Kým sa dostali do azylového domu, spali pod kríkmi a teplovodnými rúrami

Pani Katarína je matkou troch synov. Jeden je už dospelý, samostatný. O ňom však nechcela veľmi hovoriť, pretože jej radosť nerobí, druhýkrát je za mrežami, tentokrát za veľmi vážny trestný čin. A potom má dvojčatá Borisa a Dušana, ktorí sú stredoškoláci. Všetci traja žijú momentálne v Azylovom dome Emauzy na Fialkovej ulici. Pokiaľ sa doň dostali, prežili neuveriteľné veci...

Rodina, kým ešte bola kompletná, mala v Košiciach pekný dvojizbový byt. Pani Katarína ho dostala od VSŽ, kde dlhé roky pracovala. Jedného dňa vstúpil do jej života iný muž. Bola to z jej strany veľká láska, kvôli nej sa rozviedla s prvým manželom.

"Keďže som nechcela, aby bývalý vedel, kde po rozvode žijeme, rozhodla som sa spomínaný byt vymeniť. Za partnerov pri výmene som si vybrala ľudí, ktorí mali tmavšiu pokožku a hlavne dobrého poradcu. Preto sa vymenený byt nedal previesť na moje meno. Neostalo mi iné, len sa usilovať o ďalšiu výmenu." Tá tiež nebola žiadnou výhrou, dvojizbový byt totiž vymenila za jednoizbový na Mlynárskej ulici. Ako rozdiel dostala smiešnych 30-tisíc korún.

Snaha o výmenu pokračovala, až kým sa s nejakou Rómku nedohodla na byte kdesi pri Myslave. "Bola som taká naivná, že som sa ani nešla pozrieť, kam sa to máme, vtedy ešte len s jedným synom, presťahovať. Čo som to urobila a ako som sama seba dobehla, som zistila až vtedy, keď nás sťahovací voz odviezol na Ulicu Ľ. Podjavorinskej, teda na Luník IX. Nájomnú zmluvu na sociálny byt sme mali uzavretú na rok. Za menšie izby sa malo platiť 5-tisíc Sk, za väčšiu, ako bola naša, 10-tisíc Sk, ktoré som nemala." Pani Katarína si chcela peniaze od niekoho požičať. O pomoc poprosila aj svoju matku, tá však odmietla. Vraj, keď budú bývať hoci aj v kanáloch, jej je to jedno, nepomôže im.

Rodina pani Kataríny Luník IX opustila. Kvôli peniazom, aj tomu, aby nezažili hanbu násilného deložovania. "Odišli sme prakticky len v tom, čo sme mali na sebe. Doteraz je v byte dokonca môj nábytok. Teda aspoň si to myslím, lebo my sme ho tam nechali. A skončili sme na ulici."

Kvôli alkoholu prišla o deti

To, že alkohol je metla ľudstva, pani Katarína dnes otvorene priznáva. A predsa sa, aj s druhým partnerom, dali ňou ovplyvňovať. Zrozumiteľnejšie povedané, obaja holdovali alkoholu. Bolo práve Kataríny, keď k nim na návštevu prišla jej matka a oboch našla riadne pod parou. "Vtedy mi úrady zobrali deti, išli do dojčenského ústavu na Červený breh. Šokovalo ma to. Uvedomila som si, čo sa to so mnou deje a že musím niečo urobiť. S manželom sme začali chodiť na antabus, ktorý nám mal pomôcť, aby sme sa nepozerali na dno pohárikov. Ja som sa úplne odnaučila piť, on nie. Napriek tomu sme sa zosobášili, aby mi deti z detského domova vrátili. Asi po troch mesiacoch som ich dostala späť."

Ružový svet sa však nezačal, pretože manžel piť neprestal. Keď ho ovládali grády, bol veľmi agresívny, bil deti i manželku, čo sa nedalo vydržať. Pani Katarína sa preto v roku 1996 rozviedla. Dvojčatá vtedy začali chodiť do 1. ročníka základnej školy. Odvtedy sa pretĺkali, kde prišlo a žili, ako sa dalo. Zväčša na dlh. Keď si jeden mesiac požičali, na druhý to bolo treba vrátiť, a tak sa nie a nie dostať z problémov. Trvajú doteraz.

"Vyrátala som si, že keby som chcela všetko povracať, na mesiac by mi aj s chlapcami ostala na vyžitie maximálne tisícka. Do tohto môjho trápenia, ktorého asi nie je ešte dosť, ma nedávno na Blšáku okradli. Zobrali mi päťtisíc korún, takmer celý môj invalidný dôchodok. Išla som chlapcom kúpiť rifle a vrátila som sa bez peňaženky. Odvtedy sme totálne v ťažkostiach," s neskrývanou bolesťou pokračovala pani Katarína v opisovaní svojho života.

V minulom období, kým sa s chlapcami nedostala bývať do azylového domu na Adlerovej ulici, štyri mesiace spali doslova na ulici. Napriek tomu sa nestalo, že by chlapci prišli do školy neupravení, špinaví. "Využívala som second handy alebo dobrotu ľudí. Keď bolo oblečenie, ktoré sme mali na sebe už špinavé, zahodili sme ho a zobrali si čisté. Museli sme to tak robiť, pretože veci sme nemali kde oprať, takú šancu sme nemali. Boli sme radi, že sme sa mohli ísť umyť do zariadenia charity."

Do chaty zatekalo a bola v nej zima

Boris, ktorý sedel celý čas rozprávania pri mame, spočiatku len nemo prikyvoval hlavou. Na minulosť sa aj jemu veľmi ťažko spomína, pretože bola zlá, krutá, neznesiteľná. A stále nie je koniec.

"Keď sme opustili Luník IX, išli sme za otcom. Vedeli sme, že žije v rozbitej chatrči v záhradkárskej lokalite nad cintorínom," rozhovoril sa Boris. Strecha bola zhnitá, deravá, keď pršalo, väčšina kvapiek padala rovno na nich. Aby sa aspoň trošku chránili, mama, Dušan a Boris sa tlačili na jednej posteli, nad ktorou bolo jediné suché miesto. Otec spal na zemi. "Neskôr sme trochu ďalej objavili opustenú chatku, ktorá bola dokonca murovaná. Síce bez okien, ale predsa len mala pevné steny a celkom dobrú strechu. Len okno sme museli kúpiť," pokračoval Boris v opisovaní hľadania aspoň akého-takého bývania. Keď prišla majiteľka chatky, nevyhodila ich, dovolila im tam bývať. V zime jej mali platiť tisíc, v lete 600 korún.

Ťažkosti s otcom však neprestali. Keď sa opil, neraz naháňal manželku i deti, aby si na nich vybil zlosť. Stalo sa, že aj sekeru na nich zodvihol. "Raz večer prišiel strašne opitý a opäť sa schyľovalo k obrovskej hádke," spomína Boris. Vtedy otcovi povedal, aby odišiel preč, nezaslúži si byť s nimi. "Nesúhlasil, kričal, že chatu predsa vybavil on. Oponoval som mu, že áno, on ju síce zohnal, ale peniaze za ňu platí mama. Otec sa veľmi nahneval, zobral sekeru a s poriskom mamu udrel po ruke. To sme už my, chlapci nezniesli, a pustili sme sa s ním do bitky." Dušan medzitým spadol do blata, čo chlapcov ešte viac rozčúlilo a bili sa hlava-nehlava. Vtedy vraj otec poriadne dostal svoje.

Rodinná hádka sa skončila tým, že pani Katarína

podala na bývalého manžela trestné oznámenie a celú noc bola s chlapcami na polícii. "Za útok na mamu, aspoň tak to vyzeralo, mal ísť otec na rok do basy. No bolo z toho len päť mesiacov. My, aby sme sa trošku upokojili, sme sa dostali do psychiatrickej liečebne. Bolo to pre nás dobré, lebo bola zima, no Dušan a ja sme ju mohli prežiť v teplom. Mama ostala v chatke." Bratia sa však v liečebni kvôli čomusi pohádali a každému vynadali, preto boli poslaní preč. Presnejšie, dovezení naspäť do chatky. "Bola tam veľká zima, pretože malá piecka nestihla prostredie vyhrať. Spali sme vo vetrovkách a zababušení, ale ani to nepomáhalo. Mama preto vybavila, že sme sa dostali do ďalšieho zariadenia, v Michalovciach."

Otec ich vyhodil

Pani Katarína tam chlapcov občas prišla navštíviť. Raz, keď sa znovu ukázala, vyzerala hrozne. Špinavá, neupravená. Chlapcom priniesla rádio s cédečkom. "Potešili sme sa mu, no chceli sme vedieť, čo sa deje. Vtedy sa mama priznala, že otec ju z chatky, ktorú ona platila, vyhodil. Neostalo jej iné, len spať, kde prišlo. Raz bola niekde v sklade, inokedy spala v zime pri bránach, pod kríkmi."

Chlapci, keďže videli, že mamu nemôžu nechať samú, opustili michalovské zariadenie a vrátili sa do Košíc. Ich novým miestom bývania sa na štyri mesiace stali teplovodné rúry na Sídlisku nad jazerom. Odtiaľ sa dostali do zariadenia pre matky s deťmi na Adlerovej ulici. "Starší brat medzitým vyšiel na slobodu z prvého výkonu trestu. Keďže nemal kde bývať, najprv si našiel bývanie v plechovej búde, potom sa nasťahoval do jednej chatky k dvom bezdomovcom. Keď nám skončila zmluva na Adlerovej, aj my sme sa na pár dní presťahovali k bratovi do tej chaty," pokračoval Boris v opise ich strastiplného života. Medzitým stretli otca, ktorý už nebýval nad cintorínom, ale našiel si ako nové bydlisko nejakú garáž. Rodina sa presťahovala k nemu. Veľmi však pokoj nemali, pretože vždy, keď mal vypité alebo "na neho prišlo", vyhadzoval ich preč.

Otec bol podľa Borisa obrovský nervák. Keď boli ešte malé deti, raz hodil Dušana tak o zem, že mu zlomil ruku. Inokedy zase Borisovi hlavu trieskal o stenu dovtedy, kým ju nerozbil. Mamu zase opitý čakal pred vchodovými dverami, a tak do nej sotil, že zletela zo schodov dolu. To mu nestačilo, a keď sa horko-ťažko pozbierala, hodil ju do kvetináča, na ktorom si rozrazila hlavu. Keď mal Borisov starší brat asi päť rokov a oni ešte neboli na svete, mame zase otec vyrazil všetky zuby. "Mama, a potom aj my, sme to mali naozaj ťažké. I preto sú moje spomienky na detstvo v súvislosti s otcom veľmi smutné," priznal Boris.

... tragédia pokračuje

"Starší brat je teraz už 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za veľmi, veľmi závažný trestný čin. Ale tak ako mama, ani ja nepoviem, o čo ide, lebo je to hrozné." Boris sa s mamou a bratom znovu ocitli na ulici a pretĺkali sa, kde prišlo. U bývalého manžela, u dobrých ľudí, na ulici...

"V novembri minulého roku som ochorel. Veľmi sa mi zväčšil semenník a tvrdol. I teploty som dostal. Mama však nemala peniaze, aby so mnou mohla ísť k lekárovi. Nakoniec si požičala a ja som išiel na vyšetrenie." Okamžite, ako sa Boris dostal do rúk lekárov, nechali si ho v nemocnici a ešte prvý večer dostal tri fľaše infúzie. Na druhý deň ho operovali, vybrali mu nádor na vajíčku. Po pár dňoch ho pustili z nemocnice domov.

V januári tohto roku prišiel Borisovi papier na vyšetrenie na "cétečko". Zistilo sa pri ňom, že má v bruchu nádorové uzliny, a tak musel do apríla chodiť na infúzie. V máji bol na vyšetrení, a vtedy, možno aj trochu z obáv o život, sa dal pokrstiť a bol i na svätom prijímaní. Ľudia, ktorí sa ocitnú vo vážnej situácii, sa často utiekajú k Bohu. Boris nie je výnimkou.

"Podľa všetkého je moje ochorenie dôsledok života, aký sme s mamou a bratom mali. Aspoň lekári povedali, že to tak môže byť. Asi majú pravdu, veď neraz sme v zime spali na kartónoch položených na zemi...," nedopovedal Boris, ktorý vedel, že hoci by aj umieral, kým by nezohnali peniaze, nikto by ho neošetril. Dnes rozhodujú o zdraví človeka hlavne financie. Momentálne sa síce jeho stav zlepšuje, no rakovina je nepredvídateľná chobotnica... A čo lieky? Odkiaľ na ne budú mať peniaze?

V mori smútku Borisa a Dušana postretla aspoň troška šťastia, dostali sa do azylového domu na Fialkovej ulici. Mama bola ešte stále v garáži s bývalým manželom. Ten však v bitkách neprestával, a tak sa nakoniec aj jej podarilo v januári presťahovať na Fialkovú ulicu. "Momentálne sme všetci traja spolu a konečne máme riadnu strechu nad hlavou. Ale len do budúceho roku."

Rozdielne povahy

"V poslednom období aj mňa začínajú prenasledovať zdravotné problémy psychického rázu," zapojila sa znovu pani Katarína. "Cítim, že už nevládzem, som na konci so silami. Každodenné otázky: čo navariť?, ale hlavne odkiaľ na to vziať peniaze?, ma ubíjajú. Každá matka by chcela dať deťom to najlepšie. Ja nemôžem."

Chlapci, hoci sú dvojčatá, majú každý celkom inú povahu a nároky. Boris je skromný, uspokojí sa aj s málom. Dušan nie, on musí mať to, čo potrebuje. Hlavne kozmetiku. Inak začne trucovať, urazí sa, a má aj dosť horúcu hlavu. "Ako matka by som nemala porovnávať, no Dušan je otcova povaha, Boris je viac po mne. Otvorená duša, čo by sa rozdala. I keď aj on sa vie rozčúliť," zhodnotila chlapcov pani Katarína.

Dvojčatá chodia do školy, učia sa za pekárov a už veľmi čakajú, aby začali zarábať. V škole sa im celkom darí. Hlavne však sú radi, že spolužiaci, aj pedagógovia, ich vnímajú takých ako sú. "Vedia, že sme bezdomovci, no nikto sa nám nevysmieva. Vidia, že sa napriek všetkému snažíme učiť, a hlavne, že sa o seba staráme. Nestane sa, aby sme prišli na hodinu špinaví."

Pri rozlúčke sme sa ešte Borisa opýtali, čo si v živote najviac praje. Odpovedal, že by veľmi chcel mať byt. "Nech môžeme konečne s mamou a bratom mať strechu nad hlavou a neukrývať sa po pivniciach, v teplovodných rúrach, pod kriakmi alebo v opustených chatrčiach. Veď aj my sme ľudia...," vyslovil 18-ročný mladík svoje jediné prianie.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári