S prvou trofejou obehla svokra celý blok, aby ľudia videli akého má zaťa

Poviete si, to je rodený futbalista. Alebo, ten chlapec má pre hokej talent od prírody. No maratóncom sa človek nerodí. Vo vytrvalca dozrieva vekom. Nepoznám veľa bežcov na dlhé trate, ktorí by hneď na prahu svojej športovej kariéry mali chuť pasovať sa s nekonečnou dávkou kilometrov. No nepoznám ani hranicu, kedy tej vášni človek prepadne. Košičan Peter Polák prešiel popod závorou, keď mal dvadsaťtri rokov. Vtedy si pripísal na svoje konto prvý maratón.

Dnes má päťdesiatsedem rokov, v nohách dvestosedemdesiattisíc kilometrov a stopäťdesiat maratónov. Presnejšie, bude mať, lebo ten jubilejný, stopäťdesiaty, pobeží o dva dni. A kde inde by to malo byť, ak nie v rodnom meste a na maratóne maratónov. Taký je MMM aspoň pre nás, pretože značku najstaršieho maratónu v Európe nám už nik nemôže vziať.

Všetko je v trinástich zošitoch

Že tie čísla neklamú, a Petra Poláka radia medzi slovenských maratónskych nesmrteľníkov, svedčí i trinásť hrubých zošitov, v ktorých je zdokumentovaný každý ním zdolaný kilometer na najdlhšej olympijskej trati. Poctivá evidencia, do ktorej sa pustil po vojenčine, len čo začal brať atletiku a vytrvalectvo trochu vážnejšie. "Je tam všetko, každý deň, každučký kilometer, ktorý som absolvoval v tréningu či počas pretekov. Aký bol tréning, v akej rýchlosti, ba i pocity, aké som počas neho mal. Analýzou týchto vecí som sa vypracoval na takú výkonnostnú úroveň, že mám na konte osem maratónov pod dve hodiny dvadsaťpäť minút a tridsaťtri maratónov pod dve tridsať."

V najlepších vytrvaleckých rokoch sa stal päťkrát maratónskym majstrom Slovenska, vyhral 21 maratónov a nespočetné množstvo kratších behov, keď zistil, že potenciál jeho vytrvaleckých schopností si doslova pýta k porcii maratónskych kilometrov ešte čosi pridať. Po štyridsiatke sa stal ultramaratóncom...

Bikilu videl na otcových rukách

Ale poďme pekne od začiatku, keď malý Peter ani len netušil, čo z neho vyrastie. Košice boli o čosi menšie ako dnes, po ohavných panelových sídliskách ešte nebolo ani chýru ani slychu a mesto z jednej strany končilo kdesi tam, kde bývala početná rodina Polákovcov. Pod Furčou, v baráku na Sečovskej ceste sa ich tiesnilo dvanásť. Rodičia a desať detí, päť dievčat a päť chlapcov. "Bol som tretí najmladší. Dievčatá, tie sa k športu príliš nemali, skôr mali vzťah k rodine a vareniu. No pre chlapcov lepšej zábavy nebolo. Kdeže televízor, vtedy ho mala na ulici jedna suseda, a keď bola v dobrej nálade, tak nám dovolila chvíľu pozerať. Zvonku, cez okno. Ale športu vtedy v televízii veľa nebolo. Otec ma však zvykol brávať do mesta, na maratón. Nechodievali sme na štadión, ale pozerali sa na bežcov na ulici, z chodníka. Bývalo tam toľko ľudí, že mnohí si nosili stoličku a postavili sa na ňu, aby v tom dave čosi videli. Aj otec tak robil, a aby som aj ja z toho voľačo mal, dvihol ma na ruky, alebo posadil na krk. Tak som videl i slávneho Abebe Bikilu. On bol potom mojou inšpiráciou..."

Petrovi bolo behanie blízke, sotva zistil na čo nohy človeku slúžia. "Keď slnko vychádzalo alebo zapadalo za neďaleký kopec, chodil som ho lapať. Vybehol som na kopec a potom som bol sklamaný, že slnko je hore a ja naň nedočiahnem. Alebo, na dvore sme mali studňu a behával som k nej a nazad, vari päťdesiat metrov, aspoň desaťkrát. To som mal dva alebo tri roky."

Raz z teba bude ´maratoništa´

Keď mal desať či dvanásť, našiel odvahu pridať sa k známim košickým maratóncom Kanyovi a Biskupovi, ktorí konča ich poľa, pri Hornáde, zvykli vyklusávať. "Neprekážalo im, že som si s nimi zabehol kilometer, kým mi sily stačili. Naopak, posmeľovali ma slovami: Raz z teba bude ´maratoništa´." Behanie ho bavilo, ale že by mal neskôr iba naň všetku energiu obetovať, na to ani len nepomyslel. Aj vtedy bol pre košické chlapčiská futbal mocnejší fenomén. Petrovi nerobilo problém s loptou sa spriateliť. "Až do dvadsiatich rokov som hrával futbal, jeden rok dokonca za Inžinierske stavby. Ale bolo to vždy o tom, že ma tréner raz postaví, inokedy nie. Dal som sa na atletiku a behanie preto, že sám som niečo mohol dokázať skôr ako v kolektíve."

Na dvere atletického oddielu Slávie VŠT zaklopal v sedemdesiatomprvom, ešte s dvoma záujemcami. "Vyskúšali ma v takzvanej pyramíde, čo boli dvesto, tristo, štyristo, päťsto a šesťstometrové úseky. Zvládol som ich bez problémov trikrát po sebe, ostatní len raz. Tréner mi vraví - choď si ku skladníkovi vybrať tretry. Boli to klasické klincovky, a ja som bol šťastný ako blcha, keď som sa doma s nimi chválil."

Dráhu iba zametal

Farby košickej Slávie VŠT hájil dvadsaťpäť rokov. Sprvoti na škvarovej dráhe a kratších vzdialenostiach, ale čoskoro zistil, že mimo štadióna, na ceste, sa cíti oveľa lepšie. "Behy na dráhe ma nebavili, lebo neboli úspechy. Päťku som behal za šestnásť minút a vždy som zametal kdesi na konci. Aj na majstrovstvách kraja som bol posledný. Povedal som si - čo tam budem robiť?"

S cestným behom už mal nejakú skúsenosť, aj keď bola všelijaká. "Pamätám sa na svoj prvý cestný beh, do Chrastného. Mal som dvadsaťjeden rokov a hrával ešte futbal. Chcel som sa len zlepšiť v kondičke. Bolo to dvanásť kilometrov. Na prvý pokus som vydržal do polovice..." Po šiestich kilometroch už sedel v autobuse a mal problémy rozchodiť svalovku. Zaťal zuby a o týždeň to skúsil znova. "Tentoraz som dobehol až na Zelený dvor..." Na to trápenie po niekoľkých sezónach na atletickom ovále celkom zabudol. "Že som naozaj skôr cestár, zistil som až neskôr." Hneď pri svojej premiére na tradičnom behu Dargov - Košice. "Nastúpil som v obyčajných číňankách, ktoré som nosil do telocvične, a v pásikovaných trenírkach. Ani poriadne oblečenie, ani maratónky. Ale tých dvadsaťpäť kilometrov som zabehol za hodinu tridsaťjeden, skončil som štvrtý a od organizátorov som dostal malú vázičku. Cítil som sa, akoby som vyhral, akoby som v ruke držal najväčší poklad na svete. Svokra s tou vázičkou pobehala po celom bloku a chválila sa akého má zaťa."

Krištáľu viac ako v obchode

Poháre, medaily a rôzne ceny, čo odvtedy povyhrával, sa už nedajú zrátať. Keď som za ním prišiel do dielne v areáli Vysokej školy technickej, kde už pekných pár rôčkov ´stružliká´ všeličo pre potreby Hutníckej fakulty, videl som len časť jeho zbierky trofejí. Ani tam už pomaly niet kde metále vešať. "Poháre a vázy mám doma. Krištálu toľko, že to u nás vyzerá ako v predajni s krištáľovými výrobkami."

To za tých asi tisíc pretekov, ktoré počas kariéry jeho nohy a vôľa zvládli. A paleta je to naozaj pestrá. Od niekoľkokilometrových ´rozcvičiek´, cez klasický maratón, až po ultra behy na sto i viac kilometrov, v ktorých slávil asi najväčšie úspechy, aj na medzinárodnej scéne. "V štyridsiatke som sa dal na ultramaratóny. Mnohokrát som reprezentoval Slovensko v behu na sto kilometrov, na rôznych podujatiach. Už v roku 1981 sme na majstrovstvách Európy v španielskom Santanderi získali titul v súťaži družstiev, s Václavom Kameníkom a Tomášom Rusekom, jeden bol Čech, druhý Moravák. Tak si stále aj hovorili. Ja som nikdy nezabudol dodať - a ja som Slovák."

Trikrát vyhral Košickú stovku, medzinárodné preteky vo Francúzsku, pred troma rokmi bol na svetovom šampionáte na Tchajvane druhý a vlani sa v holandskom Winschotene dočkal triumfu najväčšieho - stal sa majstrom sveta v kategórii nad päťdesiat rokov. Stále pokúša šťastie na extrémne dlhých súťažiach, ale sám vraví, že po päťdesiatke už ide akosi naspäť. "Vytrvalosť ešte mám, ale rýchlosť už trošku ušla. Každý rok je to také tri minúty dole. No dvadsaťštyrihodinovku zvládnem stále bez problémov," môže sa Peter Polák pochváliť priam železným zdravím.

"Dávam si pozor na stravu, na spánok, za dobrou životosprávou je dlhovekosť maratónca. Sem-tam si srknem trochu vínka, ale pri tom končím. Akurát pivko odporúčam, kvôli B-vitamínu, pri dennej tridsaťkilometrovej dávke by jedna desiatka mala byť povinnosťou," smeje sa nevysoký vytrvalec.

A v pohode si dáva cieľ, nad akým by iný v jeho veku už trochu uvažoval, či je vôbec reálny. "Mojou métou je zabehnúť päťdesiat ročníkov košického maratónu." V nedeľu bude (ešte len alebo už) tridsiaty. Ten prvý absolvoval v roku 1972, vo Vranove. "Bratia Vilo a Tibor išli vedľa mňa na motorke, starej jawe stodvadsaťpäťke, a oblievali ma vodou, aby som vôbec dobehol. V cieli som si povedal, že už nikdy maratón nepobežím. Bol som aj celkom rád, že som nesplnil limit na košický maratón, lebo som naňho nemal ani najmenšiu chuť..."

O dva roky si však trúfol. "Medzinárodný maratón mieru bol prvý raz otvorený, nebol naň limit. Ale o rok som ho už mal hravo splnený." Najviac sa mu však vryl do pamäti rok 1977. "Vtedy som sa bil o umiestnenie s Američanom Bremleyom. Keď sme spoločne vbiehali na štadióne Lokomotívy do brány borcov, počul som brata Laca, ktorý stál nad ňou, ako kričí: Ľudia, pozrite, to je môj brat! Dodalo mi to ešte viac sily. Vtedy som bol šiesty v Československu a prvý na Slovensku. Asi päť rokov som sa držal medzi našou maratónskou elitou. Reprezentoval som v Anglicku, NDR i v Kórei, s borcami ako Pepík Jánský, Václav Mládek, Krsek či Kocourek. Ten ma v podstate objavil, na behu z Brezna do Banskej Bystrice. Potom mi z Brna telefonoval, radil, písal tréningové plány. Pri ňom som sa v priebehu jednej sezóny zlepšil o šestnásť minút! A odkaz, ktorý mi dal, využívam pri učení ďalších maratóncov," môže sa Peter Polák pochváliť aj druhou trénerskou triedou. "V osemdesiatych rokoch som mal až pätnásť ľudí, a všetci behávali maratón pod tri hodiny," má skúseností na rozdávanie.

Mali by ste behať!

Býva na sídlisku Nad jazerom a cestou do práce denne absolvuje štreku takmer celým mestom. Ideálnejšie podmienky na tréning by nenašiel asi v žiadnej vytrvaleckej príručke. Behá tam, i naspäť, ba aj počas obedňajšej prestávky. A vôbec sa do toho nemusí nútiť. "Viete, že sa cítim stále lepšie? Úprimne som sa pobavil pritom, keď som bol pred tromi rokmi čosi vybaviť v Banskej Bystrici a nechal som si na ulici zmerať tuk. Bolo to práve dva týždne pred ultramaratónom na Tchajvane a ja som mal dennú dávku okolo štyridsať kilometrov. A viete, čo mi tá ženská vraví? Máte vysokú hladinu tuku. Poradím vám, čo s tým. Mali by ste behať!"

Mnoho ľudí sa čuduje, prečo to robí. "Pozvali ma raz do rádia, kde som odpovedal aj na otázky poslucháčov. Jeden Stropkovčan sa ma pýtal - čo to je za život, keď jednu tretinu prespíte, tretinu ste v robote a tretinu beháte. Ja mu na to - keby som mal opäť dvadsaťtri rokov, začínal behať a mal sa rozhodnúť, či sa na to dať alebo nie, vybral by som si to isté."

Trochu ho však mrzí, že synovia sa nevybrali v jeho šľapajách. "Starší, Drahomír, mal talent, ale pre bronchitídu sa behaniu nemohol venovať, mladší Slavomír si k nemu nikdy vzťah nenašiel. Ale azda z vnúčika čosi bude. Má len sedem mesiacov, ale keď ho držím, prepletá nôžkami ako o život. Ktovie, či z neho ten ´maratoništa´ naozaj raz nevyrastie?"

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári