Černošky sa na ňu veľmi hnevali, mali pocit, že im preberie chlapca

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť zážitkov, dojmov a postrehov Košičanky Luisy Holéczyovej, ktorá sa v júni vrátila z ročného študijného pobytu na Floride. Dnešné druhé, záverečné pokračovanie, venujeme škole, spolužiakom a tomu, ako Luisa vnímala americký spôsob výuky slovenskými očami.

Počas ročného pobytu navštevovala dve školy. Prvý polrok to bola Lake Wales High School, druhý polrok potom Haines City High School. Predmety si tam mohla vybrať, a tak sa, i keď boli v rozdielnych leveloch náročnosti, rozhodla pre módne návrhárstvo, kresbu a maľbu, svetové dejiny, americké dejiny, algebru a angličtinu.

"Systém stredného školstva, navštevovala som 11. ročník, čo je na úrovni nášho 3. ročníka strednej školy, je trochu zvláštny. Jeden polrok sa každý deň učia štyri tie isté predmety. Trochu je to nuda. Ale aj výhoda, lebo človek v tom nemá zmätok ako u nás, keď má každý deň iné hodiny." Druhý polrok sa Luise predmety čiastočne zmenili, no zase boli štyri a mali ich na vyučovaní každý deň.

Iné pre ňu bolo aj to, že profesori majú svoje stabilné triedy a študenti chodia za nimi. Nie ako u nás, že medzi triedami "pendlujú" pedagógovia. "Na premiestnenie z hodiny na hodinu sme mali päť minút. Toľko trvala prestávka. Niekedy bol problém to za taký krátky čas stihnúť. Najmä, keď boli vyučovacie hodiny v miestnostiach každá na inom konci obrovskej školy. Aspoň ja som ju považovala za veľkú. Ostatní spolužiaci tvrdili, že je taká priemerná, ba možno až malá. Oni vedeli o čom hovoria, pretože väčšina z nich strieda školu takmer každý rok. Ale tie prestávky boli naozaj krátke," poťažkala si Luisa. I keď ona mala zo začiatku u pedagógov trošku protekciu. Ospravedlnili jej prípadné meškanie tým, že je nová a potrebuje sa zabehať.

"Pri odchode do USA som vedela celkom dobre anglicky, pretože navštevujem bilingválne gymnázium zamerané najmä na anglický jazyk. Medzi spolužiakmi som zistila, že moje ´spíkovanie´ nebolo najlepšie. Dlho som si zvykala na ich prízvuk a nové výrazy. Trvalo mi približne tri mesiace, kým som bola zbehlá a už som sa nehanbila za svoj prízvuk a ani sa nebála opýtať sa na význam slov, ktorým som nerozumela." Aj preto, hoci spolužiakom rozumela, sa prvé týždne s nimi bála rozprávať, pretože nedokázala utvoriť vetu, ktorá by dávala zmysel. Svoje zohrávala aj tréma z cudzieho prostredia, šok, chýbala jej rodina, blízki.

Sprvu sa hanbila

O tom, že do triedy príde nová žiačka, nikto dopredu nevedel. Spočiatku sa Luise dvakrát zmenil rozvrh, takže chodila z triedy do triedy a hľadala, kam to vlastne patrí. Nevedela sa zorientovať. "Mojimi spolužiakmi boli černosi, belosi aj Mexičania. Keď som sa trochu ´dala dokopy´, rozviazal sa mi aj jazyk a podľa mňa som sa celkom slušne vedela dohovoriť. S niektorými slovami som síce mala problém, ale našli sa ochotní spolužiaci, ktorí mi, keď som nechápala, aj trikrát zmysel vysvetlili. Nie všetci boli však ideálni. Poniektorí sa mi smiali a nevedeli pochopiť, že som z inej krajiny, inej kultúry. Ale myslím, že to len svedčilo o ich inteligencii..." Úškrny sa Luise nepáčili, lebo ona sa snažila, trápila sa a niektorí sa jej smiali. Usmievali sa aj nad spomínaným prízvukom. I keď väčšina Američanov víta neamerický prízvuk, berú ho ako čosi exotické. Kde je Slovensko, nikto z Luisiných spolužiakov nevedel. Napriek tomu, že to študovali v geografii. Pýtali sa, či je to Rusko. Keďže však mali na dejepise aj mapu, koho zaujímalo, tomu ukázala, kde Slovensko leží.

"Nechcem kritizovať, ale vo všeobecnosti sú americkí študenti na nižšej úrovni ako naši. Hlavným dôvodom podľa mňa je, že sú v učení leniví. Ja som mala samé ´áčka´, z niektorých predmetov som dosiahla až 110 percent, oni sa uspokojili aj s 20 percentami." Pritom body sa na dobrú známku dali podľa Luisy ľahko získať. Stačilo byť len aktívnym. Ona napríklad robila aj také úlohy, ktoré vôbec nemusela, keďže boli určené pre slabších žiakov. Mala to byť pre nich akási pomoc na väčšie skóre. Pre Luisu to bola predovšetkým hra na chytanie bodíkov. "Spolužiaci sa aj čudovali, ako môžem mať napríklad 100 percent z amerických dejín. Ja som zase nechápala, že horko ťažko z nich dosiahli 20 percent. I keď ešte deň predtým nám profesor dal presne tie isté otázky, aké mali byť na druhý deň v teste. A spolužiaci nič. Nenaučili sa ani to vopred naznačené. Niekedy som nechápala, ako môžu byť až tak ľahostajní."

Okrem lenivosti boli aj ďalšie dôvody na to, že to niektorým v škole nešlo. Najmä, ak pochádzali z chudobnejších rodín. Hneď ako skončilo vyučovanie, museli ísť do práce. Potrebovali si zarobiť na stravu, školu, na vreckové, tí trošku lepšie situovaní na auto. "Moja škola nebola v bohatej štvrti, skôr v chudobnejšej, kde bývalo veľa černochov a Mexičanov. Stretla som aj také dievčatá a chlapcov, čo chodili do školy a pritom po anglicky nevedeli ani slovko. Nechápala som to, ale mali spolužiakov, ktorí po španielsky vedeli a pomáhali im prejsť." Chudobnejším mladým, aspoň oni to tak brali, vzdelanie aj tak takmer na nič nebude, pretože sa najskôr stanú lacnou pracovnou silou.

"Mala som pocit, že niektorí spolužiaci mi nechceli dopriať dobré známky iba preto, lebo oni ich nemali. Hlavne poniektoré černošky sa správali čudne. Kým som poznala túto skupinu ľudí len z filmov, myslela som si, že bieli sú tí, čo podceňujú ľudí inej farby pleti. Vždy som hovorila, že sa raz vydám za černocha, pretože som si myslela, že sú temperamentní a hodili by sa k môjmu naturelu viacej ako belosi. Dnes viem ako neskutočne som sa mýlila," vážne prehlásila Luisa. "Práve černošky boli útočné, závideli, dokonca ma podozrievali, že dobré známky mám preto, lebo som dohodnutá s profesorkou. A keď aj v teste napíšem blud, ona ho prehliadne." Luisa totiž mala malý počítačový slovník, do ktorého, keď napísala anglické slovo, ukázal sa slovenský význam. Slovník jej v škole dovolili používať, pretože ani po pár mesiacoch niektorým slovám nerozumela. Spolužiačka to však vnímala inak a tvrdila, že v "mašinke" má odpovede na testy.

O bitky a zlomený nos nebola núdza

"Tento negativistický postoj ku mne by som chápala, keby išlo o chudobné černošské dievča. To, čo ma nenávidelo, pochádzalo však z pomerne bohatej famílie. Malo auto, značkové oblečenie, najnovší mobilný telefón." Učiť sa jej však nechcelo, jej život, bol iba o zábave, o ostatné sa postarajú rodičia. "Asi dva týždne pred koncom jej učiteľka povedala, že bude mať zrejme céčko, kým ja som mala mať asi 105-percentné áčko. Tak ju to nahnevalo, že to nevedela predýchať. Vyskočila, začala sa hádať a všetko smerovalo k bitke. Dosť mi ublížilo, keď mi nadávala a pritom ma ani dobre nepoznala."

Luisa si doteraz nevie vysvetliť spolužiačkino konanie. Len predpokladá, že to možno bolo kvôli istému chlapcovi. Raz sa s ňou totiž jeden černošský mladík rozprával a pozval ju na párty. Čosi také však nemôže byť. Biele dievča nemôže brať černoškám "dobrú partiu", teda dobrého čierneho chlapca, ktorý má aj peniaze, aj niečo v hlave. "Trošku zvrátený apartheid, ale ja som sa s ním na vlastnej koži stretla. Pritom na tú párty som nešla, ale niekto o mojej debate spolužiačke musel čosi povedať...", tvrdila Luisa.

Podobné situácie boli síce nepríjemné, ale Luisa sa snažila predovšetkým venovať učeniu. Svoju pozornosť sústredila hlavne na módne návrhárstvo. V prvom polroku študovala v tzv. levele 1, v druhom polroku v levele 2. Level znamená určitý stupeň. V "jednotke" sa učili o šijacích strojoch a o šití najjednoduchších vecí, trebárs urobiť vankúše, vankúšové obliečky, prípadne kabelku. V "dvojke" sa už zameriavali na väčšie projekty, napríklad na ušitie šiat a vážnejších rób.

"V jednej triede bolo na takejto hodine len 15 dievčat. Na iných sa počet pohyboval okolo 25 študentov. Nad 30 študujúcich sa prakticky nikdy nevyšplhal. Počet žiakov v triedach kolísal podľa toho, kto si na štúdium aký predmet vybral a rozvrh sa mohol aj v priebehu polroka meniť." Keď sa teda študentovi nepáčilo v jednom ročníku, prešiel do iného, kde mali iné predmety. Niektorí mali aj individuálny študijný plán, napríklad tí, čo sa zapojili do americkej SuperStar.

Na Floride chodili do jednej triedy s Luisou dievčatá i chlapci. Z niektorých predmetov, napríklad z matematiky, dostávali aj domáce úlohy. Len málokto ich však písal. "Mala som i takých spolužiakov, čo nevypracovali doma počas roka ani jedinú. Získať kredit? Načo? Dávať na hodinách pozor? To nie. Prekvapilo ma, že niektorí úplne ignorovali učiteľku alebo pokojne spali. Niekedy aj polovica triedy podriemkávala a pedagógovi to nevadilo."

V škole sa Luisa stretla aj s postrachom - drogami. Nie osobne, ale poznala takých, čo najmä marihuanu a potom diskotékové drogy typu extáza predávali. Aj kvôli tomu mali v škole troch policajtov, ktorí dávali pozor. Nad poriadkom bdeli aj pri obedoch, pretože bitky boli pomerne časté, aj s vážnejšími dôsledkami. Zlomený nos bolo to najmenej, čo sa stalo. Najmä mladí tmavšej pleti boli bojovnými typmi a stačilo málo, aby sa niečo strhlo. Luisa sa našťastie, do ničoho nevmiešala a nebola ani obeťou.

Systém obedov trochu pripomína naše bezkontaktné čipové karty. Na karte je vyznačené, že je to študent školy a každý má pridelený istý kód. Najprv zaplatia za obedy, potom sa im z kreditu na karte za každé jedlo suma odráta. "Väčšinou sa študenti kŕmia pizzou. Je to vlastne jediné z mála teplých jedál, ktoré v jedálni majú. Moja nemecká kamarátka si raz dala zdravý obed - kukuricu, mrkvu a nejaký sendvič, no spravila to len raz. Potom takisto jedla iba pizzu."

Šok z plesu

Čo by Luisa chcela zaviesť aj u nás, to je každý rok školský ples. Chodia naň všetci žiaci a je to zábava. I keď to, ako tancujú americkí mladí, jej vyrazilo dych. Zvŕtajú sa v divokých rytmoch a v dosť vyzývaných pózach. Andrewova švagriná, ktorá bola z Talianska a keď mala 16 rokov, tiež prežila rok v USA, ju na to zabudla upozorniť. Preto ten Luisin prvotný šok.

Dôkazom toho, čo sa Luisa najmä na hodinách módneho návrhárstva v druhom polroku štúdia naučila, sú pekné šaty, ktoré ušila. Boli až natoľko super, že škola ich poslala na súťaž organizovanú v rámci Floridy. A Luisa s nimi vyhrala prvé miesto. Samozrejme, že spolužiačky opäť škaredo po nej pokukovali, ale ona sa nad to povzniesla. Okrem prvenstva z tejto súťaže si domov priniesla aj tri diplomy - že bola najlepšia v triede z angličtiny, najlepšia z maľovania, pretože vyhrala aj výtvarnú súťaž a jej obrazom vyzdobili stenu na chodbe školy, no a tretím bolo ocenenie za dobrú dochádzku do školy.

"Myslím, že som našu krajinu reprezentovala, ako som najlepšie vedela. Videla som veľa nových miest a spoznala inú kultúru." Dôkazom toho, že tam bolo výborne a naozaj si pobyt užila, je to, že už viac ako rok sa poriadne nevyspala. No nesťažuje sa, vraj to stálo za to. "Ak by som mohla ísť znova, ani sekundu by som nezaváhala," dodala na záver.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári