divadelných doskách. Hoci ako malé dievča chcela byť trénerkou športovej gymnastiky, dnes patrí k tvárnym herečkám. Splnila sa jej dokonca aj túžba zahrať si chlapa - stvárnila ho v Kupcovi Benátskom. V hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej si zas zahrala krehunkú, rozmaznanú, bohatú paničku, ktorá nevie komunikovať a svoje problémy skrýva za alkohol. V postave Drahunky v tomto diele si ju nedávno vychutnali aj Košičania. Po skončení predstavenia si Simona našla chvíľočku aj na náš rozhovor.

Máte rada takéto charakterové postavy, akú ste stvárnili dnes, alebo vám viac vyhovuje ľahší žáner?

- Mám rada každý žáner, pretože je to zmena. Ak si siahnete na rôzne žánre, mali by ste tým pádom byť obratná a chápať veci v určitých rozmeroch. Komédia je síce o nadhľade, no treba cítiť aj jej vážnosť. Lebo dobrá komédia má vážnu podstatu. Aj dnešné predstavenie bolo psychologické, no ľudia sa bavili. A to mám na tom najradšej - ak je podstata vážna až tragická, no je v nej istý nadhľad. Na tom spočíva potom naša práca - vytvoriť nadhľad a uvoľnenie pre nás, aj pre diváka.

Dokážete si zachovať nadhľad a po predstavení sa od emócií svojej postavy hneď očistiť?

- To je profesionálna vec. Hoci, keď hrám, som v postave úplne ponorená. Nič nepredstieram. To by ma nebavilo. Chcem ísť do postáv naozaj, s ozajstnými emóciami, pretože chcem mať rovnako zážitok, ako ho majú diváci. No, samozrejme, dokážem to ´strihnúť´ s tým, že sa o zážitkoch rada porozprávam s kolegami. To je dohra. Nie je to o tom, že výjdem von a zaujímam sa, čo budem jesť, to vôbec. Potrebujem sa o tom ešte rozprávať.

V Kupcovi benátskom ste stvárnili chlapa. Čo bolo na tejto postave pre vás lákavé?

- Bavilo ma hrať chlapa. No hľadali sme pri stvárnení inakvejšie veci. Nie len napodobňovať chôdzu, to sme sa neštylizovali. Skôr sme sa zamerali na reakcie muža. Napr. sme mali situáciu, počas ktorej som urobila krok dozadu, ustúpila som. A v danej situácii to bolo ženské, hoci môj ústup nebol defenzívny. Proste, telo ma prezradilo. Takže sme sa zameriavali na také drobnosti a pracovali sme na nich. Komické bolo, že mi potom vraveli, vraj vyzerám ako Ivan Trojan. Lebo trošku sa podobáme a keď mi dali rovné vlasy a nalepili fúzy, už to bolo...

Aké vlastnosti sa vám na mužoch páčia?

- Nevnímam mužov ako celok, skupinu, ale ako individualitu. No myslím, že by nemali byť veľmi ješitní, lebo potom s nimi nie je dobrá reč a strácajú zmysel pre humor. Naopak sa mi veľmi páči, ak si ten zmysel pre zábavu zachovajú, vtedy je to skvelé. Keď sa neberú až tak vážne.

Vraj ste v detstve boli chlapčenský typ...

- Ale pre chlapcov vraj nie. Vraj som pre nich ženská ako blázon. (Úsmev) Ale je pravda, že sa s chlapmi rada bavím a myslím, že mám celkom racionálne uvažovanie. Emotívnosť mi síce tiež nechýba, no myslím, že nezachádzam až do takej ženskej hystérie, ako to občas u žien býva. Hoci ja nerada zadeľujem ľudí do kategórií muži a ženy, pretože je to naozaj veľmi individuálne.

Mali ste viac kamarátov chlapcov?

- Ani nie. Na gympli sme boli partia pol na pol - tri dievčatá a traja chlapci a veľmi dobre sme si rozumeli. Aj teraz je to tak. U nás v divadle máme také vzťahy, že nám niektorí kolegovia z iných scén závidia. Myslím, že máme dobré, dosť nezávistlivé vzťahy a to je dôležité. Pretože v našom fachu je to trošku aj o hádzaní si polien pod nohy. Naše divadlo je jedno z ako-tak čistých prostredí.

Stretli ste sa v umení s intrigovaním?

- Trošku áno. Ale o tom nechcem hovoriť.

Čo vám pomáha v takýchto krízových situáciách?

- Jednoznačne si treba premyslieť situáciu, kde je pravda a aj sebakriticky sa spytovať. A keď zistím, ako sa veci majú, to vedomie ma oslobodzuje. Neznamená to však, že intrigy ďalej nie sú.

Pomáha vám v takýchto situáciách aj intuícia?

- Áno, určite.

Máte nejaký sen, akú postavu by ste si chceli zahrať?

- Nemám sen o konkrétnej úlohe, to som asi ani nikdy nemala. Mám len túžbu vytvárať čím ďalej, tým kvalitnejšie a zaujímavejšie veci s ľuďmi, ktorých mám rada. Na tom mi veľmi záleží.

Čo alebo kto vás vie vo vašej práci posunúť?

- Je dôležité v práci aj v živote, aby bol človek otvorený voči druhým. Je dobré vnímať iných. A ak má ešte človek šťastie na dobrého režiséra...

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Skúšame muzikál Donaha. Tam si zaspievam a zatancujem, tak dúfam, že to bude dobré. A máme premiéru v divadle Ungelt. Tam hosťujem po prvýkrát a hrám s pani Alenkou Vránovou. Okrem toho točím 10 dielny seriál o hokejistoch a s Haničkou Maciuchovou som točila film Kočky. Je to pekná vec.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári