* Akou rečou hovorili v Košiciach
Obchodovali v nemčine, v úradoch sa dorozumievali "po svojom"
Akým jazykom hovorili v minulosti Košičania? Aký bol úradný jazyk? Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 je svedectvom, že slovenčina bola druhým hovorovým jazykom Košičanov. Dorozumievacím jazykom kupcov, ktorí tvorili hotový babylon, bola na košickom trhu nemčina. Prijatý bol všeobecný úzus: akou rečou sa cudzinec v mestách dorozumel, takú národnosť im pripisoval. Lenže - v stredovekých mestách patrilo skôr k hane, ako ku cti, keď vedel niekto iba jednu reč. V tom by mohol stredovek slúžiť príkladom aj pre súčasnosť.
Dlhy po východniarsky
Vývojom jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc sa vedecky zaoberá historik prof. PhDr. Ondrej R. Halaga Dr. Sc. K tejto problematike vydal ešte v r. 1982 vtedajší Mestský národný výbor v Košiciach i v Bratislave separátny výtlačok jeho práce z Historického časopisu. Keďže po jeho päťdesiat (!) rokov trvajúcej mravčej práci vyšiel dvojdielny "Východoslovenský slovník", požiadala som ho o overenie niektorých faktov zo stredoveku, faktov, ktorým mnohí súčasní Košičania nechcú veriť. Myslia si totiž, že v tomto meste sa hovorilo odjakživa po maďarsky. Ako teda hovorili? Hovorili po slovensky, presnejšie svojím jazykom, lebo spisovná slovenčina bola až o niekoľko storočí neskôr a či vtedajší stredoveký magistrát naozaj vydával vyhlášky aj v slovenčine? Viedlo ma k tomu aj tvrdenie niektorých vedcov, že východné, t.j. východoslovenské nárečia vznikli zmiešaním poľštiny, maďarčiny, ruštiny, k tomu dokonca v minulom storočí. Podľa toho by sa vylúčil jazyk, aký tu bol v 13. storočí. Ako sa rozprávalo v Košiciach?
"Tu bol jednoznačne slovanský živel od prvopočiatku. Veď v prvej mestskej kronike je dôkaz, že v úrade sa hovorilo po slovensky, teda v reči, ako sa medzi sebou ľudia rozprávali. Ak pisár častokrát nevedel narýchlo latinský výraz, napísal ho po slovensky. Napríklad slovo 'šitarka'. Znamenalo staré remeslo, zhotovovanie sietí pre lov vtákov, ktorý bol v Košiciach veľmi rozšírený a aj veľmi výnosný. Lovci sa nazývali 'ptačkare'. Chytaním vtákov vyrovnávali Košičania dlhy. Keď si niekto požičal peniaze, bola o tom zmluva, v ktorej sa uvádzal termín splatnosti. Druhým takým termínom bol návrat kupcov zo Sedmohradska. Aj košickí kupci hovorili 'svojou rečou', dohovorili sa po slovensky aj po nemecky. Košice nemohli byť jazykovo jednotné. Keď sa stali kupeckou metropolou, táto vábila Čechov, Poliakov, Prusov, Haličanov, Arménov, Rumunov, Srbov, Saracénov, Anglikov, Gallikov, Bavorov, Švábov, Rakúšanov, Benátčanov a ďalších, dorozumievacím jazykom bola nemčina. Pre zaujímavosť - jedna ulica za hradbami Košíc niesla meno Venecia - Benátky (podľa kupcov)."
Tu pridali, tam ubrali
Dokladom slovenskej národnosti "natio Sclavorum" je podľa prof. Halagu aj pomenovanie ulice Sclavorum (Slovenská) od budovy terajšej Právnickej fakulty UPJŠ na Kováčskej po Mlynskú. Mnohé názvy ulíc sa menili aj podľa toho, ako si ich význam Košičania vysvetľovali. menili sa pridaním alebo ubraním, rôznym pochopením. Napríklad v severozápadnom rohu Košíc bola Tehlová ulica. Nemala s tehlami nič spoločné, veď v nej bola manufaktúra na výrobu srpov (kosákov). Aj tak foneticky hovorili, že tam vyrábajú "cíhel". Tým, že knižky čítali Košičania v češtine, nemecké, už skomolené pomenovania srpu, preložili do češtiny ako "cihla" a tak vznikla tehla, Tehlová ulica. Od stredoveku bola v Košiciach zaužívaná čeština, lebo od 18. storočia tu nijaká spisovná slovenčina nejestvovala, ľudia hovorili po "svojom". Nie je náhoda, že aj v Bardejove boli spisy v takomto jazyku. Pokiaľ ide o mix východného nárečia z iných v minulom storočí, prof. Halaga to jednoznačne zamieta: "Je pravda, že o tom fantazírovali mnohí teoretici ešte po vzniku republiky, ale je to nemožné. Existovala oveľa staršia literatúra, kedy nebol Bernolák ani Štúr."
Čeština znak vzdelania
V Košiciach sa mešťania chceli líšiť od nižších vrstiev, preto hovorili po česky. Samospráva vydávala vyhlášky v troch jazykoch: v nemčine, maďarčine, slovenčine. Čo bolo slovenské, snažili sa mešťania priblížiť českej forme. To bola kultúrna forma ich jazyka. Česi tento jazyk nevnucovali, ale naši sami ho používali, aby dokázali, že sú vzdelaní. V roku 1842 vyšiel v Košiciach český šlabikár, česká knižka bola aj základom výučby v mestských školách, pričom však často nečítali ľudia po česky, ale zase po svojom. Keď písali, vtedy uplatňovali knižnú reč, ale používali aj slová zo svojho jazyka.
Teóriu o vzniku východného nárečia v 18. storočí a o nejestvovaní Slovanov v Košiciach vyvracia aj najstarší písomný doklad o existencii Košíc z roku 1230. Je to kúpno-predajný zápis. Dokladá, že pôdu obrábali ľudia slovanských mien, starousadlícke veľkorodiny v chotárnom spoločenstvo, ako bolo vtedy zvykom, a že kňaz bol tunajší a bol ženatý, lebo celibát sem ešte nestihol doraziť. Je pravda, že Košice nemohli byť neskoršie jazykovo jednotné, keďže sa do nich prisťahovali Slovana, Maďari, Nemci, Sasi, Preto boli úradné vyhlášky v troch jazykoch.
Dokonalou východnou slovenčinou je vytlačený spevník z roku 1752, ktorý v tom čase vydali v Debrecíne. Listujem v jeho fotokópiách s úctou. Je vytlačený dokonca latinkou a nie švabachom pre potreby kalvínskych veriacich a rozumel by mu ktorýkoľvek starší východniar. V úvode je poznámka: "Z Uharského na slovenský jazyk preložené a verným služobníkom božím k duchovnému úžitku zhotovené." V Debrecíne bolo medzinárodne podporované centrum pre tlač náboženskej literatúry v rôznych jazykoch. Čiže aj v tunajšom.
* Spoločensky najviac uznávaný bol šerm
Športový život a vznik spolkov v Košiciach
Základy športového života v Košiciach boli položené v druhej polovici 19. storočia. Jeho hlavnou základňou boli športové spolky s odborným a spoločenským zameraním. Dovtedy sa športový život riadil princípmi a tradíciami stredoveku. Podľa nich sa okrem športového zápolenia prihliadalo na vojenský výcvik mešťanov pri obrane mestských hradieb. To znamená, že ak mali jednotlivé cechy pridelené určité mestské obranné pozície - veže, brány, atď. - nemohli byť ich členovia úplnými analfabetmi, pokiaľ išlo o obranu mesta. Zo stredovekých rytierskych turnajov zostalo jazdectvo a šerm, jedno aj druhé finančne náročné, a šerm boli spoločensky najuznávanejší šport.
Moderné ponímanie športu sa prejavilo aj v školách na vyučovaní telesnej výchovy. Od 70. rokov 19. storočia sa uplatňovali nové vyučovacie metódy podľa švédskeho vzoru, o čo sa v Košiciach zaslúžili Ľudovít Horváth a Ľudovít Kmeťko. Prvú celoštátne platnú učebnicu telesnej výchovy napísal dokonca košický učiteľ Ľudovít Marko. Stredoškolskí profesori si získavali odbornú kvalifikáciu na vyučovanie telesnej výchovy - prví z nich bol Košičan Karol Antalik.
Športové spolky, založené v druhej polovici 19. storočia nadväzovali na športové odbory, ktoré pestovala aristokracia a zemianstvo ako spoločenskú zábavu a hry, napr. dostihový, poľovnícky, štvaničný spolok. V roku 1874 založili v Košiciach prvý Korčuliarsky spolok, ktorý podporilo aj mesto, keď mu vyhradilo osobitný pozemok v mestskom parku pri železničnej stanici na vybudovanie pavilónu a zriadenie klziska. Toto v lete používali na tenisové kurty pre spoločný "Korčuliarsky a tenisový spolok". V rámci turistických spolkov bolo populárne lyžiarstvo a sánkarstvo. Cyklistický spolok prvý svojho druhu na Slovensku patril k novším športovým odborom. Rozvoj cyklistiky podporovalo aj zdokonaľovanie bicyklov. V Košiciach ich predával a zároveň vyučoval jazdu na nich obchodník J. Mayer.
K spoločensky najuznávanejším športom patril šerm. Od r. 1893 bol organizovaný v rámci Košického telocvičného a šermiarskeho spolku. Šerm súkromne vyučovali A. Kiss, G. Bartolli, J. Dessewfy, Ľ. Horváth, J. B. Bukmesti.
Mená osobností športového života nájdeme v "Slovníku košických osobností" od Dr. Márie Mihókovej. Medzi nimi je aj športovec a učiteľ telocviku už spomínaný Ľudovít Horváth. Na gymnáziu v učiteľskom ústave rozvíjal v rokoch 1873 - 1917 najmú atletiku aj usporadúvaním súťaží. Bol aktívnym všestranným športovcom, krasokorčuliarom aj diplomovaným učiteľom šermu. V máji r. 1910 sa zúčastnil medzinárodných pretekov vo Frankfurte nad Mohanom. Viedol kurzy šermu a vyučoval šermovanie aj na košickej Právnickej akadémii.
Okrem Ľudovíta Horvátha viedol kurzy šermu pre študentov a širší okruh záujemcov v Košiciach taliansky majster šermu Giovanni Bartolli. Šerm propagoval ako teoretik v košickej tlači. Pre nedostatočné finančné zabezpečenie z Košíc odišiel.
Košice sa mohli v roku 1895 pochváliť aj držiteľom bronzovej medaily z medzinárodného turnaja v šerme v Amsterdame. Bol to šermiarsky majster Albert Kiss. V Košiciach pôsobil v rokoch 1886 - 1898 a mal svoju šermiarsku školu na Hlavnej ulici č. 70. Spomeniem aj ďalšieho šampióna, nie však v šerme, ale v športovej streľbe, košického rodáka, úradníka v Budapešti Alexandra Prokopa (1887 - 1964). V roku 1908 štartoval na Olympijských hrách bez umiestnenia, v roku 1912 získal na OH zlatú medailu. Na Olympiáde v Štokholme v roku 1912 si vybojoval striebornú medailu ako člen gymnastického družstva košický učiteľ telocviku Ľudovít Kmeťko (Kmetykó). Pôsobil v Košiciach od roku 1905 na reálke ako učiteľ aj ako cvičiteľ športového spolku poslucháčov práva a od r. 1910 vedúci atletického odboru Košického atletického klubu (KAC) a jeho technický správca. Od roku 1913 bol preložený ako učiteľ do Budapešti, kde v roku 1952 zomrel. Ako tréner vychoval niekoľko vynikajúcich športovcov, v Košiciach presadzoval systém švédskej gymnastiky, v ktorom nacvičoval aj žiačky dievčenskej obchodnej akadémie. Podporoval aj iné športové disciplíny - šermiarstvo a zápasenie. V Košiciach žil v rokoch 1906 - 1908 majster zápasenia v ľahkej váhe a tréner František Holubár.
Okrem spomínaných športovcov žili v Košiciach aj významní šachisti. Bol to šachový veľmajster Rudolf Charousek. Začal vynikať ako člen Košického šachového klubu počas štúdia na Právnickej akadémii. Počas štúdia práva v Budapešti sa dostal medzi špičkových šachistov, v roku 1895 získal druhé miesto na majstrovstvách v Norimberku a v jeseni 1897 sa stal víťazom medzinárodných majstrovstiev v Berlíne. Z Košíc sa s rodinou odsťahoval do Plešivca, odtiaľ v roku 1899 do Nagytétény, kde zomrel mladý, iba 27-ročný na pľúcnu tuberkulózu. V jeho pozostalosti sa zachoval zošit so záznamami 317 šachových partií, ktoré uverejňoval v košickej tlači.
Známym šachistom v Košiciach bol aj vedúci Colného úradu Jozef Kelemen, zakladateľ a predseda "Košického šachového kruhu" z roku 1908. On dal návrh, aby tento kruh niesol meno Rudolfa Charouska a aby o ňom vydali monografiu.
* Čo urobili pre Košice
Ing. Gabriel Göndör
Ing. Gabriel Göndör (1876 - 1935 v Košiciach) sa podieľal na výstavbe mestských vodovodov a kanalizácií, dohliadal z titulu svojej funkcie na ministerstve poľnohospodárstva na ich hygienu vrátane obecných studní v Uhorsku. Bol aktívnym členom výboru Hornouhorského inžinierskeho spolku a Krajinského zväzu mestských inžinierov, od roku 1909 členom mestského zastupiteľstva v Košiciach i funkcionárom Spolku na skrášľovanie mesta, ktoré jeho zásluhou získalo nový vzhľad. Navrhoval úpravy verejných priestranstiev, napr. park pozdĺž Mlynského jarku, fontána v parku za divadlom - zabezpečil hygienu mesta tým, že začali polievať ulice, vynášať smeti, zmodernizoval bitúnok.
Keď sa v roku 1904 stal hlavným inžinierom mesta, bol poverený riadením výstavby vodovodu a kanalizácie a po ich dokončení sa stal riaditeľom podniku vodárne a kanalizácie, ktorý bol podľa jeho návrhu zreorganizovaný na Mestské verejné podniky a on dostal titul "mestský technický radca". Jeho podrobná správa o výstavbe, organizačnom zabezpečení a finančnom vyúčtovaní prác i prevádzky s plánmi a uverejnením príslušného mestského štatútu, vydaná r. 1913 v troch zväzkoch, je základným historickým prameňom k tejto oblasti. Ďalšie verejné vyúčtovania boli pravidelne uverejňované v tlači.
Od roku 1909 bol Gabriel Göndör členom výboru Občianskeho kasína, o rok na to členom mestskej komisie verejného zdravotníctva. Vtedy navrhol aj urbanizačný plán mesta a r. 1918 bol jedným z posudzovateľov verejnej súťaže na tento plán.
Zo Slovníka košických osobností Dr. Márie Mihókovej.
* Azyl pre bezdomovcov
Problém ľudí bez strechy nad hlavou - bezdomovcov - a žobrákov sa rozhodol riešiť košický magistrát v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď sa začal o nich pravidelne starať.
Aby sa netúlali po uliciach a parkoch, zriadili pre nich azylové miestnosti. Zrekonštruovali staré maštale v budove policajného riaditeľstva tak, aby mohli v nich bezdomovci prenocovať, najesť sa a dostať lekárske ošetrenie, všetko bezplatne. Pri rekonštrukcii pomáhali košickí robotníci podľa svojich profesií tak, že týždenne odpracovali zadarmo 1 hodinu až po dokončenie tohto zariadenia.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
