nenastanú komplikácie, o dva mesiace by si ich rodičia mohli vziať domov. Čo ich potom vlastne čaká? Nuž, perné dni, týždne, mesiace a roky. Tvrdí to mamička prvých žijúcich slovenských štvorčiat Iveta Kosmačová z Bardejovského okresu.
"Bolo to naozaj náročné psychicky i fyzicky. Aj keď sme mali opatrovateľku a všemožne nám pomáhali i naši rodičia. Najmä moja mamka, ktorá odišla kvôli vnúčatám z práce. Dlho sme nevedeli, kedy je deň a kedy noc," rozhovorila 32-ročná žena.
Keď otehotnela, mala iba dvadsať. Že čaká štvorčatá, jej zistili lekári v treťom mesiaci. Následne ležala dva mesiace v bardejovskej nemocnici a ďalších päť mesiacov v Košiciach. Nemala zdravotné problémy, ale opatrnosť bola vzhľadom na mnohopočetné tehotenstvo potrebná. Dlhý čas strávený na lôžku si žena krátila čítaním. Pri listovaní knižiek a časopisov aspoň nemyslela na to, ako to celé dopadne. Našťastie, tehotenstvo sa podarilo lekárom udržať až do 31. týždňa a detičky prišli na svet pomerne dobre vyvinuté. Napriek tomu museli ostať v nemocnici zhruba dva mesiace.
"Deti sa narodili 20. októbra a domov sme išli 27. januára. Auto sme nemali, odviezli nás sanitkou. Naše pocity boli pritom zmiešané. Radosť z ich narodenia striedali obavy, ako zvládneme starostlivosť o toľko detí," spomína pani Iveta.
A veru, Ivetka, Martinka, Jarko a Danko si žiadali svoje. Sústavne niektoré z nich niečo potrebovalo, či už nakŕmiť, prebaliť, poláskať alebo okúpať. So starostlivosťou o ne našťastie pomáhali starí rodičia. Každé dieťa spalo v inej izbe, aby sa navzájom nebudili. Podľa toho, ktoré plakalo, vstával k nemu iný člen rodiny...
"Bolo to o to náročnejšie, že sme spočiatku bývali u manželových rodičov v rodinnom dome, kde nebolo ústredné kúrenie ani teplá voda. Pomohol nám primátor Bardejova - dostali sme 3,5-izbový byt. Po niekoľkých rokoch, keď už boli deti väčšie, sme sa však presťahovali späť na dedinu, kde je oveľa väčší pokoj," vysvetľuje mamička dnes už takmer dvanásťročných štvorčiat. Ako poznamenáva, s manželom si trochu vydýchli, až keď mali deti tri-štyri roky.
"Nechcem manželov košických štvorčiat strašiť, všetko sa dá zvládnuť. Ale budú potrebovať naozaj veľmi veľa síl a trpezlivosti," hovorí.
Manželia brali deti ako štvoricu, občas poslušnú a občas súdržne bojujúcu proti dospelým. Až neskôr sa začali prejavovať vlastnosti a osobnosť každého z nich. Aj keď niekoľko rokov robili súrodenci všetko spolu, dnes má každý iné záujmy. Mimochodom, vôbec sa nepodobajú.
"Bolo to moje prvé a asi aj posledné tehotenstvo, na ďalšie deti s manželom nepomýšľame. Myslím, že na túto dobu sú štyri deti až-až. Aj keď ľudia majú aj viac detí, mať štyri v rovnakom veku je nesmierne náročné. Nie je to ako v iných rodinách, kde deti môžu vynosiť jedno po druhom časť oblečenia, či pomôže staršie s mladším."
Ako sme sa dozvedeli, spočiatku sa prvé slovenské štvorčatá tešili veľkej pozornosti médií i sponzorov. Tí pomohli s kočiarmi, plienkami i detským oblečením. Do troch rokov sa pomoc hrnula, potom sa na štvoričky zabudlo. Až keď šli detváky do školy, venoval im minister školstva aktovky s učebnými pomôckami... Ale Kosmačovci sú svojím spôsobom radi, že už okolo nich nie je rozruch ako predtým.
"Viete, ľudia vám všetko závidia. Nevidia to, že nemáme auto a kopec iných vecí, ešte aj tie aktovky im boli tŕňom v oku. Aj pol roka potom nás zastavovali s otázkou, koľko dostali deti v obálke... Bolo to veľmi nepríjemné, takže nás vlastne teší, že sa na nás už zabudlo. Aj keď sa musíme poriadne oháňať, aby deti dostali, čo potrebujú," dodáva Iveta Kosmačová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
