pohnúť z miesta. Desaťročný Miško Valiček z prešovského Šidlovca sa druhý raz narodil. Nemal to ľahké, po dopravnej nehode ležal 63 dní v kóme.
Výpadovka z Prešova na Sabinov robí vrásky na čele rodičom zo Šidlovca, ale i ďalším. So začiatkom školského roka na nej urobili aspoň kozmetické úpravy, ktoré majú zvýšiť bezpečnosť tohto úseku. Konečne! Veď na ňom došlo ku viacerým kolíziám. Tá najvážnejšia sa stala na konci minulého školského roka, 8. júna. Malého Miška, ktorého zrazilo auto, previezli na prešovské ARO, kde sa stále nepreberal z bezvedomia. Situácia sa zdala byť beznádejná. "Boli to veľmi ťažké chvíle, asi najťažšie v mojom živote. Keď stojíte pri postieľke, z druhej strany kľačí manžel a plače, tá bezmocnosť rodičov je taká silná, že by ste najradšej dýchali za to dieťa. Nemôžete urobiť nič, ani lekári. Len čakať, ako sa situácia vyvinie, či bude žiť, či nebude žiť, či sa preberie, alebo nepreberie a ak áno, v akom stave bude. Či to poškodenie mozgu bude také, že ostane natrvalo slepí, alebo nemí, alebo nehybní. Nikto nám nevedel povedať, čo bude," povedala nám Miškova mama Kamila Valičeková, ktorá za tie týždne od synovho úrazu značne pochudla. A vyplakala si svoje. No nevzdáva sa. Po mesiaci na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení bol Miško dva týždne v prešovskej detskej nemocnici a potom ho lekári dovolili previesť rehabilitačného centra v Šamoríne - Čilistove. Prišiel tam nehybný, ale mal určité jemné prejavy, že vníma okolie. Keď odtiaľ odchádzal, robil za ruku prvé kroky. Celý čas, štyri týždne, s ním bola v Čilistove jeho matka, ktorá Miškovi krok za krokom pomáhala pri rehabilitácii. Prvý raz sa na ňu usmial po siedmich týždňoch, bol to skôr náznak. Náznakov bolo viac, napríklad v podobe stiskov rúk, ale nebolo ešte potvrdené vedomie. V Čilistove sa podaril prvý veľký úspech. Po desiatich dňoch od príchodu, presne 10. augusta, povedal tichúčko prvé slovo: MAMA. Radosť z toho nemala iba mama, ale aj personál aj pacienti. Podľa slov pani Valičekovej vládla v Čilistove taká atmosféra, že si rodičia navzájom držali palce a dodávali sily. Tešili sa navzájom z jednotlivých úspechov, spolu si aj poplakali. "Neviem, či je to tým, že sú tam deti v ťažkých stavoch - po mozgových obrnách, predčasne narodené, ťažko choré -, ale celý personál, upratovačkou počnúc, prispieva k rodinným vzťahom, ktoré tam sú. Klobúk dole pred všetkými," nedá dopustiť na lekárov a spolubývajúcich Kamila Veličeková. Jej manžel Ing. Anton Valiček sa pridal. Vyzdvihol aj prácu prešovských lekárov: "Neberú ako robotu, ale ako poslanie."
Valičekovcov sme navštívili doma na Šidlovci. Mama a Miško však už mali zbalené kufre a smerovali na pokračovanie liečby do Čilistova. V rehabilitáciách však nepoľavovali ani doma. "Zabezpečila som mu v Prešove, čo sa dalo, v rehabilitačnom centre Slniečko. Moja riaditeľka, pani Jurčenková, tiež vyšla v ústrety. Dovolila, aby sme chodili do rehabilitačnej vane, ktorú máme u nás v škôlke na Čapajevovej ulici. Takisto pani riaditeľka z Bajkalskej mi vyšla v ústrety a dovolila, aby som s Miškom mohla chodiť popoludní do bazénu," hovorí mama malého pacienta. Otec dodáva, že podľa úslovia v núdzi poznáš priateľa sa potvrdilo, že Valičekovci majú dosť priateľov, ktorí na nich nezanevreli. Pomáha im aj strýko, starí rodičia i ďalší členovia rodiny.
"Aj keď má o chvíľu jedenásť rokov, prežívame akoby jeho druhé detstvo. Všetko sa učíme znovu, od začiatku," povedal pani Valičeková o Miškovi, ktorý sa nám zdôveril, že najradšej by už bol v škole. "Vždy mal rád školu, chcel byť najlepším žiakom. Už sme sa boli pozrieť v škole, dostal už aj prvú jednotku od pani matematikárky. Verím, že dôjde do takého stavu, že si bude schopný zapamätať nové učivo, opäť to bude náš Miško ako kedysi, že po dvoch - troch prečítaniach sa naučí básničku naspamäť." Miškov úraz zmenil aj jeho rok a pol staršieho brata Samka. Bol vraj živan. No kým kedysi zjedol tajne čokoládu, teraz ju nechá Miškovi. Venoval mu aj svoje úspory. Samko bol aj svedkom tej dopravnej nehody. "Videl ako sa to stalo, aj telefonicky zabezpečil, aby k Miškovi prišla záchranka, aj to, aby prišla polícia, aby som ja prvá prišla k nemu," spomína K. Valičeková, pričom bližšie sa k dopravnej nehode vyjadrovať nechce. O to viac sa díva do budúcnosti. Miško dnes rozpráva pomaly, ale je mu rozumieť, chodí veľmi pomaly, ale chodí, pokroky po každej stránke sú badateľné, ale pribúdajú pomaly.
Cesta pod Šidlovcom, na ktorej k tragédii došlo, je dnes čiastočne upravená. O problémovom úseku sme viackrát písali aj v našom denníku. Najviac ohrozené sú deti. Miškovu spolužiačku na ňom zrazilo auto. Mala ľahký otras mozgu a zlomenú kľúčnu kosť. Pri inej kolízii na prechode pred chodcov si to zasa, našťastie, "odniesol" len detský bicykel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
