Mária Iľašová z Beharoviec si na tie časy pamätajú veľmi dobre. Navyše ich otec - vtedajší richtár počas vojny ubytovával Nemcov. Hoci v povedomí väčšiny ľudí sú nemeckí vojaci len nemilosrdní zabijaci, oni tvrdia, že na tých, ktorí bývali u nich doma, môžu spomínať len v dobrom ako na slušných ľudí.
"Keď prišli Nemci do našej dediny mala som sotva 15 rokov. Doma nebolo nikoho, pretože celá moja rodina pracovala na poli. Keď som ich cez okno zbadala chytro som sa utekala ukryť. Jediné bezpečné miesto sa mi v tej chvíli zdalo za pecou. Tak som si tam sadla a čakala kým sa Nemci nevzdialia," opisuje nám svoje prvé stretnutie s nemeckým vojskom pani Anna Miková, ktorá však ukrytá v kútiku márne čakala. Nemci si totiž posadali na lavičku na ich dvore a čakali na domácich. Keď sa jej otec s ostatnou rodinou večer vrátili, Nemci boli ešte stále tam.
"Moja sestra dobehla ako prvá a oni sa na ňu vyrútili so slovami: "Klosett, klosett!". Ani netušila čo od nej cudzinci môžu chcieť. Tak si pomohli rukami - nohami a naznačili jej, že potrebujú na toaletu. Neskôr sme sa na tom dobre bavili. Smiešne ešte bolo, že moja sestra ich poslala hore do záhrady, čo sa im vôbec nepáčilo. Asi si mysleli, že sú v Nemecku," hovorí dnes 80-ročná dôchodkyňa Anna.
Otec pani Márie a Anny vedel dobre hovoriť nemecky, pretože kedysi pracoval na panstve v Rakúsku. Vojaci veľmi ocenili nemecky rozprávajúceho richtára. Dokonca sa k nemu chodili vyžalovať a zdôverovať. Pani Miková si na nemeckých vojakov spomína len v dobrom a dodnes nemôže zabudnúť na ich smutné tváre, keď opúšťali ich dom.
"Veľmi sme ich všetci ľutovali, pretože v našich očiach neboli vojakmi. Vytvoril sa medzi nami taký vzťah, že sa nebáli ukázať nám svoju ľudskú stránku. Odrazu to neboli vojaci, ale prostí ľudia ako my. Srdce nám zvieralo, keď sme videli tých mladých chlapcov ako plačú za rodinami. Tí, čo boli ubytovaní u nás, si nás veľmi obľúbili. Spomínam si na Vianoce, ktoré sme prežili všetci spolu. Vtedy dobehol jeden z nich, volal sa Herman a začal hrať na harmonike Tichú noc," prezrádza nám rodáčka z Beharoviac, pre ktorú sa tieto Vianoce stali nezabudnuteľné i napriek tomu, že v ich dome prespávalo množstvo vojakov. Spomína, že práve títo chlapci pri odchode veľmi plakali a na cestu si požiadali trochu svätenej vody, aby im Pán Boh na ceste pomáhal a prosili, aby sme sa za nich pomodlili.
Rovnako tak sa k ním do domu nasilu nasťahovali Rusi. Na tých však už sestry dobré spomienky nemajú. "Počas 1. svetovej vojny nám otca odvliekli do Ruska. Tam pracoval na istom panstve, až do konca vojny. Tamojší pán zistil, že môj otec je dobrý človek, a tak ich po vojne pustil domov a na cestu im dal napiecť sucháre. Keby nebolo tých suchárov otec by cestu určite neprežil. Vďaka tomuto kúsku jedla došiel domov živý, ale veľmi chorľavý. Ešte dlho sa zotavoval, kým sa dokázal postaviť na nohy. Práve pre túto obrovskú pomoc, spomínal môj otec na Rusov ako na ľudí úctivých a pobožných na rozdiel od tých čo bývali u nás," hovorí pani Mária Iľašová.
Ruskí vojaci boli podľa jej slov ako divosi. Vraj len chodili po dvore a surovo nadávali. Dohodnúť sa s nimi bolo umením, lebo stále tvrdili len to svoje. V dedine vraj aj napokon vznikol nejaký konflikt medzi vojakmi a obyvateľmi Beharoviec kvôli koňom. Dokonca údajne vojaci okradli niektoré rodiny, v ktorých bývali. "S Rusmi to bolo ťažké. Nemali v sebe ani trošku kultúry. Nehanbili sa ani okradnúť rodiny, ktoré ich prenocovali a živili. Možno sme mali šťastie na nemeckých vojakov, ale s nimi sa to nedalo porovnať. Darmo, vojna robí z ľudí zvery ale na tých vojakov, ktorí boli u nás, či už na Nemcov alebo na Rusov, tak na tých nikdy nezabudnem," dodáva s nostalgiou pani Anna na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
