Život v tme je pre Emila Samoľa kvalitnejší až s Toscou

Keď učiteľ fyziky a výpočtovej techniky Emil Samoľ odchádzal do nemocnice na transplantáciu obličky, netušil, že domov sa vráti slepý. "Ležal som v

Keď učiteľ fyziky a výpočtovej techniky Emil Samoľ odchádzal do nemocnice na transplantáciu obličky, netušil, že domov sa vráti slepý.

"Ležal som v nemocnici asi osem mesiacov a počas tohto obdobia som stratil zrak. Stalo sa to pred siedmimi rokmi. Nebol som na to pripravený a keď prešla prvá vlna depresií, spolu s rodinou som začal racionálnejšie rozmýšľať o budúcnosti," povedal nám. Vyrovnane, bez akejkoľvek známky zatrpknutosti.

Oporu našiel v manželke Jarmile, ktorá vytrvalo hľadala pomoc. Spojila sa s krajskou pobočkou Únie nevidiacich a slabozrakých (UNSS) v Prešove a s ich pomocou sa začali učiť žiť inak. "Život sa pre mňa zmenil dosť podstatne. Musel som sa učiť čítať bodové písmo, písať, orientovať sa v priestore s pomocou bielej palice a podobne. Najviac mi chýbal počítač, ale aj to som s pomocou únie zvládol. Len som sa musel naučiť reagovať na zvukové pokyny," dodal.

V súčasnosti vedie počítačový klub v krajskej pobočke, kde pomáha zvládnuť ich obsluhu asi 60 ľuďom. Keď nás uviedol do svojho sveta v tme, zdalo sa, že je vyrovnaný so všetkým. No aj tak nám nedalo, aby sme sa neopýtali, čo mu najviac chýba z čias, keď ešte videl. Bez zaváhania odpovedal: "Šoférovanie a zbieranie húb. To druhé síce aj tak skúšam a myslím si, že viem rozoznávať huby aj podľa hmatu, ale cítim sa bezpečnejšie, keď mám sprievodcu."

Keď prišla do rodiny Samoľovcov Tosca, stali sa nerozlučnou dvojicou. Ako sa stretli? Emil požiadal ÚNSS o vodiaceho psa a ako sám priznáva, veľmi neveril, že sa to podarí. Našťastie sa mýlil. Výcviková škola ÚNSS si ho ako klienta preverila a jedného dňa Emila pozvali do Bratislavy na školenie. Absolvoval ho so psom riaditeľa výcvikovej školy a potom trpezlivo čakal na výsledok. Dočkal sa. "Jedného dňa zazvonil telefón a oznámili mi, že vodiaci pes je pripravený a pricestuje k nám aj s cvičiteľkou," zaspomínal si.

Vtedy sa s trojročnou Toscou zoznámil po prvý raz. Týždeň spolu chodili po Prešove a pomáhali si navzájom orientovať sa. "Vysvetľovali sme si, kto je šéf a kto podriadený. Skúšali sme si prejsť ulice vedúce od bytu k základným inštitúciám ako je pošta, mestský úrad, krajský úrad, objekt únie, obchody, zastávka autobusu, nástup do vozidla a jazdu. Jednoducho všetko, čo budeme absolvovať pravidelne. Mnohé zákutia mesta som si ešte pamätal, ale predsa sú nerovnosti na chodníkoch, meniace sa obrubníky, cesty, mláky a iné nástrahy ako napríklad pútače, tabule, iní ľudia, na ktoré ma musí upozorniť Tosca. Musí ma doviesť k zastávke, ukázať zebru na ceste, dvere, či pokladňu v obchode."

Cvičiteľka po týždni odišla a Tosca si musela zvykať nielen na nového majiteľa, ale aj na rodinný zverinec. Doma majú totiž andulky, morča, ba aj trpasličieho zajaca. Vraj si na seba rýchlo zvykli a Tosca im teraz nielen velí, ale ich aj ochraňuje. Miluje vodu a v začiatkoch sa im neraz stalo, že ho zaviedla do fontány, či vodnej priekopy. Tosca je labrador a vodu má doslova v krvi. Tieto psy totiž cvičili rybári na vyťahovanie sietí z vody. Dokonca má medzi pazúrikmi blany, takže vie výborne plávať. "Presvedčila nás o tom, keď sme ju vzali na dovolenku k moru. Prvý deň sa výdatne napila slanej vody a bola z toho taká chorá, až sme sa o ňu báli. Potom pochopila, že nemá piť, ale plávať môže. Veru neviem, či v nej nebola dlhšie ako my. Raz sme to stopovali. Z vody nevyšla celé štyri hodiny."

No ani s Toscou to niekedy nie je jednoduché. Spomenul si napríklad na nepríjemné chvíle na križovatke pri Tescu. Pes totiž farebnú signalizáciu tiež nerozoznáva a orientuje sa podľa zvuku. Semafory by mali ťukať, ale spravidla to nefunguje. Keď sa nájdu nedisciplinovaní chodci, ktorí prechádzajú cez prechod aj na červenú, Tosca vedie Emila za nimi. Stalo sa mu, že stál bezradne uprostred prechodu, okolo neho fičali autá a navyše bol úplne dezorientovaný.

"Na križovatke pri Kauflande sme si zvykli, že signalizácia je ozvučená. Naposledy nás však zaskočilo ticho a už sme mali problém prejsť na druhú stranu cesty, lebo nikto nebol nablízku," podelil sa s nami o ďalší zážitok.

No ani pomoc okoloidúcich niekedy nemusí dopadnúť najlepšie. Ako vraví Emil, keď príde ochotný človek a chce pomôcť, zvyčajne chytí nevidiaceho za ruku, alebo rukáv a ťahá ho svojím tempom. Vtedy ho spravidla zdezorientuje a potom nechá uprostred chodníka. Slepci sa pritom musia pohybovať pri obrubníku, aby rozlíšili cestu od chodníka a našli smer. "Prehnaná snaha pomôcť nie je dobrá, ale ani ignorácia, keď slepec potrebuje pomoc a ľudia okolo nereagujú," dodáva Emil Samoľ.