Dlhé roky slepý Thajčan už konečne vidí, očnú rohovku mu "daroval" zosnulý Slovák

Počas uplynulého víkendu sa v Bratislave konal 5. slovenský transplantačný kongres s medzinárodnou účasťou. Svoje odborné prednášky na ňom predniesli aj Košičania MUDr. Peter Merjavý a jeho kolega MUDr. Ľuboslav Beňa. Košické transplantačné centrum si po rokoch činnosti získalo aj celkom slušné medzinárodné renomé. Účasť našich lekárov medzi expertami na transplantácie zo zahraničia je uznaním ich kvalít. Aj keď medicína napreduje skutočne míľovými krokmi, úspešne transplantovať akýkoľvek orgán zatiaľ nie je samozrejmosťou...

Sedíme v kancelárii koordinátora Transplantačného centra FN Louisa Pasteura v Košiciach MUDr. Merjavého na I. klinike anesteziológie a intenzívnej medicíny. Počas nášho rozhovoru mu asistentka doniesla rentgenovú snímku lebky z digitálnej subtrakčnej angiografie mozgu. Lebka je na nej vyobrazená zo štyroch rôznych pohľadov. "Vpravili sme do ciev kontrastnú látku. Tá sa do mozgu v tomto prípade nedostáva, čo znamená, že prietok krvi mozgom je nulový. Tu sú znázornené štyri tepny, ktoré by mali prekrvovať mozog," ukazuje lekár na fólii. "Je zrejmé, že cievy sú úplne stlačené mohutným opuchom mozgu". Snímka potvrdzuje pacientovu mozgovú smrť. "Ten človek je mŕtvy, aj keď prístroje ešte za neho dýchajú. V mozgu sú totiž uložené životne dôležité centrá, ktoré riadia činnosť vnútorných orgánov."

Pre blízkych mŕtveho veľmi tragickú "diagnózu" musia skonštatovať traja rôzni lekári - špecialisti. K rovnakému úsudku sú povinní dospieť nezávisle, aby sa vylúčil omyl. Tak káže litera zákona. Diagnózu smrti mozgu je potrebné oznámiť príbuzným. "Aj my sme len ľudia, vnímame smrť rovnako, ako ktokoľvek iný. Prežívame bolesť a smútok, rovnako ako príbuzní človeka, ktorý nám na oddelení zomrel. Povedať to rodičom, alebo manželke je hrozne ťažké..." priznáva MUDr. Merjavý.

Ľudský mozog je hádam najmysterióznejšou známou hmotou vesmíru. Napriek vede, ktorá napreduje závratným tempom, je mozog stále veľkou neznámou. Jedna dôležitá vec je však známa už dlho. Bez prekrvenia a prekysličenia tkanivo rýchlo odumiera. Ak do neho neprúdi okysličená krv čo i len päť minút, zmeny sú nezvratné. Inak povedané - lekári už mozog do pôvodného stavu nedostanú za žiadnych okolností. Je to nad ľudské možnosti, nezvratne poškodené mozgové tkanivo zatiaľ ani tá najšpičkovejšia medicína nedokáže "zregenerovať".

"Mozgovú smrť treba odlišovať od kómy, alebo hlbokého bezvedomia. Je to diametrálne odlišný stav, potvrdzuje to aj snímka. Cievami už neprúdi do mozgu žiadna krv. Stáva sa to vtedy, ak došlo k poraneniu lebky a najmä mozgu silným nárazom napríklad pri autonehode, alebo pri závažnej mozgovej príhode. Vtedy nastáva silné krvácanie do mozgu, nastáva jeho opuch. Ten je zodpovedný za celú plejádu symptómov, ktoré niekedy vyústia do stavu, ktorý charakterizujeme pojmom mozgová smrť," približuje MUDr. Merjavý dramatické zmeny, kedy ide naozaj o život pacienta. V drvivej väčšine sa podarí pacienta zachrániť, niekedy je ale medicína bezmocná... Stalo sa tak aj v prípade nám neznámeho človeka, fólia s štyrmi "zábermi" to stopercentne potvrdzuje.

Kto môže byť darcom?

Zďaleka nie každý človek môže byť po smrti darcom orgánu. Ak je napríklad alkoholikom, má poškodenú pečeň a nemožno ju dať ďalšiemu človeku. Nevylučuje to však darovanie iných orgánov: obličiek, srdca, pľúc alebo mnohých tkanív akými sú kostné fragmenty, srdcové chlopne, koža alebo očné rohovky.

"U pacientov s ťažkým poranením mozgu ide v zásade vždy o priame ohrozenie života. Možno to u neznalých veci vyznie cynicky, no v momente, keď už pacientovi nemôžme pomôcť, sa stáva tento pacient potenciálnym darcom. Bez darcov niet transplantácie a záchrany iného človeka..." osvetľuje ešte stále tabuizovanú tému MUDr. Beňa, koordinátor Transplantačného centra FN Louisa Pasteura. Pacienta, ktorý by mohol byť po smrti teoreticky darcom obličky, musia dôkladne vyšetriť. Lekári robia viacero analýz krvi na prítomnosť možnej infekcie, ktorá by mohla ohroziť život príjemcu. "Ľudia si neuvedomujú jednu zásadnú vec. Ak nájdeme vhodného darcu, musíme konať veľmi rýchlo. Oblička sa napríklad musí transplantovať zhruba do 24 hodín, srdce do štyroch hodín" poodkrýva úskalia tejto práce MUDr. Beňa.

Darcom obličky bývajú neraz mladí, zdraví ľudia. Život im často vzala hrozná autonehoda, nešťastné smrteľné zranenie, nevypočítateľná náhoda. Lekári OAIM majú ťažkú úlohu. Oznámiť rodičom smrť a zároveň im vysvetliť, že orgány môžu zásadne pomôcť iným ľuďom.

"Sú to aj pre nás, lekárov, veľmi dojemné chvíle. Na jednej strane neopísateľný žiaľ rodičov nad nečakanou stratou dieťaťa a na strane druhej ich dojatie o mnoho rokov neskôr. Keď sme sa s nimi stretli a videli, že transplantácia sa podarila. Ich dieťatko zachránilo život inému a tým akoby žilo ďalej," s pohnutím v hlase opisuje MUDr. Beňa podivuhodné zážitky transplantačného tímu. "Ľudia si niečo také sotva vedia predstaviť. Predpokladajú, že sa to stáva len v knihách, či filmoch. My sme sa s takýmto prípadom stretli. A rodičia oboch detí, mŕtveho aj živého, sa stále stretávajú. Ťažko sa to opisuje, sú to veľmi emotívne zážitky." Sú asi veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú "uchopiť" rýdzo racionálne. Toto je hádam jedna z nich...

V Košiciach sa z orgánov v dnešnej dobe transplantujú obličky. Je to zložitý a pomerne drahý zdravotný výkon. Vyžaduje si tiež vysoko kvalifikovaných lekárov s praxou. A primerané vybavenie. To všetko si vyžaduje financie. Pacient však neplatí nič. Transplantáciu plne hradia poisťovne. Na prvý pohľad je pre laika transplantácia veľmi zložitá a drahá. V skutočnosti je to ináč. Aj keď sa na to dívame rýdzo ekonomicky, je transplantácia lacnejšia ako dialýza. Zdá sa, že si to postupne uvedomujú aj zdravotné poisťovne.

"Človek odkázaný na dialýzu stojí poisťovňu približne 700 - 800 tisíc korún ročne, a ak počítame s komplikáciami a zvýšenými nákladmi napríklad na špeciálne lieky, táto suma je ešte vyššia," vysvetľuje MUDr. Beňa. "Sú ľudia, ktorí chodia na dialýzu 10 rokov. Po úspešnej transplantácii obličky sú náklady poisťovne neporovnateľne nižšie a každý rok klesajú. Pacient, dlhodobo odkázaný na dialýzu, je aj pre poisťovňu oveľa drahší. No určujúca je kvalita života toho človeka. Predtým musel prísť tri razy do týždňa na dialýzu." Po transplantácii, ak sa všetko dobre podarí, na ňu nie je existenčne odkázaný. Môže žiť normálny život. "Chcem ešte zdôrazniť jedno. Nemôžeme na všetko nazerať len cez prizmu peňazí. No pre poisťovne je ekonomická stránka tiež dôležitá a verím, že práve vďaka tomu sa do transplantačného programu dostane viac peňazí."

Ak by ste sa prešli po Fakultnej nemocnici Louisa Pasteura a jej pracoviskách, zainteresovaných na transplantačnom programe, isto by ste zaregistrovali viacero vecí. Rovnako si ich všimne ktorýkoľvek pacient. Na všetkých oddeleniach, podieľajúcich sa na transplantáciách obličiek, "vládne" evidentná profesionalita a ľudský prístup.

História "siaha" do roku 1988

"V Košiciach sa transplantácie vykonávajú od roku 1988," vracia sa do histórie MUDr. Robert Roland, jeden zo spoluzakladateľov transplantačného centra. "Transplantačné oddelenie je stabilizovaným pracoviskom, za nami je už niekoľkosto transplantácií. Úspešných, niekedy i menej úspešných. Naša úspešnosť zodpovedá európskemu priemeru a je porovnateľná s vyspelými krajinami. Určujúcim ukazovateľom je ujatie sa obličky v tele príjemcu. Dá sa povedať, že pacient, ktorý žije s darovanou obličkou 10 rokov, je dôkazom úspešnosti transplantácie. No máme aj pacientov, ktorým sme obličku transplantovali pred pätnástimi rokmi. A žijú s ňou dodnes."

MUDr. Roland je primárom transplantačného oddelenia a vedie aj dialyzačné stredisko. Dialýza je jedným z neodmysliteľných článkov starostlivosti o pacienta pred dialýzou. Aby bola kvalitná, potrebuje okrem schopných lekárov aj náležité prístrojové vybavenie. A to stojí nemálo peňazí. Je v Košiciach financovanie transplantácií dostačujúce? "Je to vec názoru. Nájdu sa kolegovia na niektorých pracoviskách, ktorí tvrdia, že to nie je ideálne. Ja si myslím, že ak by bolo vybavenie, alebo finančné vykrytie v iných odboroch také ako pri transplantáciách, boli by na tom vynikajúco. Stáva sa, že si niečo musíme vybojovať. Vo všeobecnosti môžem povedať, že všetko, čo potrebujeme, máme k dispozícii okamžite alebo to dostaneme v priebehu 12 hodín," zhrnul problematiku transplantácií MUDr. Roland.

Všetci, od lekárov, cez sestričky, až po upratovačky sa snažia robiť svoju prácu čo najlepšie. Ale mnoho ľudí, ktorí o transplantácii naozaj nič nevedia, si vytvorilo a priori negatívny názor. V duchu "orgány sa kradnú a predávajú". Kým človek sám nepotrebuje transplatáciu, a nepresvedčí sa na vlastnej koži, bude to prosto tvrdiť. "Veľa zlého v tejto oblasti napáchali filmy. Niektorí ľudia si stotožňujú umeleckú fikciu so skutočnosťou. Pravda je taká, že s orgánmi sa naozaj môže obchodovať azda len vo filmoch a zaostalých a skorumpovaných krajinách. Trebárs na Slovensku by to bola organizačne nepredstaviteľne zložitá a náročná vec. U nás je do transplantačného programu zainteresovaných možno 120 - 140 ľudí. Viete si predstaviť, že taký počet Slovákov by nesmel o celej záležitosti prezradiť nikomu ani slovko?" sarkasticky skonštatuje MUDr. Beňa.

Bojovať s už spomínanými zažitými predsudkami by mali aj médiá. Ich vplyv na ľudí je v dnešnej zrýchlenej dobe veľmi výrazný. No akoby si neuvedomovali, že v oblasti osvety môžu veľmi veľa vykonať. Žiaľ, často je však prioritou sledovanosť, či náklad. Tomu zodpovedá aj výber a spracovanie mnohých závažných tém.

Stovka ľudí odmieta darcovstvo

Za normálnych okolností by sa kontrastná látka cievami dopravila do mozgu. Ani kóma, ani hlboké bezvedomie v žiadnom prípade neoprávňujú lekárov konštatovať, že človek je mŕtvy. "Pri tragických nehodách sú blízki príbuzní mimoriadne šokovaní a traumatizovaní " vysvetľuje MUDr. Merjavý. "Našou povinnosťou je v prípade smrti povedať im pravdu. Je to ťažké, aj my sme ľudia a cítime žiaľ a bolesť pozostalých. Musíme si byť stopercentne istí. So smrťou sa na našom oddelení bežne stretávame, napriek tomu aj nás vždy zasiahne. Vidíme smútok príbuzných nad mŕtvym manželom, dieťaťom. A bezprostredne po smrti myslíme na živých. Bez možnosti transplantácie obličky by nemali šancu viesť plnohodnotný život..."

Ak človek, ktorého lekári "ustanovili" za mŕtveho, má zdravé orgány, neznamená to, že mu môžu byť len tak odobrané. "Zákon je v tomto smere striktný, nepripúšťa dvojznačný výklad. Potenciálny darca orgánov nesmie byť zapísaný na zozname tých, ktorí s darovaním svojich orgánov a tkanív po smrti vyslovene nesúhlasili," upozorňuje MUDr. Beňa. "Hádam vás moja informácia zaskočí, ale na celom Slovensku odmieta darovať svoje orgány zhruba sto ľudí. Ide spravidla o celé rodiny." Dôvody bývajú spravidla ideologického charakteru, ale hlavne z neznalosti podstaty celého problému. Nedávno zosnulý pápež Ján Pavol II. sa vyjadril o darovaní orgánov ako o najväčšom dare človeka, keď niekto nedaruje niečo čo má, ale daruje sám seba...

Pri transplantácii akéhokoľvek orgánu spolupracuje celý tím medicínskych špecialistov. Na intenzívnom lôžku sa po transplantácii začína dlhý a ťažký boj, aby príjemca obličky mohol v budúcnosti normálne žiť. Niekto, kto musí dva, trikrát do týždňa pricestovať na dialýzu, musí jej podriadiť všetko. Bez nej by zomrel. Transplantácia a prijatie "cudzieho - darovaného" orgánu zmení od základov život. "Aj keby žil pacient s transplantovanou obličkou iba jeden rok, verte, že bude naozaj vďačný..." zdôrazňuje MUDr. Beňa. "Základná podmienka je prostá, hoci ju mnoho ľudí nevníma. Musíme sa o darcovi dozvedieť. ARO-oddelenia (správne oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny OAIM) sú v každej väčšej nemocnici, vyskytujú sa teda v nich aj potenciálni darcovia orgánov a tkanív. Bez prvého kroku, ktorí spravia lekári ARO v Trebišove, Snine, či Dunajskej Strede, transplantácia nie je možná..."

Ľudský organizmus je veľmi komplikovaný. Pri transplantácii obličky sa môžu vyskytnúť desiatky problémov. Mnohé z nich sa nedajú predvídať. Aj preto sa ešte pred odberom obličky vykonajú viaceré vyšetrenia. Ak by sa neurobili, bolo by to pre lekárov takpovediac "vykročenie do tmy".

"Vyšetrení je približne dvadsať, skúma sa krv, imunitný systém, a viacero ďalších vecí," vysvteľuje MUDr. Beňa. "Špeciálny počítačový program určí zoznam ľudí, ktorí by konkrétnu obličku mohli dostať. Zvažujeme vzdialenosť, vek, zdravotný stav príjemcu. Z tohto hľadiska je mimoriadne dôležité jedna vec. Ak obličku nedokážeme transplantovať my, ponúkneme ju na transplantáciu inému centru. Preto je databáza prípadných príjemcov detailne prepracovaná. Avšak len v prípade, že na Slovensku nie je vhodný píjemca, dokážeme v priebehu pár hodín obličku prepraviť napríklad do Viedne. Inak by vyšla nazmar."

Košický transplantačný tím tvoria odborníci z niekoľkých medicínskych odborov. Ich spolupráca je nevyhnutnou podmienkou úspechu a každá úspešná transplantácia je víťazstvom celého tímu. "Ak sa to podarí, zlepšíme výrazne kvalitu života konkrétneho človeka. Niekto, kto dlhodobo potreboval dialýzu, ju odrazu nepotrebuje. A môže postupne žiť obyčajným, normálnym životom."

Najvhodnejší sú príbuzní

Ak sa oblička úspešne voperuje do tela darcu, zďaleka ešte nie je vyhraté. Je to cudzí orgán v tele a imunitný systém na to zákonite reaguje. Ak je jeho reakcia prudká, pacientovi sa podávajú špeciálne medikamenty na čiastočné oslabenie funkcie imunitného systému. Inak by hrozilo "odvrhnutie" obličky a závažné komplikácie.

Každý človek je jedinečný, iný. Okrem jednovaječných dvojčiat, ktorých genetická výbava je rovnaká. Preto pri transplantácii obličky hrozí veľa nepredvídateľných situácií..." poodkrýva tajomný a zložitý svet genetiky MUDr. Beňa. "Zdravotné riziká budú vždy. Aby bola oblička v novom tele naozaj funkčná, musí sa eliminovať veľa možných hrozieb. Ak však obličku daruje príbuzný príjemcu, je ich oveľa menej. Preto sme veľmi radi, že aj u nás sa pomaličky zvyšuje počet darcov obličky, ktorí sú blízkymi pokrvnými príbuznými príjemcu. Aj v Košiciach sme po Bratislave, Banskej Bystrici a Martine rozbehli program príbuzenských transplantácií, čomu sme veľmi radi."

Ak obličku daruje blízky príbuzný, hrozba komplikácií sa výrazne zredukuje..." "Určujúce je to, aby sa našli darcovia. Bez darovanej obličky transplantácia nie je možná. Preto je namieste poďakovať sa aj touto cestou príbuzným, ktorí s darcovstvom súhlasili. Hlavne vďaka nim sme dokázali pomôcť."

Odobrať obličku a úspešne ju "vpraviť" do tela niekoho, komu obličky zlyhávajú, to je komplikovaná a ťažká operácia. Kým oblička začne fungovať v novom organizme, ubehne veľa času. Jediný chybný krok lekára by mohol znehodnotiť prácu ďalších kolegov. "Pacienti, ktorí k nám chodia na dialýzu, by bez novej obličky nemali žiadnu šancu na kvalitnejší život. Niektorí musia podstupovať dialýzu roky. Mali sme aj takých, ktorí chodili na dialýzu 20 rokov, čo síce svedčí o kvalite našej dialyzačnej liečby, ale je to neporovnateľné so životom bez dialýzy po transplantácii," uviedol primár transplatačného oddelenia FN LP MUDr. Roland.

Lekár - psychológ

Kľúčovú rolu v transplantácii zohrávajú nemocniční odberoví koordinátori vo všetkých nemocniciach Slovenska s lôžkovým oddelením intenzívnej starostlivosti.

"Pamätám si prípad, kedy napríklad rodičia prišli o syna. Prežívali azda nahoršiu bolesť aká existuje, bolesť nad stratou vlastného dieťaťa," spomína MUDr. Ľ. Beňa. A po chvíli, viditeľne zasiahnutý tou silnou spomienkou, ju doplní: "My musíme byť aj psychológovia. Pretože rodičia vtedy prežívali najhoršiu traumu ich života ... viete si predstaviť, že vášmu mŕtvemu dieťatku odoberú orgány? Hrozné čo i len pomyslieť. Ale niekde úplne inde sú rodičia v podobnej situácii. Bez transplantácie ich dieťa zomrie. Je nevyhnutné voperovať mu zdravé, fungujúce srdiečko, pečeň alebo obličku." Akoby mŕtve dieťa, obrazne povedané, prežívalo v inom detskom tele. Pre rodičov môže byť náplasťou na ich hroznú ranu práve vedomie, že ich maličký, spomienka na neho, ostáva v dieťati, ktorému transplantovali kúsok zo synčeka.

"Laická verejnosť má dosť skreslené predstavy," tvrdí MUDr. Beňa. "Žiaľ, ešte stále u nás pretrvávajú predsudky aj v tejto oblasti. Ak trebárs masmédium prinesie reportáž o konkrétnej transplantácii, veľa ľudí si vytvára úplne nesprávne závery, že sa orgány a tkanivá nekontrolovane odoberajú, a podobne. Prax je naskrze iná. Orgány a tkanivá sa v žiadnom prípade nemôžu odobrať niekomu, kto s tým počas svojho života vyslovene nesúhlasil."

Jediný dôležitý údaj, ktorý umožní odber tkanív a aj orgánov, je postoj človeka samotného počas normálneho života k otázke, či chce alebo nechce po svojej smrti darovať svoje orgány, tkanivá alebo bunky pre transplantačné ciele. "Tento svoj postoj môže uviesť aj vo svojej zdravotnej dokumentácii pri prijatí na konkrétne nemocničné oddelenie a môže ho kedykoľvek právne relevantnou formou zmeniť. Tak hovorí zákon, a podľa nás je to aj správne. Jedinou osobou, po dovŕšení dospelosti, ktorá môže za nás rozhodnúť o tejto vážnej otázke sme my sami.! A myslím si, že je to nielen naše právo ale už aj naša povinnosť, mať na darcovstvo ´nejaký´ ale ´konkrétny´ názor. Sme súčasťou civilizovaného sveta. Smrť - chceme, či nechceme - je súčasťou života každého človeka a postoj k iným prejavená touto formou je tým najvyšším stupňom ľudskej spolupatričnosti."

Transplantujú sa aj očné rohovky

Prednosta Tkanivovej banky UPJŠ LF a Fakultnej nemocnice L. Pasteura MVDr. Ján Rosocha: "Očná rohovka sa môže transplantovať zhruba do 12-tich dní. Existuje medzinárodná databanka, ktorá eviduje chorých - čakateľov na rohovku, s ktorou denne spolupracujeme."

Celý dojem z tohto pracoviska je zvláštny. Je "zašité" v jednom z krídel Lekárskej fakulty. Musia tu byť veru schopní ľudia, veď sa tu denne pracuje na tkanivovej a bunkovej úrovni pre prípravu vysoko špecifického liečiva pre stovky pacientov. Bez moderných, zodpovedajúcich prístrojov, by to nebolo možné. "Odoberáme, spracovávame a uchovávame viacero typov tkanív, či buniek. Napríklad kostné a spojivové tkanivá, rohovky, cievy, chlopne, spermie, kmeňové bunky placenty, kmeňové krvotvorné bunky pacientov pre liečbu ich onkologických ochorení a pripravujeme aj dospelé kmeňové a tkanivové bunky konkrétnych pacientov pre terapiu ich tkanív zle sa hojacích po rôznych ochoreniach či poraneniach. Tieto bunky podotýkam - telu pacienta vlastné - t. j. od pacienta samotného - izolujeme a pomnožujeme tak aby mali po vpravení do ich tela liečebný účinok " hovorí MVDr. Rosocha.

Združená tkanivová banka LF UPJŠ a FN LP v Košiciach je vedeckým pracoviskom. O tom nemôže byť pochýb, a bolo by dobré, keby si to uvedomovali aj prostí ľudia. Vziať pacientovi vzorku krvného tkaniva, na molekulárnej úrovni ho analyzovať, a potom, ak sú bunky vhodné, z neho vypestovať trebárs kosťotvorný štep? Vyzerá to ako sci - fi. V Košiciach je to však dennodenná prax.

"Určujúcou veličinou pre úspech v našej práci sú peniaze, ale hlavne schopnosti odborníkov a lekárov, odhodlaných spolupracovať aj na týchto náročných programoch v náročných podmienkacj dneška," vysvetľuje MVDr. Rosocha. "Potrebujeme patričné peniaze, ktorými by sme mohli získať aj zaplatiť fundovaných odborníkov, prípadne ich pozývať zo zahraničia. Bez pomoci a pochopenia kolegov, klinikov - ortopédov, traumatológov, stomatológov, kardiológov, kardiochirurgov, hematológov a iných, by sme absolútne nič nezmohli. Rovnako ako bez špičkového, alebo aspoň náležitého prístrojového vybavenia." Analyzovať a izolovať pár buniek tkaniva a využiť ich po mimotelovom zmnožení na terapiu, nie je veru rutinná metóda...

"V bunkovom terapeutickom programe nijako za svetom nezaostávame. Patrili sme pred piatimi rokmi medzi prvých na svete! Musíme však program rozvinúť na patričnej úrovni, pre potreby pacientov, nakoľko tento typ liečby je vysoko špecifický a bez rizika prenosu cudzích ochorení, génov, infekcií a pod. Vo vytváraní podmienok pre komercionalizáciu, t.j. výrobu pre všetkých - však za priemerom vyspelých krajín zaostávame. Tu je nevyhnutné prijať a naplniť požiadavky Európskej únie. Tie jednoducho ´nepustia´."

V tkanivovej banke v Košiciach sa "skladujú" a expedujú rozmanité orgány i tkanivá. "Trebárs očné rohovky, kostné štepy, cievy, srdcové chlopne a mnoho ďalších." uvádza veci na pravú mieru MVDr. Rosocha. "Predstavte si postaršieho pána, ktorý žije na druhom konci sveta - napríklad v trópoch. Je približne 10 rokov slepý, má úplne zničenú očnú rohovku. Odrazu mu lekári oznámia, že rohovka je na ceste, a on bude po operácii zrejme vidieť. Toto nie je vymyslený príklad, práve nedávno sme dve vhodné rohovky expedovali príjemcovi do Thajska, ale aj do mnohých iných krajín na celom svete."

Očné rohovky "vydržia" dlhý transport, ich životnosť v médiu sa totiž ráta na dni. Samozrejme, musia byť veľmi citlivo odobraté darcovi a náležite "uskladnené" v tkanivovej banke. Vo chvíľach, keď čítate tieto riadky, má rohovky transplantované už spomínaný Thajčan. Je to pre neho isto veľká vec, aj keď prognózu asi nevysloví žiaden lekár na svete. Bude vidieť možno rok, možno ďalších 10 rokov. Pre slepého je to v každom prípade zázrak. Bude sa dívať na svet očami Slováka, ktorý sa možno na náš svet díva "zhora"...

Na celom procese odberov orgánov a transplantácií sa významnou a nezanedbateľnou mierou podieľa chirurgický tím odborníkov pod vedením prednostu I. Chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice L. Pasteura a LF UPJŠ v Košiciach a vedúceho Transplantačného centra prof. MUDr. Juraja Bobera, DrSc. Jeho pohľad na problematiku Vám sprostredkujeme v jednom z nasledujúcich článkov.

Marián BETÍK

Autor: Hostia z Mobile

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári