mišo má už frajerku. Ešte ju však doma nepredstavil," smeje sa Ján, ktorý má už vážnu známosť. "Je z Rozhanoviec, mamina kolegyňa z práce. Ani nevedela, že som boxer, ale už ma v ringu videla a celkom sa jej to páčilo, najmä atmosféra okolo boxerských zápasov."

Bez nej chlapi nevydržia ani doma. "Keď dávajú na Eurosporte box, všetci traja sedíme v jednej izbe, kým mama sleduje vedľa tie svoje seriály. Ale keď je u nás bratova frajerka, tak jej idú robiť spoločnosť," čuduje sa Michal Jánovi, že sa nechá zlomiť babou.

Detská izba je už plná trofejí, aj keď mladí boxeri sú ešte len na prahu veľkej kariéry. "Ja mám dvadsaťjeden medailí, Janko ich má dvadsaťpäť. To preto, že je starší. Ale ja mám v tom ringu asi viac šťastia," vysvetľuje Michal, prečo zaostáva za starším bratom len o štyri cenné kovy. "Všetky medaily visia v našej spoločnej izbe, poháre majú miesto v obývačke."

Otec je zástancom prísneho režimu a oni dobre vedia, že je to správne. "O desiatej je večierka a ani mňa, ani brata nenapadne protestovať," tvrdí Mišo. "Ani ma neláka byť dlhšie večer vonku, alebo pozerať do noci televízor. Ešte tak diskotéky, ale cez sezónu to nejde. Na tie sa dostanem až cez prázdniny."

Ani s alkoholom nie je problém. "Už môžu, ale vôbec to nezneužívajú," spokojný je otec, že chlapci holdujú inému koníčku. "Zostane to maximálne pri pivku. Aj teraz, keď Janko vyhral vo Vranove, dal si jedno pivo a to bola celá oslava. Trocha voľnejší režim majú v lete, cez prázdniny ich nechám trochu oddýchnuť." Ani vtedy si však so športom nedajú pokoj. Pre Miša nastáva čas adrenalínu. "Mám rád extrémne športy."

"V lete chodí brigádovať k vodným lyžiarom a pri obsluhe vleku sa tak naučil lyžovať, že je už dvojnásobným majstrom Slovenska vo wakeboarde," nebráni mu otec v doplnkovom športe. "Obaja hrajú dobre aj futbal a sú výborní korčuliari. Hneď by z nich mohli byť hokejisti."

No v rodinnom erbe Ondovcov už asi navždy našli miesto boxerské rukavice. Otec však vie, že v Košiciach im ruže nepokvitnú, kým Lokomotíva nebude mať na družstvo mužov. Čiastočným riešením je hosťovanie v iných kluboch. A bratia Ondovci sa nemôžu sťažovať, že by nebol záujem. V minulej sezóne obaja vystupovali vo farbách Liberca. "Keď tam prišli, mančaft bol v šesťčlennej lige posledný. Napokon obsadil druhé miesto za Ústí nad Labem. No tým to skončilo, lebo Slováci sú pre nich dosť drahí, Poliaci to majú k nim predsa len bližšie. Za jeden zápas dostali štyritisíc českých korún. A tých zápasov odboxovali päť. Vidíte, že to nie je šport, z ktorého by sa dalo vyžiť," hovorí Ján Onda starší. "Nedávno sme to s manželkou počítali. Za tých desať rokov, čo sme dali chlapcov na box, stálo nás to asi tristotisíc korún. A návratnosť? Žiadna. Akurát morálna, tituly a medaily. Ale neľutujeme."

Viacerí borci hľadajú východisko v profi ringu. Ten je však na Slovensku zatiaľ o ničom. "Na profesionálny box je ešte priskoro. Ideálny vek je okolo dvadsaťpäť-dvadsaťšesť rokov, vtedy je človek i boxer vyzretý. Mladším to neodporúčam," radí otec a tréner v jednej osobe.

No presadiť sa u nás v amatérskom ringu je takpovediac nadľudská úloha. "Chlapci majú na to, aby sa presadili aj na medzinárodnej úrovni, ale ako, keď ich zväz nepošle na olympijskú kvalifikáciu, ani na európsky či svetový šampionát? Teraz sú majstrovstvá sveta v Číne a zväz nemá toľko peňazí, aby tam poslal piatich borcov. Vždy chodia traja tí istí. Hlavačka, ktorého otec je tréner Nitry i dorasteneckej reprezentácie a Dydiovci, ktorých v Dubnici trénuje tréner národného mužstva. Tí idú aj na štyri kvalifikácie na olympiádu, ostatní nedostanú šancu. Ale už som to vzdal a venujeme sa domácej lige, lepšie sa presadiť nevieme..."

Že to v našom ringu naozaj nie je celkom kóšer, svedčí aj posledný šampionát jednotlivcov vo Vranove. "Nevravím, že Janko mal dostať cenu pre najtechnickejšieho boxera, aj keď prvý zápas ukončil v druhom kole, v druhom zápase posadil súpera na zadok za tridsať sekúnd a vo finále jednoznačne vybodoval (23:11) oveľa skúsenejšieho borca z Komárna. O tejto cene sa rozhoduje vždy až po skončení posledného duelu, ale teraz ju Hlavačka dostal skôr, napriek tomu, že sa trápil s dorastencom a ten ho tak bil, že sa ledva odpotácal z ringu," platí stále to federálne - z Košíc je do reprezentácie ďaleko.

Aj Mišo patrí medzi výborných technikov, ale vo Vranove to Ondovci trošku pretaktizovali. "Bola to moja chyba. Keďže Konečný štartoval v šesťdesiatke, Miša sme nahlásili do päťdesiatsedmičky. Musel zhodiť sedem kíl a potom nevládal boxovať," priznáva otec taktickú chybu.

Je predpoklad, že obaja Ondovci budú patriť k slovenskej špičke v najatrajktívnejších kategóriách do 75 a 81 kilogramov. "Sú to aj najnebezpečnejšie kategórie, pretože borci tam už majú ťažké údery a sú rýchli," nemá však otec o nich strach. Jeho chlapci to slovko z pästiarskeho slovníka sami vyškrtli. "Osemdesiatjednotka mi vyhovuje. Nemám žiaden strach, keď nastupujem do ringu, zo žiadneho súpera. Skôr sa občas bojím o výsledok, aby som neprehral neprávom," vie Ján Onda, že muži s motýlikom na krku sú niekedy schopní ozajstných divov.

Ani Michal nie je žiaden bojko. "Strach? Ten mám skôr o brata, keď prichádza do ringu. V tom sme asi rovnakí."

So strachom nech radšej nastupujú súperi. Lebo pred pravačkami bratov Ondovcov treba byť už naozaj v strehu.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári