Keby nemohli predávať časopis, boli by odkázaní na žobranie

Určite ste ich už stretli na niektorej ulici alebo pred obchodným centrom. V rukách držia časopis Nota Bene a do očí okoloidúcim priam vysielajú vetu - "Prosím, kúpte si náš časopis." Niekto sa pristaví, prelistuje v ponúkanom mesačníku a potom siahne do vrecka po 30 Sk. Ďalší však len mĺkvo prejdú okolo neuvedomiac si, že svojou nevšímavosťou možno predávajúceho práve ukrátili o tanier teplej polievky alebo šancu osprchovať sa ako človek.

Časopis Nota Bene sa v našom meste predáva niečo vyše roka. Jeho distribúciu sprostredkúva Arcidiecézna charita a v uliciach časopis ponúkajú ľudia, ktorí sa dostali do sociálnej tiesne a potrebujú si finančne pomôcť.

Postaviť sa na ulicu nie je také jednoduché. Môže sa to udiať len na základe zmluvy, ku ktorej je potrebný preukaz totožnosti. Mnohí zo sociálne odkázaných však nemajú rodné listy, kartu poistenca ani občiansky preukaz. Hlavným dôvodom, prečo si ich nevybavia, je nedostatok peňazí. Dosť trú biedu, občas žijú aj na dlh, a keďže to, čo si jeden mesiac požičajú, treba vrátiť, na druhý mesiac majú opäť prázdne vrecko.

"Možno sa to ťažko chápe, no hoci sú to dospelí ľudia, niektorých treba vodiť skoro ako za ručičku a všetko s nimi vyriešiť. Za roky, čo žijú na okraji spoločnosti, stratili istotu, zabudli, čo sa kde vybavuje, nevedia správne komunikovať. Pomôcť sa dá každému z nich, no treba k tomu veľa síl a netajím, že aj istú dávku trpezlivosti," uviedla sociálna pracovníčka Azylového domu sv. Alžbety na Bosákovej ulici a koordinátorka Nota Bene Helena Havrilová.

"Predajcov by som rozdelila na dve hlavné skupiny - na dobrých a zlých. Na prvej schôdzi sa rozhodlo, že časopis bude predávať 46 ľudí. Dnes je evidovaných viac ako 130 predajcov a ďalší pribúdajú," rozhovorila sa H. Havrilová na tému Nota Bena. Hoci má predávajúcich na starosti len druhý mesiac, predtým pôsobila v Krízovom centre na Alejovej ulici, i za ten krátky čas už naďabila na niektoré momenty, ktoré sa jej neveľmi pozdávajú. "Medzi predávajúcimi sú aj takí, čo sú schopní sa zbaliť a na pár mesiacov odísť do cudziny. Vtedy aj to málo, čo majú, popredajú. Keď sa vrátia, samozrejme, znovu hľadajú pomoc a sú presvedčení, že ju automaticky musia dostať. Nechcem im krivdiť, no podľa mňa táto skupina trošku zneužíva sociálny systém a svoj spôsob života nechce zmeniť. Vyhovuje im to, čo sa každý deň deje a že im iní pomáhajú," otvorene uviedla. "Dokonca som o niektorých počula, že vlastnia vkladné knižky s celkom slušnou sumou, a pritom hľadajú ubytovanie v niektorom azylovom dome. Vyrátali si, že napríklad spať na Bosákovej, sa oplatí. Za pár korún nie sú vystavení nepriazni počasia, majú strechu nad hlavou, teplú i studenú vodu a dokonca i možnosť dostať teplé jedlo. Tak prečo to nevyužiť?

Skutočnými ľuďmi v tiesni sú podľa H. Havrilovej mladí ľudia, ktorí vyrastali v detskom domove a po dovŕšení plnoletosti museli toto zariadenie opustiť. Pritom sú mnohí z nich menej prispôsobiví. Chybou tiež je, že v domove sa takmer žiadnej samostatnosti nenaučili. "Títo mladí, hoci sú šikovní a majú aj vzdelanie, nevedia sa ani pracovne uplatniť. Problémy majú hlavne Rómovia, ktorí na Slovensku nemajú takmer šance, a tak musia ísť do cudziny, hlavne do Česka. Práve oni preto pomoc druhých skutočne potrebujú. Stalo sa napríklad, že pred bránou zastavilo auto. Žiaľ, jeho evidenčné číslo som si nestihla zapísať, pretože som bola šokovaná z toho, čo sa stalo. Z auta musel nútene vystúpiť mladý človek s kufrom a vozidlo sa rýchlo stratilo. Od mladíka sme sa dozvedeli, že má vraj bývať u nás, tak mu to prikázali. Na Bosákovej spal len jednu noc. Potom sa stratil a viac som o ňom nepočula," uviedla sociálna pracovníčka jeden z čerstvých momentov uplynulých dní.

Ľudia, ktorí si chcú vo svojej zlej situácii prilepšiť a predávajú Nova Bene, to sú čo predajca, to iný osud. Zväčša však o sebe neradi rozprávajú, pretože sú si vedomí, že nepriazni osudu dosť často aj sami napomohli. Alkoholom, drogami, krádežami či iným pošmyknutím sa na šikmej ploche. A škriabať sa znovu hore je veľmi ťažké.

Pri predaji Nota Bene sa predtým uplatňoval spôsob, že najprv zdarma dostali predávajúci časopis a keď ho predali, prišli urobiť vyúčtovanie. No nie každý prišiel hneď, a tak u niektorých narástli stovkové dlžoby, ktoré sa nedarí získať späť. H. Havrilová preto zaviedla iný systém. Najprv musí predajca za každé číslo zložiť 15 Sk. Znamená to, že ak si trúfne, že predá 10 čísel, "na drevo" jej má zaplatiť 150 Sk. Až potom dostane časopisy do rúk a môže ich ísť ponúkať do ulíc mesta. Cena jedného čísla je 30 Sk. Znamená to, že čistý zisk pri každom je pre predávajúceho 15 korún. "Niektorí predajcovia sa denne otočia aj trikrát. Naraz totiž na viac ako na kúpu troch čísel nemajú peniaze. Keď ich predajú, majú teda istú hotovosť, prídu si po ďalšie kusy. Mám však i predajcu, ktorý aj keby mal vo vrecku viac ako 45 korún, viacej čísel naraz nezoberie. Dokáže totiž narátať len do spomínaných 45 korún, potom má v peniazoch zmätok."

H. Havrilová, i keď na to nevyzerá, je na predajcov prísna. Nedávno sa dokonca na Hlavnú ulicu vybrala na kontrolu. Ďaleko však nedošla. Keď ju zbadal prvý pri Tescu, hlasným pokrikom, piskotom a možno aj nejakými "špionážnymi" prepojeniami si dali všetci echo a z Hlavnej sa vytratili. "Viem, prečo sa tak stalo. Máme aj predajcov, ktorí síce postávajú na ulici, no na predaj si najímajú pomocníkov, deti. Nechcela by som im krivdiť, chápem, že sa možno hanbia, no nesmie sa to stať. Preukazy predajcov majú na svoje meno a Nota Bene môžu ponúkať len dospelí."

Jánovi vraj ponúkli prácu

Pán Ján, ktorého zväčša nájdeme pri OC Optima, patrí do kategórie mlčanlivých predajcov. Istý čas pracoval aj v zahraničí, kde sa mu celkom dobre darilo. O tom, čo sa potom udialo a prečo skončil na ulici, zaryto mlčal.

"Nehnevajte sa, ale to je moja vec. Povedať môžem len to, že za problémy, do ktorých som sa dostal, sám nesiem vinu. Jednoducho som naletel, zákonite teda musím pykať."

Ján sa pri predaji Nota Bene činí. Našiel si niekoľko firiem, kam už pravidelne nosí časopis a vie, že ho neodmietnu. Dokonca, ale to nemáme zakríknuť, mu v jednej z firiem ponúkli aj prácu. Je totiž vyučený zvárač s potrebnými skúškami. "Keby to vyšlo, bolo by to super. Konečne by som sa mohol odraziť od dna...," naznačil Ján.

Záleží im, aby kupujúcich neodrádzali

S ústretovosťou sa stretávajú aj ďalší predajcovia Nota Bene. Pravda, v prvom rade všetko závisí najmä od nich. Zhodli sa na tom, že pri predaji dosť rozhoduje ich vzhľad a prvý dojem. Musia byť preto čistí, ak sa dá, aj vyholení a voňaví. Priznávajú, že možno by si aj viacerí ľudia od nich kúpili časopis, ale odradí ich, keď vidia ako držia v jednej ruke časopis a v druhej cigaretu.

"Už sa mi stalo, že mi poniektorí otvorene povedali - na cigarety mi vraj peniaze nedajú, a preto si časopis nekúpia. V podstate majú pravdu, zrejme by som v podobnej situácii tiež tak reagoval," pridal svoje skúsenosti starší muž, ktorý však nebol ochotný prezradiť ani krstné meno, lebo v Košiciach ho vraj dosť ľudí pozná. Osobne sa snaží vydržať bez fajčenia po celý čas, kým predáva. "Prestať celkom fajčiť nedokážem. Hoci som sa párkrát pokúšal, táto neresť ma prisilno drží."

Viacerí predajcovia sú presvedčení, že ešte viac ako cigarety vadí kupujúcim prípadný alkoholový opar. "Keby som otvoril ústa a išla by z nich aróma rumu, iného alkoholu alebo hoci len piva, je mi jasné, že nič nepredám. V tom je aj najpodstatnejší rozdiel medzi nami, ľuďmi, čo sme síce v kríze, no nie sme bezdomovci, a skutočnými bezdomovcami. Tí sú prakticky vždy aspoň trochu v alkohole naložení. My nie. Ani keď predávame, ani keď sme na ubytovni. Pitie alkoholu je tu dôrazne zakázané, pridal svoje skúsenosti ďalší anonymný predajca.

"Hanba je naozaj moment, ktorého sa mnohí nevedia zbaviť," tvrdí H. Havrilová. "Najhoršie to znášajú tí, čo mali dobrú prácu, rodinu aj vždy nejaký peniaz vo vrecku, a zrazu o všetko prišli. Takíto ľudia sú zväčša v komunikácii tvrdými orieškami." Ako predajcovia sa však snažia. Sú aj takí, čo sú schopní denne predať i 50 kusov časopisu. Znamená to, že do vrecka im poputuje 750 korún. A to je už čo povedať. Vďaka výrečnosti a slušnosti si zaobstarajú peniaze na ubytovanie, stravu i ošatenie.

Zdenka a Stano sú vďační

"Keby nie časopisu, neviem, čo by sme robili. Určite by sme boli odkázaní na žobranie," zhodli sa manželia Darina a Stano. Ona, ktorá začala s predajom prvá, má stanovište na Železníkoch, on pôsobí na Blšáku. Kedysi bývali v Sabinove, potom v Prešove, no keďže syn chcel veľmi študovať herectvo na košickej škole, prišli do našej metropoly. Istý čas sa pretĺkali po rôznych "podnájmoch," ak sa tak dajú nazvať schody, kanalizačné potrubie a pivnice.

"Teraz máme konečne strechu nad hlavou. Pravda, každý inde. Manžel býva v azylovom dome na Bosákovej, manželka so synom v Krízovom centre na Alejovej ulici. Nie je to jednoduché, no sme povďační, že nespíme na ulici. Ďakujeme aj za možnosť predávať časopis. A hlavne vďaka ľuďom, čo Nota Bene kupujú a neraz nám dajú aj viac ako je jeho cena, teda 30 korún," zhodli sa manželia, pre ktorých je každá koruna naviac spasením. Umožní im to aspoň trochu žiť ako ľudia a hlavu zložiť na normálnu posteľ. Keď majú dobré dni, sú schopní zarobiť si aj tri stovky. "Kedy raz budeme mať vlastné bývanie? To nevieme. Možno, keď syn skončí školu a stane sa hercom ..." naznačili Darina a Stano.

Rudo vidí v predaji záchranu

Rudovým miestom predaja Nota Bene je OC Ondava na Furči. Aspoň tak to hovorí visačka, ktorú má pri predaji vždy pripnutú na hrudi. Takto musia byť všetci predajom poverení ľudia označení, aby si ich verejnosť nesplietla s niekým iným. I Rudo bol najprv na ulici, kým si nenašiel bývanie v Azylovom dome Emauzy na Fialkovej ulici. Patrí do kategórie ľudí spokojných aj s málom, ktoré sa mu podarí pre seba získať.

"Ľudia sú veľmi dobrí. Neraz sa mi stalo, že mi dajú aj viac ako 30 korún. A tak mám na polievku, aj na nejaké oblečenie," pyšný je Rudo sám na seba.

Za časopis dostala aj stovku

K najmladším predajcom Nota Bene patrí Eva. Sympatické dievča vyrastalo v detskom domove. Keď dovŕšilo osemnásť, rodičia si ju prišli zobrať s tým, že môže bývať u nich. Aj bývala. Dva mesiace. Potom ju vyhodili, a tak sa dostala do Krízového centra na Alejovej ulici. O predaj Nota Bene sama prejavila záujem.

"Najčastejšie ma nájdete na Blšáku. Inú šancu zarobiť si, nemám. Jedine, že by som sa postavila na ulicu ..., To však nemienim urobiť." Evka je s kupujúcimi veľmi spokojná. I keď niekedy predaj závisí od nálady kupujúcich, skoro každý jej dá aj viac ako 30 korún. Od jedného štedrého zákazníka dostala dokonca rovnú stovku. "Vďaka predaju mám vreckové. Zatiaľ cítim výhodu i v tom, že domováci môžu bývať v Krízovom centre na Alejovej rok a pol. Čo však bude potom, neviem. Som vyučená záhradníčka, no nedarí sa mi nájsť si prácu. Snáď sa v budúcnosti i na mňa usmeje šťastie," dúfa 20-ročná Eva, že raz sa aj k nej osud priaznivo otočí.

Väčšina predajcov Nota Bene je povďačná každému, kto sa pri nich pristaví, kúpi si časopis, a tak im pomôže prežiť ďalší deň. "Škodou je, že veľa ľudí sa na nás ešte pozerá cez prsty, nevšímavo. Stalo sa dokonca, že nám ´čavargoši´ aj tých niekoľko čísel časopisu ukradli. Jednu z nás dokonca kvôli pár korunám dvakrát už aj zbili," vylievali si "notabenisti" srdcia. Vieme, že život nie je ružový, no prečo ľudia takým ako sme my, musia ešte ubližovať? Vari nie sme už dosť bití? Nebyť Nota Bene a otvorených sŕdc ľudí, čo ešte majú snahu pomáhať, už by sme tu niektorí možno neboli...", zhodne potvrdili.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári