tú nedeľu trošku pohodlne, veď je vraj hriechom v ten deň pohnúť čo len prstom. Po štarte som nasadol do pristaveného novinárskeho mikrobusu alebo autobusu a dve hodiny sa vozil ulicami mesta pred, po boku, alebo v pätách skupinky ´vyvolených´. Bez toho, aby som sa unúval spraviť aspoň krok na maratónskej trati, alebo otestoval svoje vädnúce telo aspoň na trati minimaratónu. Prvý raz som si celý maratón poctivo odstál v priestore štartu a cieľa. A stálo to naozaj za to.
Aj keď som prvého Keňana zočil len na chvíľku, keď sa ho tunajšia krojovaná domorodkyňa snažila dostať do zlatého chomúta určeného iba pre víťaza. Všetka česť Maiyovi i ďalším čo pribehli za ním, ale môj obdiv patril tentoraz iným. I keď si poviete, že tie štyri ´kiláky´ čo organizátori vytýčili pre minimaratóncov, sa dajú spraviť s prstom v nose. Netlieskal som tým čo vyhrali, ale tým, čo to vzali naozaj športovo, i s veľkou dávkou humoru. A pripravili zábavu pre celú rodinu. Mamičkám, čo ´fúrikovali´ kočíky so svojimi ratolesťami vnútri, oteckom, čo sami nohami ledva prepletali, ale potomka aj tak do cieľa na rukách doniesli, aby v hanbe doma nezostali. Fandil som starým, mladým, ba aj počerným. I tým sotva narodeným, ktorým sa na posledných metroch už naozaj veľmi nechcelo, a ani nevládalo...
Aj o tom je košický maratón pre Košičanov. A keď bude o rok zas, možno si ho pozriem rovnako.
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
