Na rukách vošiel do knihy rekordov,

doma ho za to dali takmer do basy

Je lepšie prežiť život v minúte slávy, ako ho celý žiť v šedi. "Týmto výrokom amerického prezidenta Roosewelta sa riadim celý život," vraví 62-ročný Košičan Ladislav Ghillány. Svoje minúty slávy prežil pred pár dňami na najvyššom stupni víťazov po pretekoch Svetového pohára korčuliarov v rakúskom Klopeiner See-Turnersee. "Víťazstvo v kategórii AK-60 medzi svetovou elitou je pre mňa životným športovým úspechom. A ďalším cieľom je vyhrať raz aj v absolútnom poradí. Myslím, že na to mám."

To meno je Košičanom dobre známe. Ešte z čias, keď mal svet trochu naopak, zvykol totiž po ňom chodievať aj dolu hlavou. Bol svetovým rekordérom v šprinte na rukách i atrakciou pre rôzne televízne spoločnosti a ich zábavné relácie. Za svoju výnimočnosť si vyslúžil aj miesto v chýrnej Guinnessovej knihe rekordov.

Objavil ju v sebe ako štvorročný. "Inšpirovala ma staršia sestra, keď som videl kúsky čo stvárala pri divadelných rytmických cvičeniach. Naštvalo ma, ako dokáže robiť stojky. Tak som sa raz doma predviedol aj ja. Postavil som sa na ruky bez toho, aby som k tomu potreboval stenu. Starý otec ma hneď prihlásil do gymnastickej školy. Naproti starej krytej plavárni, k profesorovi Pačenovskému. Bol som najmladší pretekár, chodil som aj po súťažiach, ale pravdu povediac, dlho som nevydržal. Cvičiť štyri až osem hodín denne v telocvični, medzi štyrmi stenami, ma nebavilo. Ako každý chlapec, radšej som hral hokej alebo futbal. Byť hokejistom alebo futbalistom bolo zaujímavejšie, ukázať sa pred toľkými divákmi..."

Na korčuliach bol vraj taký rýchly, že mu nestačil nik zo spoluhráčov. No kariéra mladého hokejistu sa skončila skôr, ako začala. Na mantineli starého košického zimáku, kde ho pričapil ktorýsi z protihráčov v zápase dorasteneckej ligy. "Zlomil mi panvu. Jednu časť som mal doslova odbitú, rozdrvenú. Ak ma chytíte tuto, za ľavý bok, nenájdete tam žiadnu kosť," vyhŕňa si L. Ghillány tričko, aby podal dôkaz. "Tri týždne som ležal na traumačke prakticky v bezvedomí. Mal som vraj do smrti krívať."

Nedal na predpovede lekárov a len čo sa dal ako-tak dokopy, už naháňal loptu za futbalové béčko VSS. Aj keď na štadión Lokomotívy to mal z domova oveľa bližšie. "Bývali sme v Čermeli, tak ako viac chlapcov, ktorí hrávali za Loky. Bola medzi nami rivalita. Ja som si povedal, že budem hrať za VSS. Trénoval ma Lojzo Martinček. Možno by som to dotiahol aj do áčka, ale tie vzťahy neboli práve ideálne. A ja som bol tak trošku individualista, čo futbal neznáša. Keď nejdete s ostatnými na pivo, ste čiernou ovcou v mančafte. Tak som radšej zavesil kopačky na klinec."

Pýtal sa ma, či som spadol na hlavu

Bez športu však dlho nevydržal. Aj keď nápad, čo mu pred tridsiatimipiatimi rokmi vnukol článoček v časopise Mladý svět, bol tak trochu bláznivý. "Dočítal som sa o Američanovi Jimovi Cartainovi, ktorý vytvoril svetový rekord v chôdzi na rukách na päťdesiat yardov, prešiel ich za dvadsaťsedem sekúnd. Zašiel som za atlétmi do Strediska vrcholového športu, za trénerom Kolčiterom. Bol osobným trénerom diaľkára Priščáka, neskôr viedol i švajčiarsku reprezentáciu. Ukázal som mu časopis a povedal - ja ten výkon prekonám! Jeho prvou reakciou boli slová, či som vraj padol na hlavu. Ale nechal ma týždeň v nafukovačke vo Všešportovom areáli trénovať."

A stopkami mu tajne meral čas. "Po jednej päťdesiatke prišiel ku mne a povedal: Z toho by mohlo niečo byť. Ukázal na stopky, ktorými nameral dvadsaťšesť sekúnd. A bolo to na päťdesiat metrov, nie yardov! Vraj, o týždeň to skúsime."

Bol z toho oficiálny pokus o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. "Sám som nečakal, že z toho bude také haló. Tréner Kolčiter to tak spropagoval, že ráno o ôsmej, keď som do haly prišiel, čakalo ma tam plno novinárov i televízne kamery, pripravení boli traja medzinárodní rozhodcovia, proste, bola tam spústa ľudí. Až som bol z toho celý roztrasený."

Dostal tri pokusy. "Pri prvom som sa neudržal a spadol som, ani pri druhom som ešte nebol vo svojej koži, ale tretí mi vyšiel perfektne, za 23,8!" Ohlas bol nevídaný. "Ešte v ten večer odvysielali reportáž v relácii Góly-body-sekundy, na druhý deň som bol vo všetkých novinách."

Pre majora to bola špionážna organizácia

A o niekoľko dní prišla pozvánka na olympiádu neobyčajných rekordov. Od samého riaditeľa Guinnessovej knihy rekordov, do rakúskeho Fakersee. Že mu zaplatia letenku, ubytovanie, uhradia všetky náklady. "Pozvánku som dostal dva týždne pred pretekmi, bolo treba rýchlo konať, keď som tam chcel ísť. Vybral som sa funkcionármi VSS, či mi nepomôžu, veď som za nich hrával. Utekali sme na pasové oddelenie, v nádeji, že získam vycestovaciu doložku, bez ktorej na západ nikoho nepustili. Na stoličke za kancelárskym stolom sedel rozvalený akýsi major. Ukázali sme mu noviny a povedali čo chceme. Odišiel do vedľajšej miestnosti a vrátil sa asi o desať minút. Ha-ha-ha, chcete ma oklamať? Že volal do Prahy a taký šport ani taká organizácia vraj neexistujú. Že určite ide o špionážnu organizáciu. Ešte raz sme mu argumentovali novinami a skúsili ho presvedčiť. Hneď nás prerušil: Ešte jedno slovo a dám vás zavrieť!"

Bolo to v roku 1970. Neskôr jeho svetový rekord prekonali ďalší Američania. "A dnes má už hodnotu niečo cez sedemnásť sekúnd. Po tej skúsenosti nemalo pre mňa význam, aby som sa opäť pokúšal prekonať ich. Ale nik mi už nevezme to, že môj čas bol vedený v Guinnessovej knihe rekordov."

Stále ho však bavilo chodiť po svete hore nohami. Dlhé roky bol atrakciou rôznych zábavných súťaží, pozývali ho do Česka, do Maďarska. "Napríklad na súťaž o ´Naj, naj...´, kde sa predvádzali rôzne kumšty. Súťaž som vyhral, pretože som vydržal chodiť na rukách hodinu. A nielen to. Aby to nebolo také jednotvárne, zo štúdia, kde sa program nakrúcal, som zišiel po troch poschodiach a prešiel okolo celej budovy. Kamery ma sledovali aj vonku, počas celého pokusu. Mal som obrovský úspech a dostal som v prepočte dvadsaťtisíc korún. Vtedy to boli veľké peniaze."

Tlieskali mu viac ako Gottovi

Pozvánky pribúdali. "Do Bratislavy na súťaž Dvaja z jedného mesta, do Česka na ´Jedeme dál´, ktorá získala Zlatého krokodíla. Tam som mal väčší potlesk ako Karel Gott. V Tanvalde, v športovej hale, som mal jedinú úlohu, prejsť na rukách na pódiu iba desať metrov. Vravím režisérovi - to je málo. Ukázal som mu čo dokážem a hneď sa chytil: Tak dobře, to bude bomba. Tak som sa predviedol na provizórnych schodíkoch, po ktorých prichádzali umelci. Boli dosť vysoké a robilo im problémy len po nich zísť. Zagorka sa na nich takmer zabila. Ja som ich bral po dvoch... Dávam šatniarke lístok vracia mi veci so slovami: Sakra, to každej člověk, co za něco stojí, musí být ze Slovenska?"

Na chôdzu na rukách má Ladislav Ghillány dokonca i živnosť. Ekvilibrista, umelec rovnováhy. Čudujem sa, že niečo také existuje. "No súkromne podnikám aj v elektrotechnike, už dvanásť rokov. Po gymnáziu som si urobil večernú priemyslovku a na Vysokej škole technickej v Prahe som získal titul diplomovaný technik." No stále vraví: "Mojím životom je šport. Elektrotechnika robím preto, aby som mal z čoho žiť."

A jeho neobyčajný športový život zaujal aj košického režiséra Dušana Davidova. Nápad nakrútiť medailón sa L. Ghillánymu pozdával, menej už úloha, v akej sa v ňom mal predstaviť. "Nechcel odo mňa, aby som chodil po rukách, ale aby som bol v celom filme na kolieskových korčuliach. Mala to byť aj akási prechádzka po košických uliciach. Vraj, nemusíš robiť nič iné, budeš sa len korčuľovať. Sám mi dokonca dal štyri tisícky, aby som si išiel korčule kúpiť. Bál som sa ísť do obchodu, lebo som si myslel, že sa na nich zabijem. Bol som síce vynikajúci korčuliar, ale na kolieskových korčuliach som ešte nikdy nestál. Povedal som si, veď to musí byť to isté, ako na ľade. Štyri dni pred nakrúcaním som sa odhodlal do obchodu, požiadal som predavača nech mi poradí ktoré si mám kúpiť a poprosil - ešte ma do nich obujte, lebo to neviem. Potom som vyšiel autom na Alpinku, vnútri som sa obul a skúsil sa postaviť držiac sa dverí. Tie sa zabuchli, kolieska sa pohli a hneď som bol na zemi a poudieral lakte. Znovu som sa pozviechal a zrazu mi to išlo ako na ľade. Začal som automaticky prekladať, akoby som na kolieskových korčuliach stál odmalička. Kúpil som si aj cyklistický dres, reku, nech vynikne moja postava a keď ma režisér s kameramanom videli, zabudli aj na mesto, ktoré malo byť v pozadí. Taký krásny štýl som mal. Vravím im, keď som hral hokej, nik ma nevedel dohoniť. Kameraman mi na to: Aj ja som bol hokejista, ale obranca. Bol som tam na to, aby som narempľoval na mantinel takých ako si ty."

Myslel si, že skončí nakrúcanie a korčule zahodí. No život na kolieskach mu učaroval. Skúšal ísť na čas. Päťsto metrov, kilometer... Pred dvoma rokmi sa prihlásil na košický polmaratón. "Bez prípravy, dvadsiatesiedme miesto medzi 126-timi pretekármi bolo vynikajúce." Vlani už absolvoval prvý maratón, v Prešove si otestoval schopnosti medzi celou slovenskou špičkou. Skončil siedmy, bez rozdielu kategórií a prihlásil sa na prvé medzinárodné preteky. Hneď na Svetový pohár v Rakúsku. "Pravda, len do B-kategórie, na áčko som si ešte netrúfal. Štartovali sme však spolu. Bola tam asi päťsto účastníkov z celej Európy, ba aj pretekári z iných kontinentov, všetko profesionáli, či aspoň poloprofesionáli. A ja som sa vtrepal medzi nich, hneď na pódium. Bol som druhý vo svojej kategórii."

Tohto roku vyhral už preteky v Hannoveri, na majstrovstvách Nemecka v Duisburgu skončil piaty. "Pretože som mal poruchu na koliesku a nebolo času, aby som to opravil. V Hannoveri sa Nemci zo mňa smiali - tak čo, prišiel si si zakorčuľovať? No na ďalších pretekoch som už mal privilégium štartovať z profesionálnej zóny, dostal som dokonca terčík s menom na štartovom čísle."

Také nohy vraj nemá nik

Nedávno sa vrátil zo Svetového pohára v rakúskom Klopeiner See-Turnersee. Aj s trofejou za víťazstvo vo svojej kategórii. "Považujem to za obrovský úspech. Aj pre organizátorov to bola senzácia, na pretekoch takého vysokého rangu. A byť päťdesiatyôsmy v absolútnom poradí je úžasné. Nebyť zlého počasia a trate, ktorá bola stále hore-dolu, mohlo to byť ešte lepšie. Celý týždeň tam bolo krásne, ale len čo sme odštartovali, spustil sa lejak. Preteky sa skončili a opäť sa ukázalo slniečko. Povzdávala celá kopa pretekárov, lebo do kopca sa neuveriteľne šmýkalo. Mne však robili väčšie problémy padáky, boli pre mňa smrteľne nebezpečné, lebo ešte nezvládam techniku pri zjazdoch, musel som brzdiť. Fyzicky nemám žiaden problém. Keď ma videli na stupňoch víťazov, vraveli, že také nohy nemá nik. Keby sa išlo len do kopca, určite by som nechal zapotiť sa aj tých najlepších," trúfa si šesťdesiatdvaročný korčuliar preraziť medzi absolútnu svetovú špičku.

"Cítim, že sa môžem stále zlepšovať, inak by som ten šport nerobil." Šport, ktorý kandiduje na zaradenie do programu olympijských hier. "V Amerike je kolieskové korčuľovanie už druhý najpopulárnejší šport, čo sa masovosti týka. A vôbec si nemyslím, že som ho objavil trošku neskoro. Keby som zostal pri futbale, už by som bol dávno invalid."

Bohuš MATIA

Autor: V PONDELOK 5.9.2005

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári