Podľa českej herečky Hany Maciuchovej majú muži oveľa viac možností sa na javisku herecky "vyřádit"

"Herectvo je náročná práca, ktorá však stojí za to..."Českej herečke Hane Maciuchovej popularitu v 70-tych a 80-tych rokoch prinieslo účinkovanie v

"Herectvo je náročná práca, ktorá však stojí za to..."

Českej herečke Hane Maciuchovej popularitu v 70-tych a 80-tych rokoch prinieslo účinkovanie v seriáloch Žena za pultom či Nemocnica na okraji mesta. Ona sama však nerada hovorí o seriáloch, pretože za jej hereckou prácou stojí mnoho kvalitných filmov, televíznych inscenácií i divadelných hier. Do Košíc si našla cestu spolu s kolegami s pražského Divadla na Vinohradech, ktorého členkou je od roku 1971. Tunajšiemu publiku ponúkla čosi zo svojho hereckého majstrovstva ako Marta v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej v rámci podujatí Višegrádskych dní. Pred tým, než vyšla na javisko, si našla čas aj na krátky rozhovor.

"Mala som to šťastie, že sme pred rokmi častejšie s Divadlom na Vinohradech hosťovali v Košiciach a nedávno sme tu v tiež hrali rámci podujatí Dní českej kultúry. Pamätám si, že v tomto meste bolo vždy doslova skvostné publikum a na východ Slovenska mám len dobré spomienky," prezradila H. Maciuchová. Keď spolu s kolegami prišla do košického divadla, užila si malé peripetie okolo zháňania žehličky, aby jej kostýmy na javisku boli v čo najlepšom poriadku. "Vždy, keď ideme na zájazd, je to pre nás v istom zmysle veľká improvizácia, je to provizórium. Vždy sa musí scéna prispôsobiť javisku, mnohé veci musíme robiť inak, ako v našom domovskom divadle. A keď človek potrebuje ísť krížom cez celé bývalé Československo, nachce toho so sebou ťahať veľa..."

Muži majú viac možností

Žiadne nepríjemnosti, ktoré sa počas zájazdového hrania môžu hercom veľmi ľahko pripliesť pod nohy, však H. Maciuchovú nevyvedú z rovnováhy a zo sústredenia sa na svoju úlohu. "Je to profesionálna záležitosť. Veľmi dobre každý z nás vie, čo hrá a pripraví sa na to. Keď vyjdem na javisko, stanem sa Martou. Vlastne už zo šatne vychádzam ako niekto iný... Naše remeslo je ako každé iné - človek musí vedieť, ako sa pripraviť, urobiť čo najviac pre to, aby na javisku vyšlo všetko tak, ako má. Mám to šťastie, že vo svojom repertoári mám mnoho tragikomických rolí, v ktorých treba prejsť obrovských citovým zázemím, prebrať sa emóciámi. Je to náročná práca, ktorá však stojí za to. Vytvorím si vždy akúsi kostru postavy a na ňu ukladám emócie. Je to remeslo, ktoré treba vedieť robiť..."

H. Maciuchová má podľa vlastných slov šťastie na ťažké a náročné, no dobré a kvalitné úlohy. "Od Edwarda Albeeho hrám nie len vo Virginii Woolfovej, ale aj v hre Krehká rovnováha, kde som Claire. Rovnako mám v Divadle na Vinohradoch ďalšie dve skvelé inscenácie - Medzi utorkom a piatkom a Pokorný Felix."

Celkom iste sa táto herečka nemôže teda sťažovať na to, že by mala málo príležitostí herecky sa na javisku doslova "vyřádit". "Je to síce pravda, ale žiadna herečka nikdy nepovie, že má dosť možností dobre si zahrať. Keď si porovnáme príležitosti hercov a herečiek, celkom iste sú na tom lepšie muži, lebo oni majú neporovnateľne viac možností dostať dobrú rolu. Herečky sú pri nich ako také chudinky. Je však dobré, ak na vás myslí dramaturg divadla a vyhľadá hry vyložene pre vás. Takže keď nejakú zaujímavú hru nájdem, pokojne sa možem sama postarať, aby sa naštudovala a aby som si ja v nej zahrala výnimočnú postavu."

80-te roky sú včerajškom

H. Macuchová si značnú popularitu získala v 70-tych ale najmä 80-tych rokoch, kedy sa nakrúcalo neporovnateľne viac filmov, inscenácií i seriálov. "Pokiaľ by som však mala hovoriť o tom, že je mi za týmito rokmi ľúto, tak by to celkom iste nebolo kvôli hereckým príležitostiam. Ľúto mi je za touto dobou z oveľa vážnejších dôvodov - vtedy ešte žil môj manžel... Dnes to nechcem porovnávať. Patrí to včerajšku a každá doba prináša svoje špecifiká. Teraz máme iné možnosti v iných sférach. Najmä však nemám pocit, že by sa za tie roky menili ľudské povahy - tie sú stále rovnaké..."

Ľudské povahy sa nezmenili, situácia v kultúre je však zásadne iná. "Na jednej strane je dobré, že divadlá fungujú úplne inak. Veď v Čechách je toľko skvelých divadiel, do ktorých často chodíme hosťovať. S touto hrou sme hrali už v mnohých mestách a ja mám navyše jednu takú ´konverzačku´ s Radkom Brzobohatým - volá sa to Chvíľková slabosť. Je skvelé, že môžeme chodiť hosťovať a že nás dvoch ľudia na javisku radi vidia. Na druhej strane tu fungujú dve komerčné televízie, ktoré sa bijú o diváka stupídnymi reality show. To mi príde tak kontraproduktívne voči všetkej tej ostatnej kultúrnej snahe... Veď keď si uvedomím, že aj 13-ročné deti na tieto úplné zbytočnosti pozerajú, je mi to naozaj ľúto. Takéto programy sú predsa úplne na nič, nemajú žiadny zmysel. Ešte že každý človek si môže slobodne zvoliť, či sa na to bude dívať, alebo nie. Šťastie je, že u nás funguje Český rozhlas na vysokej úrovni, takže ja už televíziu vôbec nepozerám..."

"Vďaka" pretlaku reality show sú potom diváci vďační za každý protipól, ktorí im kvalitnou hrou ponúkajú herci. "Stretávam sa s tým, že nám ďakujú za umenie, ktoré im prinášame. Všade, kam idem, nachádam spriaznené duše a je to úžasná satisfakcia. Inak by som sa vo svojich túžbach prinášať umenie cítila ako sirota..."

Seriály ovládli televíznych divákov

Seriály ovládli vysielanie televízii najmä v Čechách, pomaly sa im to začína dariť aj u nás. "Je pravda, že najmä za posledný polrok sa tých seriálov u nás začalo robiť veľmi veľa - až príliš. Ja som súčasťou seriálu Ulica. Už mám svoju školu, žiakov, syna - je to zaujímavá rola učiteľky. Nedá sa povedať, že sa do nej vžívam tak ako pri divadelných hrách, no oblečiem si ju a potom vystupujem ako prísna učiteľka, ktorá nechápe liberárnu výchovu mladých ľudí."

Zahrala si učiteľku, pre ktorú je prirodzené, keď mladí uvoľnia miesto v električke a trvá na tom, že síce mládež má svoje práva, no najmä povinnosti. "Dá sa povedať, že mi v tomto seriáli záleží na tom, aby mladí ľudia nebolí hlúpi. Mám však pocit, že dnešnú mládež sama veľmi dobre nepoznám... Dnes je svet taký otvorený, že mladí ľudi by mali prijať ako fakt nutnosť učiť sa cudzie reči. Byť hlúpym je tou najväčšou nudou... Je krutou chybou nebyť pripravený využiť všetky tie skvelé možnosti, ktoré dnešok ponúka."

Nechcela byť zaškatuľkovaná

H. Maciuchová sa stala populárnou práve najmä vďaka účinkovaniu v seriáloch. Každý si ju pamätá ako Olinu v Žene za pultom či ako Alenu Blažejovú v Nemocnici na okraji mesta. Do pokračovania tohto seriálu sa po 20 rokoch vrátila. "Bola to len taká okrajová rola a nebola som veľmi spokojná s tým, kam sa za tie roky posunula. Je mi ľúto, že ma diváci vnímajú hlavne vďaka seriálom, zatiaľ čo ja mám za sebou veľa zaujímavých inscenácií a hier. Chápem však, že keď prostredníctvom televíznych obrazoviek človek vchádza do domácnosti takmer každý deň, že sa takto skôr dostane do ich povedomia..."

Preto, aby si mohla stáť za svojou prácou, mnohé ponuky odmieta. "Ak ma niečo nazajíma, tak to nerobím, aj keď by to malo byť neviem ako úspešné... Mnoho ponúk som odmietala už na začiatku svojej kariéry. Ľudia ma totiž poznali ako ´potrhlú´ lahôdkovú Olinku zo Ženy za pultom a od potom som dostávala len samé takéto ponuky a ja som si zúfalo priala zbaviť sa tohto zaškatuľkovania... Odmietala som teda mnohé role aj keď s velkými obavami. Nebavilo ma robiť takpovediac odmocniny tej istej postavy, chcela som sa popasovať s kvalitnými a náročnými textami."

Za jedno z herecky najťažších súst považuje H. Maciuchová práve úlohu Marty, s ktorou sa predstavila aj Košičanom. V hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej je panovačnou manželkou Jiřího, ktorého miluje, no nedokáže mu odpustiť nedostatok ctižiadistivosti. "Je kruté byť milujúcou ženou muža, ktorý nestačí nárokom svojej manželky. Ona ho bičuje k tomu, aby zo seba dostal energiu, aby bol aspoň trochu ctižiadostivý. Je hrozné nedať milovanému človeku šancu, aby bol takým, akým chce byť... Nevyrovnanosť likviduje vzťah, najvzájom sa jeden druhému mstia - je to zúfalý a nikdy nekončiaci boj dvoch milujúcich sa ľudí. Mala som nazaj problémy, keď som sa pokúšala vžiť do kože Marty. Počas celej hry si s kolegom Ladislavom Frejom ako Jiřím otvárame rany až na kosť a sypeme si do nich soľ..."

Pri každej jednej scéne sa zo seba snaží dostať čo najviac... "Nielen v hereckej robote som na seba náročná. Rovnako ako na seba som však náročná aj na iných. Občas je to problém, ale zas nie až taký veľký, moji známi ma už dobre poznajú a vedia ako na mňa," dodala herečka s úsmevom.

Dátum narodenia: 25. november 1945

Znamenie: Strelec

Miesto narodenia: Šternberk pri Olomouci

Ukončené vzdelanie: DAMU v Prahe

Rodinný stav: manžel herec Jiří Adamíra zomrel pred 12 rokmi

Relax: divadlo

Televízna a filmová tvorba:

2005 Ulice

2004 Silný kafe

2004 Vražda kočky domácí

2003 Nemocnice na kraji města po 20 letech

2002 Miláček