od októbra 1948, sa totiž narodila 15. 10. 1901 krátko pred polnocou a dožila sa prekrásnych 104. narodenín.
Za bývalého Rakúsko-Uhorska a Prvej československej republiky život nebol ľahký. Pani Ľudmila vyrastala v chudobnom prostredí, učila sa šiť, robila okolo domu. V roku 1921 sa vydala za hospodárskeho správcu Juraja Volka. Ten po troch rokoch umrel a Ľ. Koperdáková sa v roku 1935 vydala druhýkrát. Za profesora jazyka slovenského a francúzskeho.
"To bol náš otec," povedal nám 68-ročný Juraj Koperdák, prostredný z piatich detí oslávenkyne. "Keď mamička ovdovela, spravila si kurzy, v Bratislave skúšky a dlho pracovala na viacerých poštových úradoch. V roku 1945 otca preložili do Košíc. Bola núdza o byty, my sme prišli za ním až po troch rokoch. Otec učil na gymnáziu, dnes už zrušenom bilingválnom na Kováčskej ulici. Potom pracoval vo Vyššej hospodárskej akadémii na Moyzesovej a ešte neskôr v maďarskom gymnáziu."
Ľ. Koperdákovej, ktorá vychovala päť detí, má sedem vnúčat a tri pravnúčatá, by napriek problémom so zrakom a nohami mohli závidieť čulého ducha aj mnohí oveľa mladší. Možno k tomu prispieva i maličký štamperlíček Demänovky každé ráno a ohromný apetít. Starká má rada doslova všetko. Síce s pomocou naslúchadla, ale veľmi rada počúva Rádio Lumen, z pesničiek má najradšej Červenô jabĺčko a Letelo vtáča nad nami.
Oslávenkyni, ktorá nemá vlastný recept na dlhovekosť a to, že sa dožila 104 rokov, považuje za dar od Boha, prišiel zablahoželať i starosta mestskej časti Košice-Staré Mesto Ján Süli.
"Pán profesor Koperdák učil mňa i manželku, spomínam si, ako ma raz nazval mamľasom," smial sa starosta, ktorý potešil Ľ. Koperdákovú kyticou kvetov, milým slovom a darčekom.
Babička sa považuje za roduvernú Slovenku a hnevá ju, keď Slováci opúšťajú rodnú hrudu a odchádzajú do zahraničia. Takisto ju trápi, že kým v časoch jej mladosti boli k sebe ľudia úprimnejší a milší, dnes je to vraj naopak.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
