treba priznať, že je to predsa len trochu výnimočné. Kým minulý rok bolo Spätné zrkadlo Karola Horáka úspešne "nastavené" ako rozhlasová monodráma (realizačný tím Slovenského rozhlasu v Košiciach), vďaka autorovmu zámernému variovaniu a transformovaniu svojich textov do rôznych médií (najmä divadla a rozhlasu) mohli diváci v sobotu 17. 9. 2005 v rámci vyvrcholenia osláv 60. výročia založenia Štátneho divadla v Košiciach premiérovo nahliadnuť do Spätného zrkadla z divadelnej perspektívy.
Hra vypovedá o aktuálnych problémoch dnešného človeka, ako je nútená migrácia za prácou do zahraničia či spolunažívanie Rómov a "bielych"; no cez motív "spätného zrkadla" ich otvára ako veľmi osobné témy. Protagonistka (bez mena) je mladá vydatá žena, ktorá kvôli zlej finančnej situácii v rodine odcestuje na leto do Talianska pracovať na tabakovú farmu. Práve toto "nútené" odtrhnutie od rodiny, osamotenie (v nadstavbovej rovine príbehu možno chápať ako formu vnútorného putovania) dáva hrdinke možnosť zamýšľať sa nad svojím doterajším životom (obrazne nazeraním do spätného zrkadla) i budúcnosťou svojej rodiny, najmä detí, kvôli ktorým je ochotná veľa obetovať.
Prostredníctvom vlastnej výpovede a sebareflexie sprítomňuje situácie z minulosti a vykresľuje zranené vzťahy k matke (ochrankyni) a najmä otcovi (despotovi), ktorý chcel z dcéry vychovať plaveckú šampiónku, ale ako to väčšinou býva, rodičovské túžby sa nenaplnia dcéra nemá dispozície byť majsterkou a navyše otehotnie s Rómom. Veľké plány rodičov a dcéry sa pretransformovali do všednej starosti o druhých.
Pre monodrámu ako komorný žáner zvolilo košické divadlo Malú scénu, v ktorej sa môže koncentrovať pozornosť na herecký výkon protagonistky (Alena Ďuránová) a zabezpečiť blízky kontakt hľadiska a javiska. Scénografia (Jozef Ciller) však zámerne nenarúša konvenciu iluzívneho divadla - oddeleného hľadiska a javiska - zmenou divadelného priestoru, kontakt s publikom sa dosahuje cez herecký prejav (občasné oslovovanie publika).
Na jednoduchej, efektnej a viacúčelovej scéne je vytvorený dramatický priestor (umyvárne), zdôrazňujúci tému i atmosféru predstavenia. Do architektoniky talianskych oblúkov ako priestorového rámca je vložená "ošumelá" scéna: centrálnym prvkom je manipulovateľné ležadlo (ktoré sa stáva prostredníctvom hereckej akcie znakom pracovného vozíka, sedadla auta, stola či már) a bazén zábradlie a do prepadliska zostupujúce schody do skutočného minibazénu s vodou. Zadný prospekt predstavuje priestor umyvárne kachličky s vodovodnými rúrkami a umývadlami, ktoré fungujú ako vizuálny leitmotív, pretože hrdinka má konkrétny cieľ: priniesť peniaze na výmenu vodovodného potrubia, vpravo scénu lemujú kovové skrinky a vľavo sprchy (motív vody sa využíva aj v prenesenom slova zmysle ako mravná očista každodenného života človeka).
Predstavenie decentne sprevádza hudba G. Mahlera (z cyklu Piesne o mŕtvych deťoch), ktorá evokuje, obrazne povedané, spodné hlbiny ženského podvedomia, motívy smútku, osamelosti, no vnáša do inscenácie hádam až prílišnú tragickosť a zaťaženosť a istý nepomer (mladá herečka i žena, ktorú predstavuje, a hudba, korešpondujúca s pocitom dozretého, osudom skúšaného človeka).
Ťažisko monodrámy je na hereckom prejave. Spätné zrkadlo kladie vysoké nároky na hereckú tvorbu. Tvorivý tím (réžia Michal Babiak, dramaturgia Hana Rodová) stavil na mladú, talentovanú Alena Ďuránovú, ktorá náročnú úlohu zvládla; jej vyše hodinový výkon bol presvedčivý (až na počiatočnú kŕčovitosť, pochopiteľnú na premiére) a mal znaky generačnej výpovede. Hoci sa nemožno vyhnúť otázke, či nejednoznačnosť v niektorých pasážach mohla byť dôsledkom menších (najmä životných) skúseností, alebo možno režijnej koncepcie prelínajúcej iluzívne a antiiluzívne postupy. Náročné bolo aj skĺbenie psychologizovaného herectva (veľmi presvedčivo zvládnutého) spojeného s odstupom v prejave. V hereckej akcii dominuje prevaha slovného konania prerozprávanie príbehu - následne podporená fyzickou akciou. Oproti rozhlasovej verzii sa v texte urobilo niekoľko dramaturgických zásahov, vypustenie niektorých sekvencií vyznieva v prospech dynamiky a plynulosti predstavenia (diskutabilné je ilustratívne riešenie záverečnej scény, ktorá vyznieva transparentne).
Efektná a umelecky účinná je o. i. kľúčová situácia - mizanscéna mora (hrdinka sa pohráva s myšlienkou spáchať v hlbinách mora samovraždu), v ktorej režisér pracuje so scénografickým náznakom ležadlo ako máry, zostupovanie do bazénu, svetelný efekt. Skĺbenie všetkých zložiek nesie silnú výpoveď, vyznieva ako prostriedok psychickej a mravnej očisty.
Ponuka košického Štátneho divadla sa rozrástla o netradičnú, pôsobivú inscenáciu so sociálnou témou, ktorá má ambíciu a silu prilákať do divadla mladého i zrelého diváka.
Autor: Adela MITROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
