Starý Nomád nebol ochotný uveriť, že Slovensko nemá púšť ani ťavy
Spomienky košického lekára MUDr. Petra Veselého na jeho polročný pobyt v Tunise sme vám priniesli v jednom z minuloročných Magazínov. Okrem rôznych príhod a opisu života na severe Afriky sme sa zmienili aj o jeho štvordňovom výlete na Saharu. Keďže sám osebe by zabral príliš veľa miesta, v lanskej reportáži sme ho spomenuli iba okrajovo. Dnes sa k zážitkom MUDr. Veselého z najväčšej púšte sveta vraciame podrobnejšie.
Na začiatok nezaškodí trochu geografických údajov. Sahara má podľa posledných meraní rozlohu približne deväť miliónov kilometrov štvrcových a stále sa zväčšuje. Jej povrch tvorí prevažne plošina vo výške 200 až 500 metrov, no v strednej časti dosahujú horské masívy aj 3000 metrov nad morom. Sahara zasahuje na územie Alžírska, Maroka, Mauretánie, Mali, Nigérie, Sudánu, Egypta, Lýbie a Tuniska.
Priemerná denná teplota v januári je 10 a v júli 37 stupňov Celzia. Denné a nočné odchýlky sú veľké, najmä v lete to môže byť až 30 stupňov. Ročné množstvo zrážok sa pohybuje od nuly po 5 cm, na niektorých miestach nepršalo už niekoľko rokov. Oveľa častejšie ako dažďové sú na Sahare tzv. piesočné búrky, ktoré dokážu odniesť piesok do vzdialenosti niekoľkosto kilometrov a vytvoriť novú "dunu" vysokú tri metre.
Cez more piesku do neznáma
"My, teda mojich sedem kolegov a dvaja sprievodcovia, sme mali v pláne uraziť za šesť dní približne 850 kilometrov," spomína MUDr. Veselý. "Hoci je to vysoké číslo, v porovnaní s veľkosťou Sahary je to takmer nič. Presvedčil nás o tom pohľad do mapy, po ktorom sme skutočne mali pocit, že ideme iba ´niekam za roh´. Preto sme už na začiatku uvažovali, či si výlet nepredĺžime, ale na radu našich sprievodcov sme napokon trasu nemenili. A po návrate sme boli skutočne radi, že sme sa tak rozhodli..."
Expedícia Piesok, ako si ju desať cestovateľov nazvalo, vyrazila vlakom z prístavného mesta Sousse, kde boli zamestaní. Krátka zastávka bola v mestách Sfax i Gabes a odtiaľ si to nasmerovali do mesta Gafsa, ktoré už bolo hlboko vo vnútrozemí. Vlakom mohli ísť aj ďalej, no rozhodli sa pokračovať už "po svojich". Prenajali si tri džípy, naložili ich nevyhnutnými potrebami a vyrazili do nehostinnej prírody.
"Trasu sme si pôvodne vybrali tak, aby sme čo najmenej využívali komunikácie. Jednoducho sme si na mape zvolili miesto, kam sa chcem dostať a vyrazili takmer iba za pomoci kompasu. Časom sme sa presvedčili, že nie vždy a všade sa dá jazdiť po voľnej prírode. Po asi troch zapadnutiach a hodinových zdržaniach sme usúdili, že spevnená cesta má svoje výhody. Preto sme z nej už neschádzali za každú cenu." Radšej dali na radu sprievodcov, ktorí vedeli celkom presne, po ktorom type piesku sa dá prejsť aj autom a do ktorého sa zaboria už nohy.
"Po niekoľkých hodinách jazdy medzi miliardami ton zrniečok kremeňa a sľudy nám bolo jasné, že hoci má ľudstvo na prelome tisícročí množstvo globálne neriešiteľných problémov, nedostatok piesku k nim rozhodne nepatrí," s humorom opisuje MUDr. Veselý jazdu nekonečnými dunami. "Ak sme aj medzi haldami piesku narazili na nejakú tabuľu, jediné, čo sa z nej dalo vyčítať, bol smer ku najbližšiemu zdroju pitnej vody. Kým náš vodč bez mihnutia oka riadil prvý džíp v ´karaváne´, ja som bezradne civel do mapy a snažil sa pochopiť, kam ideme. Keď sa ma raz asi po hodine jazdy opýtal, čo je to za obrázok, ktorý držím v rukách, došlo mi, že mapa mu asi veľa nevraví."
Mile, lebo tak sa ten vodič volal, potom MUDr. Veselému vysvetlil, že tie čierne prerušované čiarky "na obrázku" nič neznamenajú, lebo cesty - pisty vedú iba približným smerom a každú chvíľu sa môžu meniť. On vraj na púšti vyrástol, takže vie, kde práve je, aj keď to na mape nevie ukázať. V tej chvíli MUDr. Veselý pochopil, prečo tuniské úrady vyžadujú od turistov, aby do hlbšej púšte jazdili iba so sprievodcami. To by potom domorodci nerobili nič iné, iba v dunách hľadali stratených Európanov, prípadne ich vybielené kosti. Lebo aj na tie, hoci nie ľudské, vraj členovia expedície narazili.
Na návšteve u Nomádov
"Počas jazdy som sa od Mileho dozvedel, že pôvodnými obyvateľmi tejto časti púšte sú Berberi," pokračuje Košičan, ktorý si ich dovtedy predstavoval ako vysokých ľudí tmavej pleti s turbanom, spod ktorého vykúkajú čierne oči. "Skutočnosť je iná a presvedčilo ma o tom stretnutie s nimi v púštnom hrade Ksaru Hadada, kam sme prvý večer dorazili. Väčšinou to boli pehatí a ryšaví ľudia so svetlými očami. Mnohí z nich vôbec nevedeli, že ich predkovia pochádzajú zo starých germánskych kmeňov, ktoré sa tam zatúlali pri poslednom väčšom sťahovaní národov. Čo ich viedlo k tomu, aby sa usadili práve na púšti, mi nevedel povedať ani Mile. Snáď snaha nájsť konečne pokoj od nekonečných vojen, ktoré v Európe viedli? Z pôvodných Berberov ostalo v Tunisku iba niekoľko desiatok tisíc. Živia sa obchodom, chovom dobytka, pestovaním dobytka a výrobou premetov pre turistov. V podstate tak, ako väčšina pôvodných obyvateľov Sahary."
Po noci, strávenej v stanoch a spacákoch, sa slovenská expedícia vydala ku oáze Tozeur. Predstava, že pôjde o nudné cestovanie medzi megatonami piesku a že jedinou živou dušou, na ktorú narazia, bude skarabeus s guličkou trusu, sa naplnila iba čiastočne. Po troch hodinách jazdy sa stretli so skupinou Nomádov, ktorí si v púšti práve rozkladali svoje stany. "Fotoparáty sme po niekoľkých záberoch museli podľa ich pravidiel zdvorilosti odložiť. Za odmenu sme dostali čerstvo uvarený čaj z mäty, ktorý mi chutil ako odvar pri záchvate žlčníka. Dozvedeli sme, sa, že rozvetvená rodina má práve akýsi sviatok. Pohostenie bolo skromné. Posúchy, mandle a niečo ako náš med. Zo všetkého sme ochutnali, ale vôbec sme si nepochutnali. Na revanš sme im venovali niekoľko guličkových pier, z ktorých mali veľkú radosť najmä deti."
V súvislosti s posedením s Nomádmi si MUDr. Veselý spomenul i na krátky rozhovor s akýmsi dedkom. Nikdy nebol inde než na Sahare a chcel sa čosi dozvedieť o Slovensku. "Na otázku, koľko mám tiav, som mu rukami-nohami vysvetľoval, že ani jednu a že dokonca v mojej krajine nežijú vôbec. Keď to pochopil, opýtal sa, či máme všetci džípy, keď nejazdíme na ťavách. Vysvetlil som, mu, že džípy síce máme, ale tipol som si, že asi tak jeden na tisíc obyvateľov. Starec sa ma potom nechápavo opýtal, na čom teda po púšti jazdíme. Po odpovedi, že na Slovensku púšť nemáme, sa naša konverzácia skončila. Mile mi potom vysvetlil, že ten dedo nemal ďalej chuť strácať čas rozhovorom s niekým, kto klame, až sa mu z ´huby práši´. Predstava krajiny inej ako púsť bola pre starého Nomáda niečo nepredstaviteľné."
Šamanova veštba
Bohatá oáza Tozeur, kam potom Slováci dorazili, bola najviac poznačená turistickým ruchom. Vyrástlo v nej množstvo luxusných hotelov, navštevovaných najmä francúzskymi, španielskými a talianskými turistami. Slováci začuli aj češtinu. Riaditeľ miestnej zoo totiž študoval v Prahe a z tohto slovanského jazyka si mnoho zapamätal. Jeho zoo vraj za veľa nestála. Jedinou väčšou atrakciou bola ťava, "závislá" na kofeine. Kvôli zábave turistov vraj už roky popíja coca colu, takže má určite vysoký tlak a cukrovku.
Prehliadkou Tozeuru strávili Slováci niekoľko hodín. Na miestnych tržniciach si vyskúšali nakupovanie aj s tradičným handrkovaním o ceny. Mimochodom, tá sa napokon vždy dohodne v intervale štvrtiny až tretiny pôvodnej ceny. Okrem mäsa boli hlavným obchodným artiklom rôzne druhy korenia, ovocia (aj sušeného), keramika a šatstvo. Naši turisti navštívili aj miestneho astrológa a liečiteľa Mohammeda Jamela. Šamanstvo sa v jeho rodine dedí z otca na syna už niekoľko storočí a preto bol vyhľadávanou atrakciou pre turistov. Rozhovor s ním si nenechali ujsť ani traja Slováci, medzi nimi aj MUDr. Veselý.
"Hneď na začiatku sa ma opýtal, čo vlastne chcem. Moc, zdravie, lásku, peniaze, zbaviť sa zlých duchov, alebo niekomu počarovať," spomína Košičan na rozhovor, ktorý z angličtiny do akéhosi nárečia sprostredkoval sprievodca Mila. "Keďže som bol v tom čase slobodný, aj keď už zadaný, zvolil som lásku. Šaman zapálil sviečky i voňavé bylinky a mrmlúc si korán písal čosi na papier klasickým perom z vtáka. List potom zložil, sedemkrát ním zakrútil okolo hlavy a dal mi ho. Aby vraj splnil svoj účel, mám ho hodiť do tečúcej vody, najlepšie rieky, alebo vložiť do koruny nejakého stromu. Potom som mal čakať na vôľu Allaha."
Podľa MUDr. Veselého bola koruna stromu určite reálnejšia, lebo tečúcu vodu vraj nevidel stovky kilometrov. Ale aj tak o pravdepodobnosti, že nájde životnú lásku vďaka akémusi listu Allahovi, zapochyboval. "Opýtal som sa Muhammeda Jamela, či mi Alláh pomôže aj napriek tomu, že som ´ďaur´ (hanlivý výraz pre neveriacich). Odpovedal, že Boh je veľký a myslí na všetkých." Obrad s listom zopakoval šaman aj s ostatnými dvoma turistami, no kým oni si ho nechali na pamiatku, MUDr. Veselý ho neskôr skutočne hodil do rieky. Možno i vďaka tomu je už dva roky šťastne ženatý...
Na ťave si "užil"
Okrem Tozeuru navštívila expedícia Púšť aj veľké soľné jazero El Jerid (Palmový list). Zaujímavé bolo tým, že v ňom v čase ich návštevy nebola ani kvapka vody. Naprieč veľkou soľnou plackou viedla asfaltová cesta, ktorú lemovalo iba niekoľko odpočívadiel. Určite lákavejšie než pre turistov je jazero pre športovcov. Najmä v lete tam vraj šantia milovníci motokrosu a plachtenia na surfoch s kolieskami. Niekoľkých motorkárov videli aj Slováci.
Tozeur nebola jediná oáza, ktorú na svojej ceste MUDr. Veselý a jeho kolegovia navštívili. Zastavili sa aj pri Nefte, ktorá je známa teplými a liečivými premeňmi. Datle z Nefty sú vraj najlepšie na svete a volajú sa Deglet en-Nour, čiže Prsty svetla. V starých štvrtiach tejto oázy obdivovali členovia expedície zvláštnu architektúru. Domy boli akoby z čipky. Rôznofarebné tehličky sa skladali do rôznych geometrických vzorov a spolu s otvormi vytvárali nádherné obrazce. Diery v stenách neboli samoúčelné, ale súčasťou dômyselného systému klimatizácie.
"Najkrajší pohľad na svet je z chrbáta ťavy," reprodukoval tvrdenie miestnych obyvateľov MUDr. Veselý. "Aj ja som si ho preto vyskúšal, no zábava to nebola. Prešli sme takto iba asi tri kilometre, no bolelo ma z toho celé telo. A nebol som sám. Aj ďalší dvaja kolegovia sa sťažovali na bolesti chrbta i ´nižších partíí´, preto sme sa rozhodli, že pôvodnú trasu meniť a predĺžovať nebudeme. Z Nefty sme sa cez Tozeur vrátili späť a po príchode do Soussy sme boli radi, že opäť spíme v klasickej posteli."
Róbert BEJDA
Autor: Ste zrelá na lásku?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
