Za vylúčenie a záchranu Brna ho vyplatili na ženskom záchode
Ištók - Urban - Knap - Slosiarik, obranná štvorica, na ktorú fanúšikovia košickej Lokomotívy dodnes radi spomínajú. Hoci je to už pekných pár rôčkov, čo vzbudzovala rešpekt u súperov, ktorí do Čermeľa na ligové zápasy prichádzali. Preto nezaškodí tie mená trošku oprášiť.
Začnime od kraja, aby bol poriadok. Ján Slosiarik je zvolenský rodák a do Loky prišiel z bratislavského Slovana v šešťdesiatom šiestom. Na svoj flek, na ľavej strane obrany, nepustil v Košiciach šesť sezón nikoho. Aj útočníci ho veru zďaleka obchádzali, lebo stretnúť sa s ním v osobnom súboji nikomu neodporúčali. Kým sa raz nenaštval, že ho tréner na lavičku posadil. Ale o tom až pozdejšie...
Volali ho ´žiletka´. Lebo vedel každého krídelníka poriadne prebrúsiť, keď príliš vyskakoval v jeho teritóriu. "Ale za celú kariéru som nebol nikdy vylúčený. Iba v jednom stretnutí. Nie však za faul, ale za reči. Úmyselne. Keď sme Brnu, ktoré sa potrebovalo zachrániť, predali zápas. Hrali sme na ich ihrisku a po polčase bolo stále 0:0. To pre nich nič neriešilo, potrebovali získať obidva body, muselo sa s tým niečo urobiť. Tak som to vzal na seba a po prestávke som poslal rozhodcu - bol to taký malý Pražák, ale na meno si už nespomeniem - do teplých krajín. Co jste to říkal!? Ven! Ukázal mi cestu do kabíny. Vtedy ešte rozhodcovia červené karty nemali. Brno vyhralo a zostalo v lige. Po zápase ma volá ich brankár Vilo Palúch, ktorý to vybavoval: Poď na ženský záchod. A čo tam budeme robiť? - čudoval som sa, kde ma to ťahá. Nič, ale musím ťa niekde vyplatiť."
Hneď si ma ´Šlosi´ získal svojou otvorenosťou. Iní by takéto ´kšeftíky´ určite aj teraz zatĺkali. Vtedy možno nebolo šťastné s niečím takým vyjsť na povrch, ale dnes už nehrozí, aby niekoho z mančaftu za to vyrazili. A fanúšika pri spomienkach na zašlé futbalové časy to určite len príjemne pobaví...
V rodnom Zvolene hrával Ján Slosiarik futbal i hokej, podľa toho, aká bola sezóna. Oboje za družstvo dospelých. "Vtedy sa ešte dalo, to sme netrénovali dvakrát-trikrát denne, ako v prvoligovom mančafte. A do Zvolena chodili hrať hokej nejakí borci. Keď prišlo Brno s Bubníkom a Dandom, obecenstvo skandovalo: Bubník, Danda, to bude sranda! Aj proti nim som si zahral. Všade som bol obrancom, na ľade i na trávniku. Furt som chcel byť vzadu, kde sa veľa nebehá," vôbec ho neťahalo pred súperovu bránku, góly radšej doprial spoluhráčom.
Ani na vojenčinu sa mu príliš ďaleko nechcelo. "Vo výbore sme mali jedného podplukovníka. Neboj sa, vraví, ďaleko nepôjdeš, iba tuto, na Sliač. Ja mu na to, že aj to je ďaleko. Komu sa chcelo päť kilometrov z domu šliapať. Neskôr mi vybavil, že som slúžil v meste a býval v kasárňach, ktoré boli len sto metrov od domu, v ktorom sme bývali. Takže na obed som bol vždy u mamy. Ešte aj uniformu som si vybral, zelená sa mi nepáčila, tak som chodil v modrej, akú mali letci," vedel sa funkcionárom klubu zalíškať, veď šikovného zadáka by bol hriech von pustiť.
No netrvalo dlho a prišlo aj k tomu. Rok po tom, čo sa ´vrátil´ z vojny. "Dodo Reimann, tiež Zvolenčan, hľadal nejakého darebáka, čo hrá dobre futbal," vítali mladého Slosiarika na Tehelnom poli. Aj keď sa spočiatku musel ´aklimatizovať´ v béčku Slovana. "Na mojom poste hrával Béla Jankovič, ale tréner Jimmy Šťastný mi dal skoro príležitosť." Nie pri hocijakých futbalistoch. "Ja som bol vľavo, na druhej strane Tóno Urban a v strede stopéri Bimbo Popluhár a Detvanec Šaňo Horváth," veľa sa od nich počas troch sezón v belasom drese naučil.
A možno by sa aj slávneho víťazstva v Bazileji nad Barcelonou dočkal, nebyť Adamca, ´vďaka´ ktorému ho tréner Šťastný zo Slovana vyrazil... "Mali sme veľmi dobré mužstvo, ale titul nám vždy vyfúkla Trnava. Raz sme hrali nejaký pohár, tuším so Švajčiarmi, a po zápase sa išlo na recepciu na Devín. Jožo sa už vtedy cítil naveľa a nepáčilo sa mu, že nejaký Nemec mu pri barovom pulte zaberá miesto. Čo?! Já, Trnavčan, tu mám stát? Osopil sa naňho a sotil ho. Nebola to žiadna bitka, ale tréner si to tak vysvetlil a keďže som bol pritom, ukázal na nás oboch. Ty a ty, nemáte tu viac čo hľadať! Okamžite nás vyhodil z mužstva. Pýtam sa Adamca - Joži, čo teraz? On mi na to - hľadaj si angažmán. Oňho sa išli mužstvá pobiť, ale čo ja?"
Čosi sa črtalo v Ostrave, ale mesto sa mu zdalo akési špinavé, v Trnave, kde ho volali Adamec i tréner Malatinský, bola zas prisilná konkurencia. "Jožo ma volal, nejaký čas vydržíš v béčku a určite sa dostaneš do áčka. Lenže boli tam Hagara a Dobiaš a mne nevoňalo, že by som dva-tri roky čakal, kým ma pustia na pľac. Chcel ma aj tréner Malatinský, že Dobiaš odchádza do Prahy a Hagara čochvíľa skončí. Ale ja som nechcel obstáť tak, že budem iba trénovať, ale nebudem hrať."
Sám nevie, ako sa všetko zbehlo, že sa napokon sťahoval do Košíc. "Z Bratislavy ma dostal Jožko Gögh, ktorý vtedy viedol Lokomotívu," zamyslí sa ´Šlosi´ nad tým, či by sa aj teraz tak rozhodol. "Viete čo, najskôr som trošku aj ľutoval, že som sa rozhodol pre Lokomotívu, ale dobrá partia mi všetko vynahradila. Pišta Gyurek, Feri Hájek, Deži Šerföző, Feri Šnýr, neskôr Jožko Móder. Keď k nám prišiel Slovan, v hľadisku bolo tridsaťtisíc divákov. Dostali štvorku, lebo vtedy im to nejako nešlo, a Jožko Obert sa ma pýta, či nechcem ísť naspäť. Už som na to vôbec nemyslel," získali v Čermeli obrancu ostrého ako britva. "Lokomotíva mala vtedy peniaze. Prišiel so mnou Vildo Schrojf, z VSS Dolfi Scherer, i sedem ďalších hráčov. Hneď sme skončili v lige tretí, vyhrali Rappanov pohár."
A tak ako v Slovane, len čo prišiel, hneď cestoval na zájazd do Ameriky. "Nikdy nie tam, kde by nám mohli veľa naložiť. Vždy sme nastúpili len proti takým fakírom. Niekedy bolo treba aj dvdsať minút počkať, lebo ich ešte nebolo dosť. Ale behali ako šalení. Čudoval som sa, že nenechajú behať loptu," nikde nedal
zaprieť svoju futbalovú povahu. "Stále ma lákalo robiť stopéra. Križovať, hlavičkovať, odkopnúť. Viac nebolo treba."
A že to robil naozaj dôsledne, mohol by hociktorý z útočníkov ešte aj dnes potvrdiť. "Najmä Janči Ondrášek, pravé krídlo z Interu, skvelý driblér, ten mi dal občas zabrať. Zvykol som mu vravieť ešte predtým ako rozhodca do píšťalky fúkol: načo tu beháš, dnes budeš mať zlý deň. A hneď som mu to dal pocítiť. Po chvíli mi hovorí - idem radšej na druhú stranu. Ale tam bol Andriš Ištók a milý Janči bol o chvíľu späť. ´Tak ma fauloval, že som salto spravil, u teba je predsa lepšie.´ A po zápase sme boli najväčší kamaráti. Keď ma pozýval na jedno pivko, vravím - vidíš, to je reč! Podobne Franto Veselý zo Slavie, vždy som ho vopred upozornil - nie že mi tu budeš behať. Keď som videl, že to berie vážne, dodal som - neboj sa, nekopnem ťa, je tu ešte lopta," vedel si Ján Slosiarik rýchlo spraviť poriadok na ihrisku.
"A so Slaviou sme si stále poradili, vyhrávali sme doma, aj v Edene. Dukla, to už bola iná káva. Masopust, Dvořák, Pluskal, Štrunc. Veď ten behával stovku za jedenásť sekúnd. To som ani nestihol zakričať na Urbana: Tiki, križuj ma! A už sme sa mu dívali iba na chrbát, ako nám dáva gól. Veru, s Duklou boli stále problémy."
No azda najviac mu v pamäti utkvel pamätný súboj so Spartou. Môže to byť už takých štyridsať rokov, keď si prišla do Čermeľa po titul. Ale to musela poraziť mužstvo, ktorému išlo o krk a iba víťazstvo ho mohlo v lige zachrániť. "Pamätám sa, že sme vošli do kabíny, ktorá ešte voňala novotou, mali sme tam nové poličky i skrinky. Andriš Ištók sa hneď chytil dvoch vešiakov
a vytrhol ich z laminátovej steny. Tréner to videl a vraví mu: keď vyhráte, zaplatí to klub, keď prehráte, platíš to ty! Vyhrali sme 3:1, Sparta nebola majstrom a my sme sa zachránili. Sparťania boli nadupaní, tri dni spali na Jahodnej a boli presvedčení, že vyhrajú. Volali nás tam, aj keď my sme veľmi nechceli, veď by to vyzeralo tak, že chceme zápas predať. Ale bolo to férové z oboch strán. Nemali sme vôbec chuť hrať zadarmo druhú ligu..."
Aj keď Ján Slosiarik bol na ihrisku na to, aby cez neho nik neprešiel, sem-tam sa objavil i na streleckej listine. "Lebo som kopal jedenástky. A musím zaklepať na drevo, premenil som každú. Vždy sme si dali na tréningu vyraďovačku, na päť pokusov. Väčšinou sme zostali dvaja, s Pištom Gyurekom. Fleši bol už niekedy nešťastný. Veď ti hovorím, pôjde to na pravú stranu. Aj tak ju nechytil. Ja som bol určený na jedenástky ako prvý, po mne Pišta, ale niekedy sme si aj strihli, kto pôjde kopať." No zopár gólov vsietil aj z trestných kopov. "Keď sme ho kopali niekde z boku. Na lepšiu pozíciu už boli iní strelci, Jožko Móder, či neskôr Laci Józsa. Tak som dal gól Trnave a Slavii."
No pošťastil sa aj taký, ktorý si obranca za klobúk nerád dáva. Veď mu zaň Tóno Flešár poriadne prečistil žalúdok. "Bolo to proti Prešovu. Práve Pišta Gyurek išiel dolu, keď na ukazovateli skóre stále svietili dve nuly. Už v kabíne počul, že na tribúnach je hurhaj, a ktosi mu povedal, že som dal gól. Keď sme tam po zápase vošli, vítal ma celý naradostený, že sme vyhrali a hneď mi gratuloval ku gólu. Ja mu na to - ty chu..., veď som si dal vlastný. Bol to len taký ´šúrak´ k tyčke, keď som išiel do šmýkačky. Ešte dlho som sa pred Flešim hanbil."
Do reprezentácie, okrem juniorskej, sa nikdy nedostal. Na to bola v našej lige príliš veľká konkurencia. Na každom poste. "Preto si najviac vážim, že ma po jednej sezóne vyhlásili za najlepšieho obrancu ligy. Stále som bol v zostave kola, v béčku furt a v áčku občas. Spoluhráči ma už čakali na tréningu: ´Dobry ši, pytaš pivo?´ Čoby nie, veď vtedy stálo dve koruny."
Rôčky plynuli a po tridsiatke sa futbalista poriadne musel obracať, aby mal miesto v základnej jedenástke. A ´Šlosi´ by na lavičke náhradníkov nikdy nedokázal obsedieť. "Mal som tridsaťdva rokov a hrali sme proti Bohemke, keď ma tréner Reimann posadil na lavičku, lebo chcel vyskúšať Dobroviča. Ja mu na to - končím, nie som tu na to, aby som robil náhradníka! Čudoval sa ešte aj Tondo Panenka: Honzo, proč nehráš? Iba som mu odvetil: Buď rád, že nehrám!"
Slovo dodržal, viac za Lokomotívu už nenastúpil. "Aj tak to s ňou vtedy išlo dolu vodou." No ešte sa nechal na čas prehovoriť, aj keď to prvá liga zďaleka nebola. "Prišiel za mnou Ďuri Ferenc, hokejový tréner, či by som ešte nepomohol Krompachom. Pomyslel som si - čo tam v tej hladovej doline? Ale došli funkcionári, dali všimné, tak som za nich vydržal kopať dva roky. A rovnako dlho som ich potom trénoval."
Tu športová kariéra populárneho ´Šlosiho´ končí. Stále však na futbal zájde, či to bolo predtým na Loky, VSS, potom 1. FC, alebo teraz MFK. A stále ešte niektorého z veteránov na ihrisku trošku prebrúsi, keď sa mu v zápase starých pánov zdá, že pred ním veľmi behá. Hoc má už dávno po šesťdesiatke. Bez futbalu to jednoducho nejde.
Bohuš MATIA
Autor: Cyklisti vadia, reklama nie?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
