Táni Radeva strkali sprosťačinky, na Andyho Hryca vystrelil kolega
Východoslovenské národné divadlo nadviazalo na trojsúborové slovenské divadlo, ktoré založili už v roku 1924 a zaniklo v dôsledku pripojenia Košíc k Maďarsku v roku 1938. Znovuvybudovaním trojsúborového divadla poverili po vojne režiséra Janka Borodáča, ktorý do činohry povolal Jána Bzdúcha, Petra Macka a Jozefa Hodorovského, ktorí sa takto stali prvými členmi košického divadleného súboru. 15. septembra 1945 sa po siedmych vojnových rokoch - predstavením Marína Havranová - zdvihla opona budovy Mestského divadla, aby sa začala činnosť nového profesionálneho divadla v Košiciach - Východoslovenského národného divadla, ktoré od roku 1955 nesie názov Štátne divadlo.
Divadlo žije! Pod týmto názvom sa uplynulú nedeľu skončili týždeň trvajúce oslavy 60. narodenín Štátneho divadla (ŠD) Košice. Vedenie divadla nechcelo takýto sviatok odbiť jedným slávnostným predstavením. Namiesto toho sa košické divadlo stalo minulý piatok miestom stretnutí a spomienok. Počas galavečera Dedičstvo a dediči sa stretlo hneď niekoľko generácií hercov, spevákov i tanečníkov, ktorých noha vstúpila na divadelné dosky košického divadla.
Historická budova ŠD naozaj žila. Už popoludní sa v nej začali na generálku večerného predstavenia schádzať hostia. V každom z priestorov divadla ste mohli nájsť obíjmajúcich sa umelcov. Predstavitelia mladších generácií sa tešili tým starším - uznanlivo pokyvovali hlavou nad kondíciou svojich nestorov. Nechýbali radostné výkriky a početné objatia.
Povinnosť zvítať sa s vari každým mal Ján Bzdúch, ktorý s Petrom Mackom bol počas slávnostného galaprogramu posledným žijucím pamätníkom, ktorý si pamätal na vznik divadla v roku 1945. "Panebože - 60 rokov... Veď to je jeden celý ľudský život... Počas môjho účinkovania v košickom divadle som si zahral v takmer troch stovkách hier... Veľmi ma potešilo, že som sa vďaka tejto oslave mohol po rokoch opäť stretnúť s mnohými blízkymi priateľmi," prezradil nám J. Bzdúch
Neodpustil si aj niekoľko kritických viet. "Hovorí sa, že divadlené dosky znamenajú svet. Ja som však nešťastný z toho, že tieto dosky a to nie z biologickej stránky, začínajú byť poriadne prehnité a mnohé sa lámu... Nemôže však za to divadlo a pravé umenie, ktoré sme sa my v tomto divadle vždy snažili robiť... Pravé umenie akosi odchádza do úzadia, dosky práchnivejú. Kedysi sa hovorilo - ja som baník, kto je viac? Dnes ja s trochou humoru dodávam - ja som moderátorka, kto je viac? To svedčí o všetkom," dodal J. Bzdúch.
Kleis "vybabral" s Borodáčom
Radosť zo stretnutí a z možnosti zaspomínať si na staré časy prevládala v emóciách ďalšieho z hereckých "pamätníkov" - Mariána Kleisa. Nadšenie z toho, že má príležitosť stretnúť sa a porozprávať s kolegami, ho doslova pohltila, a tak rád zalovil vo svojich spomienkach a zábavné príhody doslova ťahal z rukáva...
"Ja by som mohol o Jankovi Borodáčovi napísať seriál a veru by to bola zábava. Veď som u neho aj býval. A v divadle som začínal najprv pri technických veciach. Ja mám v hlave toľko úžasných spomienok, že ani neviem, odkiaľ začať," vychrchlil zo seba J. Kleis a chvíľu na to sa už pustil do rozprávania. "Janko Borodáč chodil na kávu len tu neďaleko divadla do jednej kaviarne. Káva vtedy všade stála tri koruny. Nám nevyhovovalo, že chodil na kávu tak blízko k divadlu, lebo hereckú prestávku počas skúšania sme mali stále toľko, čo on zašiel na kávu, rýchlo ju vypil a vrátil sa. Tak sme s kolegami vyzbierali 20 korún a šli do kaviarne na dnešnom Námestí Maratóna Mieru. Tam sme vybavili, aby pre neho stála káva 2,90 a zvyšok sa platil z našich peňazí. Povedali sme riaditeľovi - počujte, veď tam hore majú kávu za 2,90... On na to - naozaj? A kde? Od vtedy chodil na kávu ďalej od divadla a nám sa tak predĺžili prestávky," spomenul si J. Kleis s úsmevom na to, ako s kolegami "vybabrali" s J. Borodáčom.
Zábavných historiek viažúcich sa na divadelné dosky by mohol J. Kleis rozprávať do večera... "V jednej hre som hral lúpežníka a nebohý kolega Zoltán László poľovníka. On bol zaľúbený do istej Mimi, ktorej niesol jahody a ja som sa práve vtedy pokúšal k tej Mimi vlúpať, aby som si čosi ukradol. Začal som sa driapať na múr, že ho preskočím, keď ma prekvapil práve Zoli. Bol na mňa drzý - tak ako treba byť na lúpežníka - a vytiahol pušku, že na mňa vystrelí. Ja som sa mal ešte chvílu metať na tom múre a po tom, ako padne rana, zviesť na zem. Mecem sa, mecem a rana neprichádza... Zrazu - po dosť dlhej dobe rana predsa len zaznela a ja som sa teda hodil na zem. Začul som však, ako sa diváci rehocú."
Čo sa vlastne stalo? "Keďže puška nevystrelila, Zoli sa pozeral do jej hlavne, či je v poriadku. V tej istej chvíli však rekvizitár zneistel, keď počul, že rana neprichádza. Tak pre istotu vystrelil náhradný výstrel, aby sa mohlo v hre pokračovať - práve v tej chvíli, keď sa Zoli pozeral do hlavne... Takže on sa vlastne strelil do oka, ale nič sa mu nestalo, no ja som padol zranený na zem," dodal M. Kleis.
Začala už v roku 1945
Z generácie, ktorá nastúpila do divadla o čosi neskôr, patrila medzi obľúbené operné divy Božena Hanáková. Jej manželom je výtvarník Ján Hanák, ktorý bol dlhé roky scénografom v košickom divadle a z ktorých manželstva vzišla kostýmová výtvarníčka Danica Hanáková - kostýmerka mnohých dnešných inscenácií ŠD. Celá rodinka je tak s tunajším divadlom spätá viac než blízko.
"Veľmi som sa potešila, že vedenie vymyslelo takéto oslavy, na ktorých sa môžeme po rokoch stretnúť... S každým som sa vyobíjmala, veď spolu s manželom sme sa kamarátil s mnohými hercami a zažil sme spolu veľa zábavy," pochvaľovala si B. Hanáková. "Málo kto vie, že aj keď som ako speváčka do divadla nastúpila neskôr, už pri prvom predstavením v roku 1945 som stála na javisku! Vtedy totiž bolo sólistov ako šafranu a ktosi povedal, že by mohlo na javisko vstúpiť aj dieťa a oživiť predstavenie nejakým tančekom či spevom. Takže som si s veľkým úspechom zatancovala a zaspievala už vtedy."
Košické publikum B. Hanákovú v časoch jej najväčšej slávy doslova zbožňovalo. "Každý má svoje publikum a určite sa našli aj takí, ktorí ma radi nemali... Keď som však šla na javisko, myslela som iba na to, že ma všetci v hľadisku milujú... A možno sa naozaj našiel niekto, kto ma tajne miloval..."
Skokan naskočil do premiéry
V 70. rokoch prišla do Košíc z VŠMU silná činoherná skupina, ktorú tvorili Andy Hryc, Eva Večerová či Táňa Radeva a mnohí ďalší. Najčastejšie sa z pomedzi tejto trojice hercov do Košíc vracia E. Večerová.
"Na toto mesto som nezanevrela, mám tu krstného syna, za ktorým sa snažím chodiť čo najčastejšie. Košice zostali mojou srdcovou záležitosťou," prezradila herečka. Počas troch sezón, ktoré strávila v tunajšej činohre, si zahrala 18 veľkých a náročných postáv. "Do hlavných rolí som doslova vhupla rovnými nohami. Bolo to veľmi hektické obdobie, počas ktorého som mala práce viac než dosť, no zároveň to boli pre mňa krásne časy. Dokonca som raz - ale nie mojou zásluhou - počas jedného predstavenia ´Hájnikovej ženy´ vystriedala dvoch Miškov."
Išlo o premiéru Hviezdoslavovej drámy, v ktorej sa po jej boku na začiatku predstavenia objavil Ľuboš Záhon. "Ten si však nešťastnou náhodou počas predstavenia na javisku rozbil hlavu, opona musela ísť dole. Našťastie bol v hľadisku Dušan Skokan, ktorý úlohu Miška alternoval. Ľuba teda odniesli do nemocnice a Dušan za neho naskočil do rozbehnutej premiéry. Tak som počas jedného predstavenia vystriedala dvoch Miškov," dodala herečka so smiechom.
V Košiciach profesne vyrastal
Medzi oslavujúcimi nemohol chýbať ani A. Hryc.
"Ako by som mohol? Veď Košice sú mojou hereckou kolískou. Tu som sa naučil všetko, čo sa týka herectva, tu som získaval skúsenosti. Veľmi sa teším, že som znovu tu a že vidím svojich kolegov. Je úžasné vidieť, že Peter Macko či Ján Bzdúch sú stále medzi nami," prezradil nám A. Hryc.
"V každom rozhovore, ktorý som kedy poskytol, sa vždy hlásim ku Košiciam, lebo tu som strávil v divadle sedem rokov a naučil som sa všetko, čo som potreboval. Musel som však odtiaľto odísť, veď tu po mne strieľali," naráža A. Hryc na historku, keď na neho na javisku nechtiac kolega Edo Vítek naozaj vystrelil a dosť nešťastne ho zranil. "Pravdou je, že som v Košiciach hrával všetky dôležité roly, účinkoval vo všetkých inscenáciách a rozhlasových hrách, ktoré sa tu robili a začal som sa báť, že po hereckej stránke začnem stagnovať. Tak som sa rozhodol odísť do Bratislavy a ostať na voľnej nohe. Každý mi vravel, že je to riziko..."
Napriek tomu však z Košíc A. Hryc odišiel. "Vzal som si však odtiaľto to najlepšie, čo sa dalo - manželku. Moja žena je východniarka a žijem s ňou šťastne už 32 rokov... Vždy sa sem rád vraciam a každá príležitosť prísť do Košíc je pre mňa veľkým sviatkom," dodal A. Hryc.
Zvítali sa hlučne
Kolegyňou A. Hrycovi bola na doskách košického javiska pred rokmi aj T. Radeva. "Veľmi som sa potešila ´babám´, s ktorými sme sa zvítali riadne hlučne, rada som po toľkých rokoch videla aj šepkárku Vlastičku... Stále som srdcom východniarka a cítila som sa poctená pozvaním na tieto oslavy. Od kedy som totiž pred desiatim rokmi z tunajšej činohry odišla, nikdy som nemala príležitosť zahrať si na týchto doskách," prezradila T. Radeva.
Najviac z čias svojho účinkovania v košickom divadle pochvaľovala medziľudské vzťahy, ktoré panovali medzi kolegami. "Mala som tu veľmi milých a príjemných kolegov a kolegyne. Aj keď na nich musím ´nabonzovať´, že ma neraz na javisku dostali do nezávideniahodnej situácie, keď si na mne skúšali svoje ´vtípky´. Raz v jednej inscenácii - už si nepamätám, o čo išlo, len viem, že som hrala lekárku - mi mal kolega Peťo Rašev priniesť nejaké lekárske záznamy. Ja som si ich mala prelistovať a zistiť nejakú závažnú chorobu. Bola to jednoducho veľmi smutná situácia. Lenže kolegovia mi do tých papierov vždy vkladali nejaké srandičky a ´sprosťáčinky´ a ja som sa potom začala smiať a to v situácii, kedy som sa mala tváriť nanajvýš seziózne," dodala T. Radeva so smiechom.
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
