Radi majú šaláty, polievky i huby, no bryndzi ešte neprišli na chuť
Obliekajú nás od hlavy po päty, za ceny rapídne nižšie ako v butikoch. Patria už ku koloritu mesta a hlavne Blšáku a keby tu neboli, možno by nám aj chýbali. Vietnamci. Prečo? Pretože sú jemní, slušní, nevtieraví, príjemní a nenápadní. A to sa teda o všetkých komunitách žijúcich v Košiciach povedať nedá.
"Žije sa nám tu dobre. V Košiciach sú priateľskí a tolerantní ľudia. Je tu pokoj a cítime sa tu bezpečne," hovorí lámanou, trošku nemotornou slovenčinou Ing. Hoang Minh Tri, pochádzajúci z Vietnamu. Do Košíc sa presťahoval z Hočiminového mesta (bývalý Saigon) pred 15 rokmi. Vo svojom rodnom kraji ukončil vysokú školu technickú, odbor hutníctvo a v Košiciach si robil postgraduálne štúdium. Dostal sa tu ako jeden z dvoch najlepších študentov vybratých z 300 absolventov vietnamskej univerzity. Slovenské a vietnamské vysoké školy mali medzi sebou uzavreté dohody, týkajúce sa postgraduálneho štúdia. "Chodili sme ku vám študovať, pretože ste boli lepšie vybavení technickými zariadeniami ako naše školy. Na celý Vietnam boli tri elektronické mikroskopy, ale u vás mala jeden takýto mikroskop každá univerita."
Aby vôbec študovať mohol, musel sa najprv v Bratislave pol roka trápiť so slovenským jazykom. "Slovenčina je veľmi ťažká reč. Žijem tu už dosť dlho, no napriek tomu stále neviem dobre skloňovať, hltám posledné písmená a neviem dobre slovosled. Čítam a rozumiem dobre, ale s vyjadrovaním je to horšie. Angličtina sa nám učí oveľa lepšie," spomína na svoje najťažšie chvíle. Vety v odborných skriptách prekladal pomocou slovníka a vlastnej dedukcie. Aj jeho 15-ročnému synovi, ktorý študuje na matematickom gymnáziu v Košiciach, ide slovenčina najťažšie.
Reštaurácia by bola riziko
Manželku a dvojročného syna si tu Ing. Hoang priniesol po dvoch rokoch pobytu v našom meste. A keďže štipendium, ktoré dostával z Technickej univerzity v Košiciach, mu sotva postačilo na prežitie, manželka začala podnikať s neskôr aj on. Na Blšáku majú dva stánky s oblečením. Nenosia ho z Vietnamu, ale nakupujú vo veľkosklade. "Oblečenie nie je len čínske, či vietnamské, ale aj maďarské, poľské a turecké. Predávali sme aj Makytu, ale to bolo drahé, tak to nešlo. Rozmýšľali sme aj o otvorení vietnamskej reštaurácie. Ale nakoniec sme od plánu upustili, lebo by pre nás znamenal vyššie riziko z hľadiska vysokých prvých nákladov," vysvetľuje Ing. Hoang.
Všetky práce spojené s živnosťou zvládajú sami, dokonca aj účtovníctvo. Vraj to nie je ťažké, všetko sa naučiť dá, ak človek chce. Vedia si tu bez problémov zarobiť na slušné živobytie. Našporili si na trojizbový byt, zariadili ho a svojpomocne vylepšili. Dlažbu na balkón, brúsenie a lakovanie parkiet i maľovanie stien zvládli sami, pretože korunky si šetria, aby sa mohli aspoň raz za štyri roky zvítať s príbuznými vo Vietname. Šporia, na čom sa dá a čo ich najmenej obmedzuje. Nechodia na dovolenky ani do reštaurácii, varia si doma sami. "Musíme šetriť, lebo jedna letenka do Vietnamu stojí 40 tisíc korún a my sme traja. Dovolenka je pre nás stretnutie s rodinami. Samozrejme, keď sme tam, niekoľko dní pobudneme aj na plážach pri mori," hovorí manželka PhDr. Trinh To Trinh.
Hoangova krajšia polovička je tiež vysokoškolsky vzdelaná, študovala pedagogiku v Rusku. Aj keď "kariéra" na Blšáku nenaplňuje ambície vzdelaných ľudí, z niečoho žiť musia. "Momentálne nám to vyhovuje. Veľmi si ceníme, že pri tejto práci máme dosť času na výchovu syna. A to je pre nás najdôležitejšie. Nechceme sa pachtiť, aby sme zarobili viac peňazí na úkor kľudu," skromne vraví PhDr. Trinh.
Vo Vietname by toľko času nemala. Ľudia v mestách sú tam všeobecne viac zaneprázdnení, robia od rána do večera, aby zarobili na existenciu a deti sa učia celý deň. Po škole musia chodiť na rôzne doučovania, aby ich v budúcnosti prijali na vysokú. Na tento fakt myslia rodičia detí už od ich útleho veku, pretože konkurencia na prijímacích skúškach je veľmi vysoká. Vysokoškolské vzdelanie tam chce mať takmer každý, pretože je vstupenkou ku slušnému zabezpečeniu. "Deti v mestách sa len učia, učia a učia. Nič iné neexistuje. Na slušnom, napríklad nejakom vedúcom mieste, sa uplatnia len ľudia ktorí majú nie jednu ale tri vysoké školy. A tento systém sa mi nepáči," tvrdí PhDr. Trinh. Spolu so synom už získala slovenské občianstvo, manžel si len nedávno podal žiadosť a čaká na vyjadrenie.
S rasizmom sa nestretli
Vietnam, je ako všade kde sa zavŕtal socializmus, zložitá krajina s vlastnými pravidlami. Aj 25-ročná vojna, ktorá skončila pred 30 rokmi, natrvalo poznačila krajinu i ľudí. V rokoch 1993 až 2000 tu žilo až 58 percent obyvateľstva pod hranicou biedy. Práve toto živorenie vyhnalo Vietnamcov do sveta. Len v roku 1996, kedy Vietnam a USA opäť nadviazali diplomatické styky, vybavovalo USA 150 tisíc žiadostí o víza ročne. O tri roky neskôr boli Vietnamci na piatom mieste v počte vysťahovalcov do USA. Aj tieto údaje hovoria o živote v krajine. To bol hlavný dôvod, prečo sa rozhodli odísť do cudziny. "Nielen to, ale v našej krajine bola v tom čase vysoká kriminalita. Súvisela s biednou životnou úrovňou a nedávno skončenou ťažkou vojnou. U nás sa veľmi ťažko hľadá práca," objasňuje Hoangová manželka. V čase, kedy sa presťahovali na Slovensko, vietnamské úrady vykazovali 20-percentnú nezamestnanosť.
Krajina je bohatá na nerastné suroviny (ropa, uhlie, železná ruda, farebné kovy, fosfáty). Ľudia sa v prevažnej miere živia poľnohospodárstvom. Pestujú ryžu, kaučuk, kávovník, čajovník, banánovník, ananás a koreniny. Nádherné pobrežie s piesočnatými plážami sa rozkladá po celom východnom okraji krajiny. Rýchlo sa rozvíja cestovný ruch a dá sa predpokladať, že v budúcnosti môže byť Vietnam vyhľadávanou exotickou destináciou. Cieľom krajiny, ktorý vyhlásila vláda v roku 2001, je vybudovať socialisticky orientované trhové hospodárstvo so silným štátnym sektorom, urýchliť modernizáciu, odstrániť prebujnelú byrokraciu a korupciu.
Ing. Hoang tvrdí, že sa u nás nestretol s výraznými prejavmi rasizmu. Vyhrotená situácia bola jedine pred 15 rokmi v Bratislave, keď niektorí mladí ľudia s pomaľovanými vlasmi a holými lebkami v snahe upozorniť na seba "skákali" do Rómov i Ázijčanov. Vtedy sa Hoang bál chodiť po ulici. Košickí skinheadi vraj dajú slušným ľuďom, ako sú Vietnamci, pokoj. "V Košiciach žije veľa rôznych komunít česká, maďarská, ruská, juhoslovanská, albánska, čínska a aj my. Ľudia sú na to zvyknutí a preto sú tolerantní. Viem, že som cudzinec a že niekomu sa páčiť nemusím. Ale to je normálne a prirodzené," hovorí s nadhľadom.
Tento názor sa snaží vštepiť aj do myslenia svojho syna. Spolužiaci mu kvôli inému výzoru problémy nerobia. Samozrejme, že určité narážky už počul. "Spolužiaci si na mňa zvykli. Zo začiatku do mňa zapárali hlavne chlapci z vyšších ročníkov. Postupne však aj oni prestali," pridáva sa do rozhovoru syn Dang Hoang Trung. Spočiatku ho to trápilo, ale pochopil, že nie každý na svete stojí za to, aby sa jeho slovami zaoberal. "Hovoríme mu, aby bol dobrý a nikomu nerobil nič zlé. Aby sa dobre učil, len tak si môže nájsť dobrých priateľov. Zmieril sa s tým, že je iný a že tým púta pozornosť. Sme cudzinci a preto takéto problémy musíme očakávať. Keby sme sa kvôli tomu stále trápili, nemohli by sme v zahraničí žiť," hovorí Ing. Hoang.
Veľký dôraz kládli rodičia na výber školy pre syna. Základnú aj súčasné matematické gymnázium si zvolili podľa renomé, ktoré sa o týchto školách šíri. Dôvodov je viac. Prirodzene, chcú aby mal syn slušný vzdelanostný základ, ale myslia si, že na škole, kde sú žiaci maximálne vyťažení, nie je čas na vystrájanie hlúpostí.
Kvôli synovi začali rodičia oslavovať aj kresťanské sviatky. Nie však doslovne, len symbolicky. Vianočný stromček s darčekmi a dokonca aj kapustnicu majú na Štedrí večer na stole. Sú veriaci, ale budhistickí. "Vaše Vianoce sa nám páčia. Robíme to najmä kvôli synovi. V škole už vládla vianočná atmosféra, deti si rozprávali, aké darčeky dostali a aj on sa chcel zapojiť," vysvetľuje Ing. Hoang.
Navzájom si pomáhajú
Pre Vietnamcov je veľkým sviatkom Nový rok, ktorý oslavujú podľa lunárneho kalendára. Vtedy sa všetci košickí Vietnamci zídu v Jumbo centre a zabávajú sa. Ing. Hoang ako predseda Vietnamského spolku v Košiciach tieto i ďalšie akcie organizoval. "V spolku je nás okolo 200. S niektorými sa navštevujeme. Vietnamská komunita si navzájom pomáha. Ak má niekto problém, snažíme sa mu pomôcť. Ak napríklad niekto havaroval, zavolá niekomu z nás, ktorí sa na Slovensku vyznáme lepšie a prídeme mu pomôcť," hovorí o súdržnosti medzi Vietnamcami. Stalo sa, že keď jednému z nich zhorel na Blšáku stánok, tak mu každý v rámci svojich možností prispel na nový. Ak je niekto chorý, tak prácu "zatiahnú" za neho. No pomáhajú len vo výnimočných a opodstatnených prípadoch. "Ak niekto peniaze rozhajdákava v baroch, je lenivý a nechce sa mu robiť, vtedy má naša pomoc hranice," dopĺňa Ing. Hoang.
Doma varia medzinárodne, aj keď preferujú vietnamskú kuchyňu. Chutia im aj niektoré slovenské jedlá, ale bryndzové halušky to nie sú. "Viem, že bryndza je zdravá, ale nejako jej nevieme prísť na chuť. Halušky s kapustou sú dobré a tie som už aj varila. Takisto pečiem palacinky. Chutia nám vaše šaláty. Parížsky, zemiakový a iné. Máme radi vaše polievky, hlavne vývary. Aj huby máte vynikajúce, dubáky u nás vo Vietname nerastú," hovorí PhDr. Trinh.
Domáca pani je poverčivá a verí v osud, ktorý máme dopredu daný. Domov si snažila zariadiť podľa princípov Feng Suej, ktorý má privolať do rodiny šťastie, pokoj a harmóniu. Vzhľadom na naše obmedzené bytové priestory v panelákoch sa jej to nie vždy podarí. Vo Vietname, tak ako v ostatných krajinách Východnej Ázie sa ľudia tohto učenia pridržiavajú.
Vietnam je krajina s subtropickým počasím. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 29 stupňov Celzia. Také počasie by viacerí uzimení Slováci iste uvítali... "Väčšinou je tam 34 až 36 stupňov a to tiež nie je dobré," vysvetľuje PhDr. Trinh. "Pekne sa môžeme obliesť len večer, pretože cez deň by sme v tej horúčave šaty zničili. Mysleli sme si, že tu bude viac chladno. Ale rýchlo sme si zvykli. Páči sa nám, že tu je omnoho čistejší vzduch ako u nás."
Vietnamský národ je družný. Susedia sa na rozdiel od nás v panelákoch poznajú, navštevujú a klebetia. "Tak ako u vás na dedine. Prídem z roboty a už viem, čo je u koho nové. Ak niekto niečo dobré navarí, príde sa s tým podeliť," hovorí o mentalite Vietnamcov Hoangova manželka. Vietnamskí muži v rodinách aktívne pomáhajú. Väčšina z nich vie veľmi dobre variť. Rodina je v rebríčku vietnamských ľudí na prvom mieste. Rodičia sa starajú o deti, ktoré sa prirodzene postarajú na staré kolená o nich. Príbuzní sa medzi sebou často navštevujú a pomáhajú si. Existuje u nich pravidlo, že silnejší pomáha slabšiemu. Ak má niekto viac peňazí, podrží príbuzného ktorému to nevychádza, bez toho aby myslel na to, kedy mu to vráti. "Je to naša životná filozofia. Ak sa nám darí, pomáhame tým, ktorí majú menej od nás. Máme z toho dobrý pocit a človek nikdy nevie dokedy sa bude mať dobre. Nehovorím, že všetci Vietnamci sú takí, ale asi väčšina," hovorí Hoang. Za príbuznými a známimi, ktorých nechali vo Vietname smútia, ale sú s nimi v neustálom kontakte prostredníctvom internetu.
Košická vietnamská rodinka by sa do svojej domoviny rada vrátila, keby tam mala lepšie životné podmienky. Na Slovensku našli to, čo im chýbalo - možnosť podnikania, pokoj a bezpečie. "Musíme veľmi poďakovať Slovákom za to, že nám v ich kraji umožnili žiť taký príjemný život," úctivo končí náš rozhovor Vietnamec Ing. Hoang.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Školáci opäť v laviciach
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
