Na korze si so Sašom obzerali dévušky sprava i dévušky zľava

Osud má kľukaté cesty. Mladý človek skončí strednú školu, potom vysokú, no nech o budúcnosti premýšľa ako chce, málokedy dokáže predpovedať, kam ho osud zaveje. Najmä dnes, keď je cestovanie také ľahké a rýchle. A Slovensko také malé. Košičan Peter Diko sa tiež nijak zvlášť nepripravil na to, čo ho nakoniec stretlo. Ale nesťažuje sa veď v mladom veku sa dokázal presadiť v európskom veľkomeste, študuje a zároveň vyučuje na veľkej univerzite, zapustil korene v cudzej krajine a získal skúsenosti, aké sa pošťastí málokomu.

V poslednom ročníku štúdia na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach, kde študoval finančnú a poistnú matematiku, sa Petrovi ponúkla možnosť ísť na jeden semester do zahraničia - buď do Nemecka, alebo do Španielska. Vybral si Madrid.

"Škola sa zúčastňovala na európskom programe ERASMUS, ktorý zabezpečuje výmenu študentov medzi univerzitami," hovorí Peter. "Isté dievča, ktoré miesto dostalo, si cestu na poslednú chvíľu rozmyslelo, a mňa oslovili ako náhradníka. Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu. Na rozmýšľanie už neostal čas riskol som to teda a išiel. Pôvodne na jeden semester. Môj vedúci diplomovej práce ma tam chcel poslať, pretože u nás na Slovensku sa podobnej téme (úmrtnostné tabuľky pre poisťovníctvo) nikto na univerzite nevenoval. Mal som teda za úlohu nájsť si v Madride spoluvedúceho diplomovky a doniesť si k nej materiál."

To sa mu aj podarilo. Nielenže odborníkov a materiál našiel, ale dokázal sa tam za polrok natoľko etablovať, že mu ponúkli miesto asistenta aj po škole. Využil to a už je v Španielsku štyri roky. Poďme však po poriadku. Aké boli jeho prvé dojmy po príchode?

"Prvé dojmy? Nuž, asi také, aké má dedinčan, čo prvýkrát príde do Košíc," smeje sa Peter. Najprv dostal ubytovanie na predmestí, v mestečku Getafe, kde sídli Univerzita Karla III., Košičanova jeho alma mater. "Keďže som býval dosť ďaleko od centra a školu som mal hneď vedľa, prvé dva mesiace som sa vôbec do centra Madridu nedostal. Nemal som na potulky čas ani peniaze. Dostával som síce štipendium, na naše pomery dosť vysoké, avšak na tamojšie ceny nič extra."

V ročníku a na univerzite bolo veľa iných cudzincov Holanďania, Nemci, Belgičania. Medzi sebou sa zo začiatku dohovárali i študovali v angličtine. "O zoznamovanie a spoločný program sa spočiatku starali študentské organizácie, ktoré mali na starosti vzájomné vzťahy. Organizovali študentské párty, kam chodili cudzinci stretávať sa so Španielmi (i -kami), medzi sebou sa spoznávať. Napriek tomu to nebola žiadna idylka, ako by si niekto mohol predstavovať. Veľmi ma prekvapilo tamojšie pracovné nasadenie prednášky a cvičenia ako u nás, ale hoci nič nie je povinné a nikto si nerobí čiarky, ku koncu roka bolo treba veľa práce odovzdávať. Nebolo to tak, že si stačilo odchodiť prednášky. Kým som sa dostal ku skúškovému obdobiu, musel som toľko študovať, že som na skúšky bol už úplne pripravený."

Skúška iba jedna

Skúškový systém je podstatne odlišný od nášho. Skúšky sú iba písomné a na každú je jeden pokus. Ak sa nepošťastí, druhý termín je v septembri. Prísne. No ak sa skúšky zvládnu, aký je relax? "Keď som sa po troch mesiacoch ako-tak naučil po španielsky, začal som chodiť do mesta. Spolužiak vedel po anglicky dobre, ako jeden z mála Španielov, a hral v študentskej kapele, ku ktorej som sa pridal (Peter okrem osemročného matematického gymnázia vyštudoval aj konzervatórium, odbor gitara, a veru aj ohniví Španieli uznanlivo pokyvovali hlavou pozn. autora). Keďže však ostatní vedeli po anglicky slabo, musel som sa posnažiť ja a naučil som sa po španielsky."

V Španielsku takéto kapely existujú ako súčasť tradície. Volajú sa "Tunas" (jedn. číslo Tuna), ich členmi sú väčšinou študenti, a chodia hrávať španielske ľudovky (ako by sme povedali my) po zábavách, svadbách, krstinách a podobne. Keď si odohrajú pár hodín, dostanú zaplatené, a môžu sa venovať spoločenskej relaxácii pri poháriku. "Platili sme si z peňazí, ktoré sme vyzbierali. Dali sme si pár pohárov whisky s kolou, to sa tam pije najčastejšie, pretože pivo majú dosť teplé a divné. Taká dofarbená minerálka, a navyše ho čapujú do dvojdecových pohárov; no a pri každom poháriku som sa naučil niekoľko nových slovíčok."

Madrid však skutočne začal spoznávať, až keď sa tam po promóciách na Slovensku vrátil, aby si "urobil" PhD. Začal vidieť charakteristické odlišnosti, to, čo robí Madrid Madridom. "Čo je najcharakteristickejšie? Madrid nikdy nespí. Je tam azda najrušnejší nočný život v Európe. Typický večer sa tam začína v noci o desiatej večera s kamarátmi, k jedlu víno, potom drink v bare, nejaké to dvojdecové pivko alebo niečo miešané, a nakoniec sa celá noc pretancuje v ich typických tanečných baroch, kde sa nedá sedieť. Majú tam iba barový pult a tanečný parket. Žiadne stoličky. Hustota ľudí asi ako u nás v rannej špičke v autobuse. A k tomu gin-tonic za 5 eur."

Pre našinca určite kultúrny šok. Veď čo by to bol u nás za bar bez stoličiek a bez piva... "Dlho som si nevedel zvyknúť," priznáva Peter. "Chýbalo mi posedenie, rozhovor. Skamarátil som sa s jedným Rusom, Sašom z Vladivostoku, a keď nás to tancovanie už prestalo baviť, v supermarkete sme si kúpili pár plechoviek piva a debatovali sme v parku až do rána po rusky, po španielsky, po anglicky. So Sašom sme si potom mohli nepozorovane posielať signály keď sme išli po korze, navzájom sme sa upozorňovali: dévušky sprava, dévušky zľava..." usmieva sa Peter. Jeho najlepší kamoš je Francúz z Bordeaux. Petrovi nosí víno a syr, aby vraj ochutnal naozaj pravé chute. Peter mu na oplátku doniesol slovenské víno. Ako to dopadlo? "Ochutnal a povedal, že je dobré. Ale čo ja viem, je to predsa kamoš..."

Našiel si lásku

Mimochodom, ako si Petra všímali dievčatá? Je predsa známe, že cudzinec sa aj bez zvláštnej snahy teší najväčšej pozornosti nežného pohlavia... "Spočiatku ma brali ako exota, najobľúbenejší u Španielok sú Nemci a Američania. Tí sa tam chodia učiť španielčinu (aspoň to tvrdia). Samozrejme, keď chceš zbaliť slečnu, musíš vedieť obstojne po španielsky."

Nakoniec si v Madride našiel aj lásku, spolužiačku Juliu (treba to čítať "Džulia" a nie "Chulia", pretože je Katalánka a tí si na presné rozlíšenie výslovnosti potrpia, ako ma Peter upozornil). Klasická story najprv sa spolu učili, dlho do noci, a keďže býval ďaleko, už sa nestihol vrátiť a ostal prespať, potom zase... Spolu sú doteraz.

A čo iné záujmy, našiel si na ne čas? Aká je tamojšia kultúrna ponuka? "Veľmi veľa času zabijem štúdiom. Čo som si však všimol, kultúra sa tam dokáže uživiť sama, bez výraznej pomoci štátu. Je tam veľmi veľa ľudí z rôznych kútov sveta. Obrovská kultúrna ponuka. Napríklad v Madride je obrovský počet kín a kinoklubov, ktoré na počudovanie nehrajú skoro žiadne americké trháky. Veľmi veľa sa premieta filmov z Latinskej Ameriky alebo tiež z Francúzska. Kultúra má dostatočné podhubie, z ktorého žije a z ktorého vyrastajú talenty. To sa potom prejavuje aj na tamojšej kinematografii v súčasnosti je na poprednom mieste vo svete."

Samé superlatívy. Iné, lepšie, najlepšie. Ako však vždy a všade, každá minca má dve strany. Zažil tam aj nejaké sklamania? "Najväčšie sklamanie pre mňa bola tamojšia príroda. Pre Stredoeurópana, a pre Slováka zvlášť, je ťažké nazvať tamojšie lesy lesmi. Iste, majú tam nádherné pláže, more, piesok ale žiadny les. Všetko je tam suché preto tak veľa požiarov a sivé. Skoro v žiadnom ročnom období tam nevidno zeleň, po zime príde rovno leto, bez prechodu, a stromy sú šedivé a vysušené. To je aj jedna z hlavných prekážok, prečo by som tam nemohol žiť navždy."

Tam napríklad v zime nepadá sneh, ani nemrzne. Zima je sychravá a vadí im. Bežní ľudia nenávidia zimu a nevedia sa dočkať jej konca. Málokto zo Španielov si vie predstaviť zimu mínus 10 stupňov. Niektorí síce chodia lyžovať do Pyrenejí, ale to zväčša elita, pre ostatných je to príliš drahé. Čo ak by prišli na Slovensko? A vôbec, čo vedia (a či vôbec) Španieli o Slovensku? "Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nič. Slovensko ich nezaujíma. Zo Slovákov poznajú iba futbalistu Petra Dubovského a politika Vladimíra Mečiara, tým to končí. O okolitý svet veľmi nejavia záujem. Španieli sú jednoducho zlí turisti."

No pasa nada

Aký je ich na Pyrenejskom poloostrove životný štýl? "To sa dá povedať jedným slovom pohoda. Nikde sa nenáhlia. Na všetko majú dosť času. Ich heslo: No pasa nada (nič sa nedeje). Sú takí uvoľnení, až som z toho bol nervózny. Napríklad som si musel vybaviť študentskú kartu, aby som tam mohol legálne ostať celý semester. Karta platila tri mesiace, začal som ju vybavovať v apríli. Chodil som na úrad ako na klavír a ich odpoveď bola väčšinou: príďte o mesiac. Víza mi už dávno prešli a karta stále nikde viete si predstaviť, že mi to na pokoji nepridalo. Skončilo to tak, že som kartu dostal koncom júla, pred odchodom, takže platila asi týždeň. Pre nás nepredstaviteľné. No pasa nada..."

Povie sa Španielsko, vybaví sa siesta. Od druhej do piatej je tam všetko zavreté obchody, banky, školy. Všetci idú väčšinou domov, najedia sa a spia. Spočiatku sa tomu Peter bránil, snažil sa využiť čas, ale čoskoro pochopil, že je to ako ísť hlavou proti múru nič nevybavil, iba čo sa zbytočne nabehal. Najmúdrejšie je robiť to ako oni siestovať. Život sa aj tak rozbehne večer. Keď sa Peter vrátil na Slovensko, bol taký zvyknutý, až na to doplatil. Zrazu nevedel nič vybaviť u nás sa o piatej všetko zatvára...

Ako by teda Mgr. Peter Diko zhrnul celú madridskú anabázu, ako vidí cesty osudu teraz? "Určite mi to veľa dalo. Dokonca sa dá povedať, že som sa za tie roky sčasti sám stal Španielom. Jednoducho je to tak, že keď chceš spoznať národ, musíš sa naučiť jazyk a v tom národe žiť. Veľa vecí ma tam oslovilo: napríklad dobrá kuchyňa a potešenie, s ktorým si vedia vychutnať jedlo. A ľudia sú tam menej vystresovaní, majú pokojnejší prístup k životu. Na druhej strane, Slováci sú zase snaživejší, ambicióznejší, takže v konečnom dôsledku možno viac dosiahnu. A ešte jedna odlišnosť, ako som si uvedomil cez Juliu, ktorá na Slovensku bola vravela, že priveľa pijeme..."

Leží teda Petrova budúcnosť v Madride? Alebo sa chce vrátiť? "Vrátiť? Nie, ešte nie. Chcel by som ísť do nejakej ďalšej krajiny. Do Francúzska. Zapáčila sa mi tá skúsenosť - ísť a spoznávať."

Juraj Korpa

Autor: V PONDELOK 19.9.2005

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári