Keď maľoval v Červenom Kláštore, zvedavá krava mu zožrala tričko

Š. Makara: Aby každý, kto pozrie na môj obraz, pochopil, že o obdivujem. Usilujem sa ukázať prostým ľuďom krásu krajiny, v ktorej pracujú a žijú. Človek musí veľa prežiť, poznávať, aby videl krásu aj v kuse prašnej cesty, jarnej oráčiny či žltnúcej trávy. Musíme si všetci uvedomiť tú nádheru, aby sme nešetrným zásahom nezničili ani kúsok prírody. V krajine je všetko. Sila i chuť k robote, aj láska k vlasti. Všetci sme sa niekde narodili, vyrástli...

V pondelok si pripomenieme nedožité 80. narodeniny významného košického maliara, novinára, publicistu i dokumentaristu Štefana Makaru. Narodil sa 10. októbra 1925 v Ložíne, v okrese Michalovce v rodine hrnčiara. Popri maľovaní pracoval najprv krátko ako učiteľ, neskôr dva roky študoval na VŠVU a potom dlhé roky pôsobil v rozhlase, novinách a nakoniec v televízii.

Vo svojich spomienkach na Š. Makaru zalovil pri tejto príležitosti jeho dlhoročný kamarát a kolega z Východoslovenských novín - fotograf Róbert Berenhaut. "Nášmu priateľstvu sa v podstate nedalo vyhnúť. Keď o niečom ako redaktor písal, bolo to treba fotograficky zdokumentovať. Mňa mu pridelili, tak čo iné nám ostávalo..," spomína si dnes R. Berenhaut s úsmevom.

Spolu podnikali pracovné cesty po celom východnom Slovensku, hľadali stopy po významných tunajších maliaroch. "Snažil sme sa priblížiť život významých maliarov z rakúskouhorských čias, zisťovali čo-to o Pálovi Sziney-Mersem o Tivadarovi Csontvárym či o Medňanskom. Veľmi dobre si pamatám na takú jednu cestu, ktorú sme merali do Strážok. Šli sme do kaštieľa, kde pôsobil Medňanský. Žila tam vnučka tamojších grófov, ktorej však kaštieľ znárodnili a jej neostalo vôbec nič. Nedostávala ani dôchodok - doslova živorila. Ešte že si dedinčania pamätali, že jej rodina bola svojho času veľmi štedrá k chudobe, a tak jej pomáhali. Povedali nám, že ju nájdeme na poli, kde si šla vykopať zemiaky. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, keď sme ju - starú pani - videli, ako holými rukami vyhrabáva zemiaky zo zeme... Bolo to niečo príšerné..."

Občas mal R. Berenhaut chuť dávať kamarátovi aj rady o maľovaní... "Hádali sme sa o tom a to vtedy, keď začal robiť tie svoje štvorce a trojuholníky... Ja som vyrastal v obchode a vždy som mu vravel - maľovať musíš to, čo ľudí zaujíma. Tie tvoje moderné kocky - čo to je? Povedal mi - toto je električka, ktorá ide na sídlisko. Vravel som mu - no kto už si toto kúpi? Keď nič iné nebudeš robiť, len chodiť po zákutiach Košíc a toto maľovať, bude sa to predávať, ale kto si kúpi sídlisko? Vravel však, že musí žiť s dobou a čo už mu povedia mladší kolegovia..."

Š. Makara však patril medzi veselých ľudí, a tak aj svojskú kritiku od priateľa prijímal s úsmevom. "Bolo s ním naozaj často veselo. Raz mi rozprával príhodu o tom, ako šiel na Ukrajinu s prepravkou plnou Cigeľky. Je to odporná slaná minerálka, no jemu pomáhala pri zažívacích ťažkostiach. Bolo mu jasné, keď šiel na Ukrajinu, že tam ho budú hostiť všelijakými ťažkými a vyprážanými jedlami a bude si musieť s tamojšími výtvarníkmi i pripiť. Tušil, že ho nakoniec začne z toho všetkého trápiť žalúdok. Tak sa poistil a vzal so sebou niekoľko fliaš odpornej Cigeľky," rozpráva R. Berenhaut. Colníkom sa množstvo fliaš v kufri maliarovho auta nepozdávalo a boli presvedčení o tom, že ide o vodku a neverili mu, že si nesie toľko minerálok. "Nakázali mu jednu otvoriť a colník si z nej odpil. S odporom to vypľul a spýtal sa - vy naozaj toto pijete? Musím... Aha - tak to, chudáčik, pokojne choďte..."

R. Berenhaut neraz svojho kamaráta prirovnával k Sándorovi Petőfimu. "Rovnako ako on bol zaľúbený do nížiny - to bola jeho krajina... Zaujímalo ho však všetko, čo súviselo s umením, aj preto nakrútil v Slovenskej televízii mnoho zaujímavých filmov, a to nielen o maliaroch... Kameraman Vladislav Šindelský by tiež vedel o ňom rozprávať celé hodiny." Š. Makara nakrútil napríklad film o Pálovi Sziney-Mersem, dovtedy zabudnutom východniarovi či o majstrovi Pavlovi z Levoče a mnohé ďalšie. "Pišta bol múdry muž a mal múdre názory. Občas boli aj také, ktorými sa v socializme nemohol veľmi chváliť... Na celý ten systém sa pozeral kriticky, no našťastie nemal nikdy počas socializmu väčšie problémy...," dodal R. Berenhaut.

Venoval sa mu Mousson

Pre Soňu Makarovú bol Š. Makara maliarom, scenáristom, režisérom, novinárom i manželom. "Bol to dedinský chlapec, ktorý mal to šťastie, že zaujal v Michalovciach v škole Teodora Jozefa Moussona - francúzskeho maliara. Ten keď vlakom prechádzal cez východné Slovensko, tak ho tunajšia krajina zaujala, že sa rozhodol tu zostať. Našiel si mecenášov a učil výtvarnú výchovu. U Štefana si všimol talent a začal sa mu venovať," spomína S. Makarová.

Jej manžel sa tak stal posledným žijúcim Moussonovým žiakom až do februára tohto roku, kedy zomrel. "Vyštudoval síce učiteľský ústav, no z jeho učiteľovania veľa nebolo... Stále chcel maľovať, tak išiel študovať aj na VŠVU. Začal písať a prispievať do kultúrnej rubriky v rozhlase, kde neskôr pracoval a stal sa šéfom rubriky."

Aj keď na východnom Slovensku nebolo o šikovných výtvarných umelcov núdza, chýbala tu výtvarná kritika. "Štefan tu vlastne založil kritiku, začal sa zapodievať výtvarným umením ako novinár, podchytil tunajšie umelecké zázemie, stal sa tajomníkom Slovenského zväzu výtvarných umelov v Košiciach. Istú dobu robil aj na národnom výbore a ako kanceláriu dostal v Andrássyho paláci tanečnú sálu. V jej strede mal stôl a takto úradoval," spomína S. Makarová s úsmevom. "Nechcel však robiť úradnícku robotu, šiel radšej do Východoslovenských novín... Občas však kritizoval kultúrne pomery a neraz skončil na koberci na ideologickom oddelení. V novinách sa po čase cítil doslova zošnurovaný všelijakými požiadavkami doby, a tak keď dostal ponuku pracovať v televízii, prijal ju..."

Ani v televízii to nebolo všetko ružové - napríklad jeden film čakal 20 rokov v archíve na svoje dokončenie... "Začínal totiž pohrebom, zábermi na farára a truhlu s krížom, ktorú vkladajú do hrobu... Vtedy pred rokmi to neprešlo takzvanými schvaľovačkami, a tak to manžel mohol dokončiť až pred pár rokmi. Všetko v tej dobe muselo ´byť v norme´. Manžel robil aj zábavné programy a keď sme mali jednu časť v Bakalároch o žiarilivosti, tak nám to nepovolili uviesť, lebo žiarlivosť vraj nie je socialistickou vlastnosťou..."

Dokument o korytároch

Jedným z najzaujímavejších dokumentov bol film o korytároch v obci Stretávka. "Ja som vtedy šla do miestneho družstva kvôli seriálu ´Dobrý deň pán profesor´ - o veterinároch. Vždy sme sa snažili nájsť si spoločnú cestu, a tak manžel si tam pripravil materiál na scénar o korytároch. Tento 45-minútový dokument bol režijným počinom Juraja Jakubiska. Strávil tam aj týždeň, kým tamojší chlapi pripravili korytá a manžel za ten čas maľoval krajinu." V domoch korytárov, ktoré boli zlepené z hliny, nemali okná, ale iba sklá zalepené do hliny.

"Často sa nám stávalo, že sa ľuďom nepáčilo, keď ich manžel vykreslil tak, ako naozaj žili." V jednej dedine totiž stáli krásne nové domy, no ľudia žili v takzvaných letných kuchyniach na dvore, kde mali iba udupanú podlahu a v jednej miestnoti žili spolu s kozami a sliepkami. "Manžel si to chcel odfotografovať. Pýtali sa ho, prečo fotí tie chatrče, keď oni tam majú postavené nové domy. Vravel im, že chce predsa zachytiť to, ako naozaj žijú. Nepáčilo sa im to a dokonca by sa s nami boli pustili do bitky. Vyhnali nás preč..."

Ľudia sa do novín či do televízie chceli dať zvečniť iba v tom pozitívnom svetle... "V jednom dokumente - ´Kaštiele plné snov´ - zachytil dedinský dom patriaci mužovi, ktorému sa očividne veľmi páčili labute. Vyrezal ich z plechu, namaľoval na bielo s červenými zobákmi a obložil nimi strechu domu. Jemu sa to páčilo, no bol urazený, keď sa to objavilo vo filme, lebo vedel, že je to kritika..."

Rovnako sa ľudia často čudovali, keď videli Š. Makaru, ako si skicuje "obyčajné" vahadlové studne, ktorých bol Zemplín doslova plný. "Pre ľudí to bolo obyčajné a nechápali, prečo ich chce maľovať. On však túto nížinatú krajinu miloval, bol to jeho kraj... Mohol ho maľovať iba horizontálne, lebo lesov v nej nebolo, jeho obrazy sú plné mrakov. Vždy sa odvolával na to, že Slovensko sa poznalo v Benkových obrazoch - hory, rieky, pltníci a on sa s tým nestotožňoval. Zemplín je predsa úplne iný." Maľoval nížiny, oráčiny, Hornád v mnohých jeho podobách, okolie Košíc, tunajšie šopy, domy, blatisté cesty... "Často mu vyčítali, že je realista. Prešiel aj inými etapami svojej tvorby, modernými, no jednoducho mu to nesedelo. Bol proste realista a tak maľoval."

Kvôli mrakom sa často aj na niekoľko dní vyberal do okolia mesta. "Vyšiel na balkón a keď sa mu zdalo, že počasie je vhodné, tak často odišiel aj na tri dni. On totiž začal a aj dokončieval obrazy vonku - nikdy nie v ateliéri." Čo neraz so sebou prinášalo aj zaujímavé príhody. "Raz maľoval v Červenom Kláštore, postavil si tam stan, lebo v aute, aj keď sme mali také väčšie dodávkové, spať nemohol. Sušili sa v ňom totiž obrazy a manžel maľoval olejom, čo dosť zapácha... Postavil si teda na lúke stan a keď sa ráno zobudil, stan sa odrazu zvalil. Na lúke sa totiž pásli kravy. Jedna z nich zvalila stan, jemu zjedla tričko a mne sukňu. Nemali sme so sebou veľa náhradných vecí, takže to bol trochu problém," dodala S. Makarová so smiechom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári