Ľudia teraz bažia po reality šou. Nezačne ich kvôli tomu režírovať
Dátum narodenia: 31. marec 1971
Znamenie: Baran
Miesto narodenia: Michalovce
Ukončené vzdelanie: choreografia na VŠMU a v tanečnom inštitúte v Antverpách
Rodinný stav: slobodný
Relax: divadlo
Ján Ďurovčík patrí bezpochyby na Slovensku medzi najvychytenejších choreografov. Má rád výlety zo žánru do žánru a tak sa medzi jeho prácami nájde i klasický balet, avantgardné umenie či veľké televízne showprogramy. Do Košíc ho počas uplynulého víkendu zaviedla povinnosť by predsedom poroty v súťaži U. S. Steel Talent night.
Počas generálky v Štátnom divadle si najprv pozorne pozrel vystúpenia súťažiacich a potom si počas nášho rozhovoru zapálil cigaru. "Viem, že to nie je práve najzdravšie, no dym z cigary sa nešľukuje, takže rakovinu pľúc by som dostať nemal. Akurát tak rakovinu hrtana, ale tá sa vraj prejaví, až keď človek takéto cigary fajčí viac ako tridsať rokov. No a keďže som s tým začal len nedávno, tak mi je to vlastne už jedno. Dúfam, že do sedemdesiatky tu strašiť nebudem," prezradil s úsmevom. "Keď sa ma niekto pýta na smrť, tak vždy hovorím, že sa nebojím smrti ale staroby a umierania. Takže dúfam, že si ma ten tam hore vezme ešte skôr ako zostarnem..."
Vzhľadom na to, koľko pracovných povinností si J. Ďurovčík na seba v posledných rokoch berie, to vyzerá, že to myslí vážne a svojim workoholizmom sa svedomito snaží skončiť v hrobe predčasne... "Hehe. Možno to tak naozaj vyzerá. Rovnako ako každý človek - až na pár výnimiek - chcem po sebe čosi zanechať. Niekedy mi úplne stačí, ak je to dobrý pocit zo seba samého, z toho, čo robím..."
Dobrý pocit zo seba samého má vtedy, keď počas skúšok v divadle cíti, že na javisku v jeho réžii vzniká niečo zaujímavé výnimočné, niečo, čo v divákoch určite vzbudí emócie. "Vždy je to však iba taký kratučký okamih, zlomok sekundy, kedy cítim, že to, čo spolu tvoríme zo seba vydýchlo dušu... Je to však veľmi prchavé, nie ako keď si postavíte dom a on tam stojí roky... No a potom prídu kritici a roznesú moju robotu v novinách..."
Aj keď sa J. Ďurovčík vo svete divadla pohybuje už niekoľko rokov, na negatívne kritiky si ešte nezvykol a vždy ho veľmi mrzí, keď si o svojom diele prečíta znôšku negatív... "Nenaučil som sa s tým fungovať a asi sa to už ani nenaučím. Hlavne ma to mrzí vtedy, keď vidím, že je to veľmi osobné. Vtedy sa pýtam - prečo? Prečo niekto cíti takú nenávisť k mojej robote? Veď nekradnem... Myslím si však, že títo kritici sa už sami odpísali, lebo keď niekoho znetvoria pod čiernu zem, každému je jasné, že až také zlé to byť nemohlo, lebo vo všetkom je aspoň štipka dobrého. Potom im už nikto neuverí, lebo si všetci uvedomia, že píšu zaujato."
Dôležitý je potlesk
Merítkom, ktorý pre J. Ďurovčíka dôležitejší ako kritiky, je potlesk divákov. "Robím to predsa pre nich! Mohol by som sa predsa zavrieť v garáži a robiť si tam pre radosť skvelé choreografie... Ale načo by to bolo dobré? Verím tomu, že sa niekto vyberie na diskotéku, dobre si zatancuje, ale vie, že to nemá žiadne estetické hodnoty, a tak nemá tú drzosť liezť s tým na obrazovku. Ja mám tú drzosť... Na druhej strane si však veľmi rád zahrám futbal, no nie je veru na čo sa pozerať... Viem to a preto sa netrepem do reprezentácie... Lebo aj futbal sa robí pre ľudí a nie pre vlastné potešenie. To ja z tejto hry mám, no obávam sa, že diváci by z mojej hry žiadnu radosť nemali..."
Robiť predstavenia tak, aby sa ľuďom páčili a zároveň sa nepodsúvať ich vkusu, nie je vôbec jednoduché. "Hrana, ktorá oddeľuje od seba umenie, ktoré vychováva a tvorbu, ktorá nadbieha divákom, je veľmi tenučká a nie je vlastne ani pevne definovaná, je subjektívna. Na to isté predstavenie môžu húfy divákov tlieskať, no iné publikum to vypíska..." A diváci dnes chcú telenovely a reality show. "Netreba však ľudí podceňovať... Sú ľudia, ktorí považujú zábavu typu ´Senzus´ za kvalitnú a budú to pozerať vždy... A potom sú tu ľudia, ktorí potrebujú vážne umenie. Ja chcem vo svojich divadelných predstaveniach vypovedať príbeh, no vypovedať ho zrozumiteľne a nezaujíma ma, že ľudia teraz bažia po reality show. Nezačnem ich predsa kvôli tomu režírovať... Ja chcem divákom zrozumiteľne priblížiť zaujímavý príbeh, chcem, aby to pošteklilo ich pocity, aby sa smiali, plakali... Nemám rád predstavenia, z ktorých ľudia odchádzajú a netušia o čom to bolo."
Popri všetkých svojich režisérskych a choreografických povinnostiach si J. Ďurovčík vyskúšal v Košiciach úlohu byť porotcom. "Túto súťaž považujem za kvalitnú a aj preto som prijal ponuku byť predsedom poroty. Myslím, že tu už nie je také dôležité, kto vyhrá, ale podstatné je, že finalistov mohli vidieť ľuďia z rôznych agentúr, že mali možnosť sa predstaviť na kvalitnej scéne so špičkovými svetlami, ozvučením. Je to podobné ako pri SuperStar, kde si už finálová jedenástka vyskúšala profesionálne pódium a dostala šancu predviesť sa pred odborníkmi z branže."
Rovnako tomu bolo i v ďalšej reality show Miliónový tanec. Tá bola práve o tanci, ktorý je J. Ďurovčíkovi najbližší. "Túto súťaž som vnímal ako pokus spopularizovať tanec, dostať ho viac do vedomia divákov. Na slabej sledovanosti sa však ukázalo, že sa to tvorcom nie celkom podarilo. Neviem povedať, prečo to vyšlo práve takto, no nastalo tam asi viac chýb."
Zaujal Cirkusom svet
Dielo, ktorým sa meno J. Ďurovčíka pred niekoľkými rokmi vrylo ľuďom do pamäte, je určite Cirkus svet. "Keď dokážu Íri zo svojho folklóru pripraviť show, prečo by sme to nedokázali aj my a to máme navyše oveľa bohatší folklór. Pamätám si na košické predstavenie, keď dva a pol tisíc ľudí urobilo v tunajšej hale atmosféru, akú podľa nemajú ani Rolling Stones na koncertoch... Ľudia burácali, jasali, bola to proste show. A ako takú ju bolo treba aj brať. Potom však nastúpila slovenská hlúposť a mnohí sa pýtali, či toto je SĽUK. Nehovorím, že ´Cirkus svet´ je cesta, ktorou sa bude tento súbor uberať. Ale každé kvalitné umelecké teleso má vo svojom repertoári klasické i avantgardné diela a aj show... Slováci asi nedokážu pochopiť, že títo tanečníci môžu v jeden deň ponúknuť ľuďom show typu ´Cirkus svet´ a na druhý deň klasiku..."
Posledným autorským predstavením, ktoré J. Ďurovčík divákom ponúkol, bolo pred pár mesiacmi Bolero. Vychutnať si ho mohli diváci v Bratislave, Madride ale aj v Košiciach. "Vybrali sme si silný príbeh a emotívnu hudbu, ktorou sme opäť niečo divákom chceli povedať a chceli sme v nich vzbudiť emócie. Rovnako ako napríklad pri tanečnom divadle Rómeo a Júlia či pri ďalších projektoch." Tvorba J. Ďurovčíka sa točí najmä okolo tanca, v ňom však siaha po rôznych témach a rád si robí takzvané žánrové výlety. "Takto to mám nájradšej. Rád mám prehľad o všetkom možnom a to aj z pohľadu človeka - nie len tanečníka, choreografa či režiséra. Navyše ma nebaví robiť stále to isté a rád si od muzikálu odbehnem ku klasickému baletu, od baletu k avantgardnému umeniu, k showprogramom či k filmu... A najviac ma baví to, ak môžem tieto zložky spájať dohromady tak ako v ´Bolere´."
Len nedávno mal J. Ďurovčík ďalšiu príležitosť realizovať sa. Tentoraz ako režisér televízneho showprogramu TOM 2005. "Takýto priamy prenos je podľa mňa ako jedna divadelná premiéra. Chce to umelecký nápad a tvorivosť, treba zjednotiť veľa všelijakých zložiek za veľmi krátky čas. Navyše okolo vás je mnoho ďalších ľudí, na ktorých sa musíte spoľahnúť, no na druhej strane im musíte dať presné, sekundové inštrukcie... Všetko musí zapadnúť do seba, musí to mať umeleckú úroveň... Treba ustriehnuť, aby moderátor nebol infantilný ale ani príliš avantgardný... Je to príšerná zodpovednosť a človek sa pri tom riadne narobí."
Počas premiér trpí
J. Ďurovčík je známy tým, že počas divadelných premiér ho nenájdete ani v zákulisí a už vôbec nie v hľadisku. "Pri TOM-ovi je to samozrejme iné, lebo tam nevyhnutne musím byť počas prenosu v prenosovom voze. Vtedy mám pocit, že aj keď už nemôžem do toho, čo sa deje na javisku, zasiahnuť, no predsa len to mám ešte v rukách. Vždy môžem pri nejakom probléme zakričať - strihni to na divákov, daj tam ´jingel´... V divadle to je nemožné a práve preto sa na to z hľadiska nemôžem dívať. Lebo viem, že už s tým nič nenarobím."
Uvedomuje si, že svojou prítomnosťou a prípadným kibicovaním v zákulisí by hercov a tanečníkov - už tak dosť nervóznych - znervóznil ešte viac. "Sedím teda v divadelnom bufete a pijem becherovku. A veľmi pri tom trpím. Potrebujem iba počuť, že všetko pokračuje, že nevypadol prúd alebo niečo podobné a že predstavenie ide podľa plánu, no pozerať by som sa na to nedokázal. Prečkám predstavenie s príšernou nervozitou. To sú hádam najhoršie okamihy v mojom živote. Okrem tých, keď sa prihodí niečo v rodine alebo podobne."
Aj keď počas premiéry iba ticho sedí a čaká, až bude po všetkom, má povesť režiséra, ktorý sa počas skúšok poriadne nakričí... "Až také zlé to nie je. Niekedy kričím veľa, niekedy vôbec a niekedy sa spolu smejeme. Režisér musí proste vedieť rázne povedať, čo chce, aby sa na javisku dialo. Preto som aj tu dnes prišiel na čas, som režisérovi k dispozícii a viem presne, čo treba robiť. Lebo takého programy sám robím režijne a veľmi dobre viem, čo to obnáša. Viem, čo režisér prežíva, a tak sa snažím mu to uľahčiť."
Do práce mu však nekibicoval. "Teraz síce nie, ale je pravda, že práve preto sa zo mňa ako tanečníka stal choreograf a neskôr režisér, že som mal potrebu ľuďom hovoriť, ako majú čo robiť. Keď som pracoval na nejakej hre a mal pocit, že ju režisér vedie inou cestou, ako by som si to predstavoval ja, tak som sa snažil zasiahnuť. Nepovedal by som rovno, že som chcel mať celé predstavenie vo svojich rukách, no mal som pocit, že keď chcem niečo tancom vypovedať, tak si to musím aj zrežírovať. Na to, čo robím, som hrdý vtedy, keď počas skúšky niečo robíme stále dookola a nedarí sa, no potom to zrazu vyjde a mne behajú po chrbte zimomriavky. Vtedy si poviem, že to stojí za to."
Aj keď sa väčšina jeho práce točí okolo tanca, J. Ďurovčík by sa ho dokázal vzdať. "To, bez čoho by som však nedokázal žiť je divadlo. Bolo by mi jedno, o aké divadlo ide, lebo ho nedelím na také a hentaké, iba na dobré a zlé. A bez dobrého divadla by som nevedel existovať."
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Autor: V PONDELOK 5.9.2005
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
