Košice sa svojim rodákom predstavila v komédii Sylvia, ktorá tu zožala mimoriadne pozitívny ohlas. S Evou, zaplavenou kyticami od kamarátov, rodiny i verných divákov, sme sa po predstavení stretli v jednej z košických kaviarničiek, aby sme si poklebetili o novinkách v jej živote. Jednou z najväčších zmien je, že jej takmer šestnásťročná dcéra Katka vyletela z rodného hniezda a zamierila si to až za veľkú mláku. V Amerike absolvuje jeden celý školský rok. Namiesto nej sa teraz herečka stará o 19-ročnú Američanku Madison, ktorá prišla na výmenu za Katku. Ako to všetko Eva Pavlíková zvláda? To sa dozviete z tohto rozhovoru.
Ako zvládate fakt, že nemáte Katušku doma?
- Je to pre mňa veľmi ťažké, ale som statočná. Snažím sa a tým, že mám na výmenu Madison, prenášam starostlivosť, čo sme venovali Katke, na ňu. Neviem, či jej tým už nejdeme na nervy, ale staráme sa o ňu naozaj na 100 percent.
Ako vyzerá váš bežný deň s Madison?
- Ráno máme budíček a raňajky rovnako ako pri Katke, potom ide Madison do školy. Chodí do tej istej triedy, ako chodila Katka. Potom idem do práce, dohodneme sa, ako bude vyzerať náš deň - či za mnou príde do práce alebo bude sama doma. Ona je výtvarníčka, tak som jej zorganizovala výtvarnú školu. Kresliť chodí štyrikrát do týždňa. Keď máme voľno, chodíme na chalupu, boli sme vo Viedni, vzala som ju do Košíc. Vďaka nej som prvýkrát videla Schönbrunn, centrum Viedne. Keď je zlé počasie, som s ňou doma a učíme sa slovenčinu.
A ako ste na tom vy s angličtinou?
- Už som si kúpila anglické tabuľky s gramatikou. Je to super, lebo myslím, že za tých pár týždňov, čo je Madison u nás, som urobila pokroky. Ja ju opravujem v slovenskej výslovnosti, ona opravuje mňa v anglickej. Myslím, že za rok to bude ešte lepšie.
Naučili ste sa od Madison nejaké nové veci?
- Nie, ale ja ju učím variť, lebo má záujem. Keď som varila nedeľňajší obed, všetko som jej ukazovala, naša strava jej veľmi chutí. Jej mama vraj vôbec nevarí, jedávajú rozmrazené veci. Hlavne sa jej páči, že na rozdiel od nich je u nás hlavné jedlo na obed a večer sa v našej rodine jedáva už len ovocie alebo nejaké ľahšie jedlá. Okrem toho sa jej páčia aj ľudia a krajina, je nadšená z našich pamiatok, má tu množstvo nových vnemov. Aj pre mňa je to svojím spôsobom zaujímavé, pretože mi aspoň rýchlejšie ubehne čas, kedy nemám Katušku pri sebe.
Katka si vraj tento výmenný pobyt vymyslela sama.
- Áno, napokon mi to pomohol zrealizovať môj spolužiak. Už sme si mysleli, že to ani nevyjde, no napokon odletela. To nás s manželom dalo ešte viac dokopy, zomklo nás to a hrkútame si ako zamladi.
Takže keď pôjde Katka na vysokú školu mimo domu, čakajú vás druhé "medové týždne"?
- Katuška mi už písala, že sa do Ameriky ešte určite chce vrátiť, lebo sa jej tam veľmi páči. Je neposedná ako ja, takže počítať s tým, že ostane študovať v Nitre, je asi úplná utópia. Určite bude chcieť ísť niekam von. Takže si asi na to musíme zvyknúť. Plusom je, že je naozaj šťastná a že sa má dobre. S tým ostatným sa musíme vyrovnať.
Ako zvláda mama pocit, že jej "malé" dievčatko je odrazu také samostatné, takmer dospelé?
- Nie je to ľahké. Najhoršie to bolo, keď sama letela do Ameriky a štyrikrát prestupovala. Dve noci som nespala a stokrát som jej pripomínala, že má vždy posielať správy, kde práve je a ako to zvláda. Napokon to dopadlo tak, že v Amerike zmeškala vnútroštátny let, no mala dosť duchaprítomnosti, zoznámila sa s nejakými chlapcami, ktorí jej pomohli zatelefonovať do Oklahomy, že nestihne prestúpiť na lietadlo. Takže prespala v letiskovom hoteli a ráno letela do Tulsy. Sama si to zorganizovala tak, že ju tí rodičia ani nešli čakať. No pre mňa to bolo hrozné. Dva dni som len ležala, bolo mi na zvracanie, nič som nejedla. Strašne som sa bála. Ale potom som jej napísala, že som na ňu veľmi pyšná, že to zvládla. Aj z toho, čo mi teraz píše v mailoch, som zistila, že mám jedno múdre, zlaté dievčatko. Takže po tejto stránke je to super.
Čo zaujímavé vás teraz čaká v práci?
- Budem skúšať komédiu Dva krát dva sú päť a v Nitre máme veľmi úspešné predstavenie Testosterón. Je to o mužoch, ktorí hovoria svoj názor na ženy. S Petrom Mankoveckým teraz máme robiť hru Progesteron, kde zas ženy hovoria o mužoch. Píše nám to na telo jeden poľský autor a veľmi sa na to teším. Ak to bude také úspešné ako Testosterón, máme sa na čo tešiť. Inak bude pre mňa tento rok trošku voľnejší, pretože som mala skúšať Hello Dolly, kde som mala alternovať s Helenkou Vondráčkovou, no kvôli povinnostiam v materskom divadle som to musela odmietnuť. Mala som tú smolu, že sa stretli dva takéto projekty. Ale pevne verím, že sa ešte niečo také naskytne.
Máte dosť ponúk?
- Zatiaľ áno. No zákon schválnosti funguje. Ak nie je nič, tak nič. A potom je zas hojno a prídu 3-4 ponuky naraz.
Už ste niekedy nejakú odmietnutú ponuku aj oplakali?
- Možno preto som zatiaľ neplakala, že vždy, keď som niečo odmietla, prišlo niečo iné, čo stálo za to a vykompenzovalo mi to odmietnutú ponuku. Nikdy sa ešte, našťastie, nestalo, že by som sedela doma s dlhým nosom...
Keď budete mať teraz voľnejšiu sezónu, na čo využijete čas?
- Ja sa nikdy nenudím. Chodím spievať a moderovať na akcie, čítam knižky, chodím von s priateľmi, učím sa nové pesničky, veľmi rada chodím do kina. Aj keď je smutné, že v Nitre si musíme štyri kamarátky kúpiť piaty lístok, aby vôbec premietali a vedľa je plná krčma mladých ľudí. Ale zas sa cítime ako na súkromnej projekcii...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
