meno stalo legendou. Kolujú o ňom desiatky dobroprajných anekdot, ale aj uznanlivých hodnotení jeho neúnavnej práce pri zbere a popularizácii ľudovej kultúry východného Slovenska, predovšetkým jeho rodného Hornotoryského regiónu.
Ján Lazorík sa narodil 29. septembra 1920 v Toryse, ale takmer celý jeho život je spojený so susednými Krivanmi, kde si založil rodinu, postavil dom a vychoval piatich synov a dve dcéry. Už v roku 1968 založil folklórnu skupinu, ktorá sa pod jeho vedením stala jednou z najpopulárnejších na Slovensku. Vystupovala a dodnes vystupuje na mnohých folklórnych festivaloch doma aj v zahraničí. No J. Lazorík s ňou nacvičil aj 85 scénok a pásiem autentického folklóru, v ktorých aj sám vystupuje či už ako bača, svadobný starosta, ľudový rozprávač alebo spevák. Mnohé jeho pásma sa dostali aj na filmové plátna a televízne obrazovky. Podľa jeho námetu a scenára Slovenská televízia nakrútila úspešný televízny seriál Popaterce na nas, ktorý mal mimoriadnu odozvu predovšetkým na vidieku.
V Krivanoch vybudoval amfiteáter, vyzdobený nádhernými ľudovými drevorezbami, na ktorom sa uskutočnili stovky vystúpení. Z jeho iniciatívy sa tu každoročne koná Hornotoryský folklórny festival a toho roku bolo slávnostne otvorené Centrum ľudovej kultúry a remesiel, jediné svojho druhu na Slovensku.
Niet na východnom Slovensku dediny, ktorú by J. Lazorík nenavštívil so svojím povestným trabantom, nepostrádateľným magnetofónom, fotoaparátom a predovšetkým nenahraditeľnými "pisankami". Zozbieral neuveriteľné množstvo artefaktov ľudovej kultúry od piesní, rozprávok, legiend, povestí, rozprávaní zo života, prísloví, porekadiel, opisov ľudových zvykov či krojov. V tisíckach fotografií sa mu podarilo zachytiť zanikajúcu krásu. Stovky predmetov ľudovej kultúry zachránil pred zničením, a keďže ich nemal kde uskladňovať, nezištne ich venoval múzeám a vedeckým inštitúciám. Len Vlastivednému múzeu v Prešove venoval 1800 kusov a Národopisnému ústavu SAV 20-tisíc negatívov. Sedem rokov pracoval v Okresnom múzeu v Starej Ľubovni. V roku 1984 bol v rámci "racionalizácie" preradený z odborného pracovníka do funkcie strážnika skanzenu, avšak ani po takejto degradácii neprestal byť zanieteným národopiscom.
Ku knižnému spracovaniu svojich bohatých zbierok pristúpil až po odchode do dôchodku. Za posledných 13 rokov vydal (väčšinou na vlastné náklady a z darov sponzorov) 12 vlastivedných bohato ilustrovaných kníh, prevažne v rodnom šarišskom nárečí. Pozoruhodné sú už ich názvy: A ja vam vinčujem (1992; vianočné koledy a vinše), Juraj Krankota, jeho "pripovitky" a naše nárečie (1993), Naše tradične bačovstvo (1996; 2. rozšírené a doplnené vydanie 2004), Krivjanske veśeľe (1998),), Jedzeňa na starej Hornotoryskej doľiňe (1999), Žic znači rečovac (1200 nárečových slov a výrazov nemeckého pôvodu), Naša stara dzedzina s podnázvom Šarišská ľudová slovesnosť (1999), Monografia 700-ročnej obce Krivany (2001), Fotočítanka ľudovej architektúry a bývania východného Slovenska (2002; 1200 fotografií), Na zdravičko, dobra skľeničko, dobrich ľudzi pocešiteľničko. Pijactvo (2003), Zbuňictvo (2004 + CD), Rozprafki a pripovitki rozprafkara Juraja Krankoti z Remeňinoch i iňšich rozpravjačoch, pripovitkaroch (2005, 97 rozprávok). Pripravil aj knihu Detské hry a iné zabaviská, obsahujúcu 156 ľudových hier, spojených s piesňami, tancami, riekankami, hádankami, naháňačkami a inými prejavmi. V mnohých z týchto publikácií je zastúpená aj rusínsko-ukrajinská, rómska a nemecká ľudová kultúra.
J. Lazoríka teda možno považovať za bádateľa. To, čo robí Ján Lazorík sám, mohlo by byť náplňou celej vedecko-dokumentačnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú.
Národopis nie je jediným predmetom záujmov J. Lazoríka. Ako mladý dedinský učiteľ zakladal ovocné škôlky. V Krivanoch založil mičurinskú stanicu, v Michaľanoch prírodovednú stanicu, v ktorej, medzi iným, vysadil 180 druhov rastlín rozličných odrôd. V Nitre do tlače schválili jeho monografiu o pokusníctve v ovocinárstve s 500 fotografiami. Po niekoľkých rokoch sa opäť vrátil do krivianskej školy ako učiteľ pracovného vyučovania. V tom čase staval vodné kolesá na výrobu elektriny, bol priekopníkom ochotníckeho divadla a vypracoval projekt reformy slovenského pravopisu. Podľa jeho reformovaného pravopisu by sa deti nemuseli bifľovať vybrané slová, lebo ypsilon by bol z abecedy vyškrtnutý spolu s dĺžňami.
Ani 85 rokov tvrdého života neodradilo Jána Lazoríka od toho, aby dodnes "nebombardoval" redakcie novín, rozhlasu a televízie svojimi návrhmi na založenie vlastivedných časopisov, národopisných knižných edícií, rozhlasových a televíznych relácií. Mnohí ho považujú za donkichota, ale jemu to neprekáža. Ide mu len o jedno - záchranu odkazu predkov.
Autor: Mikuláš MUŠINKA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
