tržniciach.

„Je to zo dňa na deň slabšie. V lese je sucho, potreboval by výdatný dáždik. Ale aj tak bolo toto leto po minulých neúrodných rokoch úžasné. Od prvého júna nebolo dňa, aby som nenašla za košík. Mám už aj stálych zákazníkov. Dnes boli sklamaní. Prišli po kuriatka na polievku. Zbytočne. Prestali rásť," hovorí dôchodkyňa Anna Tomaščinová. Bývalú učiteľku v materskej škole môžete s jej nádhernými úlovkami stretnúť takmer každý deň v tržnici na košickom Luníku 2.

Na pulte má zopár kôpok hríbikov s popraskanými klobúčikmi a kozákov osikových. Pani Anna, podobne ako mnoho ďalších hubárov, spojila príjemné s užitočným. „Milujem prechádzky po lese. A aj si k dôchodku niečo privyrobím. Koľko? Kedy ako. Tristo-štyristo korún za deň. Záleží na tom, čo nájdem."

Ťažké srdce má na takzvaných hubárov, ktorí nemilosrdne drancujú lesy, ničia všetky huby, ktoré nepoznajú, a potom ponúkajú tisícky hríbov popri cestách: „Asi si neuvedomujú, že svojou bezohľadnosťou a chamtivosťou oberajú o pôžitok iných a v konečnom dôsledku škodia aj sami sebe. Totálne vyzbieraný les zrejme o rok nebude už taký štedrý."

Obdivuje Rómov z okolitých dedín, ktorí sú rovnako ako ona ochotní zaplatiť 1 700 korún za hubársky kurz a povolenie na predaj húb, idú do lesa a merajú cestu do Košíc, aby si nejakú korunu zarobili: „Je to stále lepšie, ako by doma vylihovali, čakali na podporu a prilepšovali si zbojníctvom."

Hubársky ošiaľ sprevádza predaj húb popri cestách. Pani Anna nie je proti, ale...

„Nás tu kontrolujú hygienici takmer každý deň, aj keď vedia, že máme preukazy platné na päť rokov. Kto ale kontroluje predavačov pri cestách? Keď som išla z Tatier, pristavila som sa pri jednom predavačovi. V košíku mal kadečo, aj podhríb žlčovitý. Keby tie huby niekto kúpil a spracoval, mohol by celé jedlo vyhodiť," hovorí sympatická žena.

Aj tržnica na Dominikánskom námestí je takmer huboprázdna. Mladé hríbiky ponúka akurát mladá žena so svojimi dvoma deťmi. Je z Nováčian neďaleko Košíc. Aj ona si zaplatila mykologický kurz, aby mohla huby oficiálne predávať.

V rómskej osade majú preukazy o úspešnom absolvovaní školenia štyria ľudia: „Nahovorila ma moja mama. Už roky chodí do Košíc predávať. S manželom sme nezamestnaní, máme päť detí. Všetci chodíme na huby. Do Jasova, na Zlatú Idku, k Rudníku. Za to, čo utŕžim, nakúpim aspoň potraviny. A keď dobre ide, niečo aj ušetrím," usmieva sa mladá Rómka.

Za cestu autobusom z Nováčan do Košíc a späť zaplatí päťdesiat korún, ale aj tak sa jej to oplatí: „Dnes som predala desať kôpok po tridsať korún. Rodina má čo jesť. Keby sa neoplatilo, ostala by som doma. Bolo to dobré leto. Keby aj jeseň bola taká..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári