Babku museli na štartový blok vyložiť, ale v bazéne plávala ako šarkan

V telefóne sa ozval dámsky hlas. Vraj, v Štokhlome na veteránskych majstrovstvách Európe plavcov nebol iba pán Holý, ale aj pár dievčat z Košíc. "A o nás nenapíšete?" Úprimne povediac, do toho stretnutia sa mi príliš nechcelo. Čakal som, že prídu nejaké babky proletárky žijúce stále v spomienkach na časy dávno minulé a že s nimi bude veru ťažká reč. Po niekoľkých minútach vzájomnej debaty som zmenil názor.

Dlho ani nevedeli, že medzinárodná plavecká federácia (FINA) niečo také pre plavcov - veteránov organizuje. Prvý raz boli pred piatimi rokmi na majstrovstvách sveta v Mníchove. Iba dve, Magdaléna Kapcárová s dcérou Erikou Mrázovou. Tohto roku, na európsky šampionát do Štokholmu, ich cestovalo z Košíc už päť. Presnejšie štyri, lebo druhá dcéra pani Kapcárovej, Judit Hrnjak prišla z Berlína, kde žije už vyše tridsať rokov so svojím srbským manželom. Do partie sa pridali i Kristína Brezová a Gabriela Andrášová. Všetko bývalé plavkyne košickej Jednoty (tú zažila iba M. Kapcárová), či neskôr populárnej "čeháčky". Všetky s chuťou dokázať, že v bazéne sa len tak skoro nehrdzavie.

"Päť ruží a jeden tŕň," smeje sa Erika Mrázová zo svojho prirovnania, vediac, že ich mužský partner na severe Európy, Jaroslav Holý, sa preto neurazí. Výsledky z olympijského bazéna nie sú podstatné (aj keď zlatú medailu pani Kapcárovej na prsiarskej päťdesiatke či bronz na päťdesiatke kraulom v kategórii od 75 do 79 rokov rozhodne treba spomenúť), obdiv si košické ´dievčatá´ zaslúžia už preto, že našli odvahu súťažiť, merať si sily so svojimi rovesníčkami, z ktorých mnohé voľakedy vo svetových bazénoch čosi znamenali.

Keď nebude zlato, ani domov ťa nepustím!

"No keď ich nebuzerujem, že sa na tréning nesústredia tak, ako treba a vo vode medzi sebou kecajú, úspechy by neboli," chopila sa imaginárnej trénerskej taktovky jedna z tých mladších, Erika Mrázová. A mama-nemama, prísna je na ňu rovnako ako na ostatné dievčatá. "Keď sa v Štokholme postavila na štart tej päťdesiatky, kričím na ňu: Keď nebudeš mať zlato, ani domov ťa nepustím!"

"A veru, tak som potom v tej vode hrabala, že to zlato naozaj bolo," vďačí mama dcére, že jej neodpustí v tréningu ani meter. "Aj Ildi, tak voláme, ani neviem prečo, Kristínu Brezovú, dostala odo mňa príkaz, že musí ísť pod dve minúty. A išla tak, že mala smrť v očiach, ale dokázala to," je Erika neoficiálnou trénerkou košického ženského veteránskeho tímu. "Možno by bola v Štokholme ešte nejaká medaila, keby sa sestra nepriznala, že odvtedy, čo emigrovala a vydala sa, nebola prakticky vo vode. Jej muž síce vyzerá ako športovec, ale k športu má veľmi ďaleko," sú však mama s dcérou rady, že ju po toľkých rokoch opäť dostali do bazéna.

Všetky plavecké ruže pochádzajú zo starých košických športových rodín. Odmalička ich spájala láska k plávaniu. "Ale robili sme všetko možné. V zime najmä zjazdové lyžovanie. Stále si nájdeme čas, ešte aj teraz, vybrať sa za dobrou lyžovačkou do rakúskych Álp. A nemyslite si, že sa tých kopcov bojíme, zídeme každý, nech je hocijako strmý," vraví najstaršie z ´dievčat´. Neodradila ju ani zlomená noha, niekedy pred deviatimi rokmi. "Dodnes v nej mám desať klincov. Ale lyžovať môžem. A odvtedy ešte lepšie plávem," šibalsky mrkne očkom pani Kapcárová. A neodpustí si ani obligátnu cigaretku, vraj sa jej vo vode lepšie po nej dýcha. "Fajčím celý život. No nie je to žiadna tragédia, nijako to nepreháňam, desiatku denne neprekročím."

Že tie kosti v pokročilejšom veku už nedržia tak ako by mali, môže potvrdiť i jej dcéra Erika. Aj keď je, prirodzene, mladšia a pri pohľade na ňu by ste márne hádali v ktorej z veteránskych kategórií vlastne pláva. "Pred dvoma rokmi som na dovolenke v Grécku utrpela trojnásobnú zlomeninu členka. Potkla som sa, keď som v tme schádzala po kamenných schodoch. Pol roka som mala sadru na nohe, ale aj tak som chodila tancovať. Navyše, trpela som ostoporózou, tak mi lekár nariadil, že môžem plávať iba s korzetom. Ale priznám sa, že som ho klamala a plávala som bez neho. Aj s pretekárskou činnosťou som za mlada musela skončiť veľmi skoro. Mala som len pätnásť. Zo zdravotných dôvodov, kvôli srdcu. Ale aj tak som tajne chodila na Univerziády..."

Let do Štokhlomu - životný výkon

Kto si raz zamiloval vodu a plávanie, dlho na suchu nevydrží. Gabriela Andrášová dohmatla svoje posledné preteky niekedy v šesťdesiatom siedmom. A stala sa z nej stredoškolská profesorka. "Ani sa ma nepýtajte čo učím. Matematiku. No našťastie aj telocvik," je rada, že sa dala s ostatným ´kočkami´ opäť dokopy a vo vode sa stále cíti ako ryba. "Manžel mi vraví - neviem načo tam ideš? Ale keď mu syn Dušan komentuje preteky (muž je od narodenia slepý) a kričí: Mama je prvá!, je celý natešený."

Pani Gabriela pláva znak. Tiež zo zdravotných dôvodov. "Bola som totiž v električke, ktorá sa vykoľajila a vyvrátila pod amfikom a mala som vážne poranenú chrbticu. Odvtedy mám strach z každého dopravného prostriedku. Aj do školy dochádzam pešo, bývam totiž neďaleko. Let do Štokholmu na majstrovstvá Európy bol pre mňa doslova životný výkon. A to som ešte počúvala ako naokolo padali lietadlá..."

Na svoju mladosť a aktívnu pretekársku činnosť si rady pospomínajú. Že boli výborná partia, mali dobrých trénerov (Laskovského či Samuelisa), že mali aj svoje lásky medzi košickými pólistami. Boli vraj medzi nimi naozajstní fešáci. Igor Kropáč, Alexander Urban, Konštantín Čop, Ladislav Hegyi. "Alebo brankár Laci Kládek," zaiskrilo sa v očiach pani Gabriely. "Mala som vystrihnutý aj jeho obrázok z novín. Ani o tom nevedel. Keby sa už vtedy hralo ženské vodné pólo, určite by som bola pólistkou, tak sa mi ten šport páčil."

Päťdesiatku merali motúzom

Aj medzi chýrnymi plavcami sveta mala každá z nich tiež svoje idoly. "V tých časoch bol ním pre mňa Američan Donald Scholander," dobre sa Erika pamätá, koho kedysi obdivovala. "Mojím vzorom zas bola Ruska Galina Prozumenščikovová. Mala som doma polepené po stenách aj jej plagáty," vracia sa do krásnych čias G. Andrášová. "Priniesla som aspoň ukázať, v akých plavkách sa vtedy plávalo. Dnes by som sa do nich už nevtrepala. Keď sa robili preteky na starom ´čeháčku´, napríklad na päťdesiat metrov, tak po obrátke chytro natiahli motúz aby označili cieľ, lebo bazén mal len tridsaťtri metrov," ožívajú nezabudnuteľné spomienky.

Bývalé košické plavkyne prišli na to, že ešte stále pre nich nie je nemožné, do tých čias sa vrátiť. Aspoň tak, že sa opäť postavia na štartové bloky a vyskúšajú si niečo zo športového umenia, ktoré kedysi tak dobre ovládali. "No, až také dobré sme zas neboli," priznáva Erika Mrázová. "Ale aspoň že sme zostali na takej úrovni. Neviem ako môžeme tak dobre plávať, ba ešte sa aj zlepšovať. Všetky sa zlepšujeme," srší z nich humor aj na športovom dôchodku.

Jedna je profesorka, druhá pôsobila v bankovníctve či poľnobanke, ďalšia bola kozmetičkou i plavčíčkou. "Keď v šesťdesiatom druhom otvorili starú krytú plaváreň, volal mi direktor, že potrebujú plavčíka. Neváhala som, hlavne že budem opäť pri vode. Ale verte, užila som si v tej robote dosť, neraz som z vody ťahala topiace sa dieťa," brala to pani Kapcárová ako samozrejmosť.

Kto aktívne športoval, tie pocity pozná. Aj keď pohodlnosť to nutkanie, opäť si niečo vo svojej disciplíne dokázať, často prekoná. Pre košické ´sirény´ nebola lenivosť ani vek žiadnou prekážkou.

"Povedali sme si, že by bolo treba niečo so sebou robiť. Začali sme len tak, rekreačne, a teraz chodievame pravidelne trikrát do týždňa trénovať. Dovolia nám to s plavcami ŠKP, veď nezaberáme veľa miesta," opäť sú právoplatnými klubovými členkami. "A verte či nie, máme aj my svojich ctiteľov. Najmä keď ideme na preteky do Maďarska," smeje sa Erika Mrázová. Mimochodom, ostatné vravia, keby sa aj na veteránskych šampionátoch vyhlasovala miss podujatia, ona to určite vyhrá. "Do Maďarska sa oplatí ísť, je tam plno dobrých pretekov a občas sa nám ujde i nejaká cena. Dajú vám pohár, minule sme dostali aj uterák..."

Počkáme, kým cena zíde dole

Pribúda aj medailí. "Nedávno som ich vybrala z krabice a narátala, že ich mám stodvadsaťpäť," pustila sa Magdaléna Kapcárová do rekapitulácie celej športovej kariéry. Pliešky, ktoré si nedávno priniesla zo Štokholmu, radí medzi najcennejšie. "A to sme si povedali, že tam ani nejdeme, keď sme videli, že tam budú samí olympionici," priznáva dcéra Erika. "A keď vidíte, že každá z tých báb má najmodernejší celodres, tak vás to riadne naštve. No dajte zaň osemdesiat eur... Radšej si počkáme, kým cena zíde dole."

Vo vode sa rozdiely aj tak stierajú. "Len keby to tí rozhodcovia nebrali až tak vážne. Raz ma diskvalifikovali preto, že som sa vraj predčasne pohla na štarte. Ale ja som len trochu zaklonila hlavu, lebo sa mi ešte krútila z toho, že som bývala na lodi v štokholmskom prístave, a tá sa ustavične na vode hojdala. Jedného Maďara zas vylúčili len preto, že zle kopol nohou," zistili košické dievčatá, že európsky šampionát nie je žiadna sranda. Aj keď u veteránov by sa mohlo očko sem-tam prižmúriť.

Veterán-neveterán, FINA má svoje pravidlá. A keď ten šampionát raz vzala pod svoje krídla... Čo stálo v propozíciách, bolo písmo sväté. "Všetko bolo načasované na minútu presne. Keď ste niečo zmeškali, vaša chyba," postarala sa o malý rozruch na štarte jednej z disciplín G. Andrášová. "Ja som bývala v hoteli... Nuž, ani neviem, či to môžem povedať... Proste, volal sa Sandic Kungens Kurva... Mala som, ako veľký matematik, všetko prerátané, vedela som pozháňať ostatné baby, aby sme prišli včas na štart. No na seba som raz zabudla a takmer som nestihla svoju znakársku päťdesiatku. Aj keď ste všetko mali vypísané na obrazovke, kedy kde máte byť. No ja som bola ešte v rozcvičovacom bazéne, keď ostatné pretekárky už nastupovali na štartové bloky. Štartér bol už pripravený odštartovať, keď som priletela k bazénu a revala ako najatá: Stop! Stop! Našťastie, mala som plávať hneď v prvej dráhe, ktorá bola najbližšie. Štartér ešte chvíľočku počkal, kým skočím do vody. Ani neviem ako som odštartovala, ale bola som celá šťastná, že som to predsa stihla."

Ako svorne tvrdia, nešlo ani tak o víťazstvo, či medailu, pre športovcov - veteránov je oveľa podstatnejšie Coubertinovo: Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa! Súperi boli vedľajší, hlavné bolo prekonať samého seba, vek či zdravotné problémy, dokázať sebe samému, že na to má. Tých príkladov bolo v štokholmskom bazéne dosť. "Jednu španielsku deväťdesiatpäťročnú babku museli na štartový blok vyložiť dvaja usporiadatelia, lebo tam nevládala vystúpiť, ale vo vode plávala ako šarkan. Keď ju po pretekoch z bazéna vyťahovali, štyritisíc ľudí sa išlo utlieskať."

Aj preto ma tie ´dievčatá´ vôbec nemuseli presviedčať, aby som o nich tiež napísal.

Bohuš MATIA

Autor: Školáci opäť v laviciach

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári