poslednú augustovú sobotu roku 2005. Vtedy, pred vyše storočím všetko, čo malo ruky-nohy a zvedavé oči, a dnes všetci, ktorí sú hladní po nostalgii zašlých čias, zavítali na stanicu. Vtedy vítali prvý parný vlak ako zázrak. Dnes ho obzerali ako prvok pokroku, ktorý Tatrám postupne prinášal nárok na prídomok stredisko turizmu.
Tatranská Lomnica mala len tri roky, keď sa stala svedkom historického prelomu. Práve do železničnej stanice v jednej z najmladších tatranských osád totiž smeroval prvý parný vlak, ktorý spojil Tatry so svetom. "Ťažko presne povedať, ako to vtedy v Tatrách vyzeralo, ale história ich osídľovania sa v podstate ešte len začínala písať, takže na okolí boli pravdepodobne lúky, polia, žili tu pastieri, drevorubači a kde - tu boli kúpeľné osady. Zásadný prelom prišiel v roku 1871, kedy sa Košicko-bohumínska trať dostala do Popradu. Od železničnej stanice fiakristi vyvážali hostí do Tatier. Približne v tom čase dozrela doba na úvahy, kadiaľ novú železnicu ďalej viesť, hľadala sa cesta do hôr," priblížil dobovú atmosféru Ladislav Olexa zo železničnej spoločnosti Košice. Jemu sa história železníc stala koníčkom i celoživotnou vášňou. Ako dodal, prvou traťou železnice od Popradu bola tzv. "kežmarská" a veľmi rýchlo sa zrodil aj návrh na lomnickú odbočku. "Nepochybne to bol veľký zlom, keď prvý parný vlak zavítal do Tatranskej Lomnice. Ako druhá sa začala budovať ozubnicová trať, ktorá spojila Štrbské Pleso s podhorím a neskôr, až v roku 1908 prišlo aj železničné prepojenie so Starým Smokovcom," pripomenul Ladislav Olexa. Od toho času Tatry dostali väčší impulz pre rozvoj.
Aj neďaleká obec Veľká Lomnica v nadšenom očakávaní v ostatný augustový víkend očakávala príjazd "parádneho" vlaku. Veď železničná stanica Studený potok, ktorá leží na území obce, tiež pred sto desiatimi rokmi prežila príchodom prvého parné vlaku, smerovaného do Tatier, zásadný zvrat.
"Táto trať podnietila rozvoj cestovného ruchu aj u nás v obci, hostí začalo pribúdať a tí zas šírili dobré meno o nás ďalej," uviedol zástupca starostu Veľkej Lomnice Štefan Precák.
Počas osláv sa organizátorom z Klubu veteránov železníc Poprad, mestského výboru poslancov za Tatranskú Lomnicu a obecného úradu vo Veľkej Lomnici podaril malý zázrak. Atraktívnym programom, v ktorom dominovali nostalgické jazdy starých súprav, zlákali množstvo zvedavcov. Každý sa chcel prísť pozrieť, ako sa kedysi v Tatrách cestovalo. Na koľajisku v Tatranskej Lomnici premával staručký parný rušeň, ktorý mal len o rok menej, ako jubilujúca trať. Pôvodne ho chceli organizátori "nasadiť" na celú trať, kvôli riziku, že v kalamitnom území zatúlaná iskra spôsobí požiar, sa ambicióznej myšlienky vzdali. Okrem parného rušňa sa hostia osláv mohli povoziť aj na populárnej Kométe, vyrobenej v roku 1912. Táto prvá tatranská električka doslúžila v roku 1977, šikovné ruky mladých rušňovodičov však nedopustili, aby skončila v šrote. Opravili ju a dnes ju z času na čas "vyvenčia" na tatranskej trati, ak si ju žiadajú napríklad turisti. Pozornosť na oslavách pútal aj motorový rýchlik Modrý šíp, vyrobený v roku 1934 v Plzni, najviac spomienok domácich sa však viazalo na motorový vozeň Hurvínek, ten jazdil v Tatrách ešte pred dvadsiatimi rokmi. "Takýmito vlakmi sme jazdili do Popradu. Dnes sa na to s obdivom pozeráme, vtedy to bola realita. Tu krásne vidieť, ako sa doba zrýchlila a aké technické novinky so sebou prináša," skonštatoval jeden z domácich účastníkov osláv.
Nebyť nadšenia hŕstky železničiarov, čaro starej železnice by už dávno vyprchalo. Zostalo by len kdesi zachytené na papieri, ale bez autentického prežitku. Ľudia z občianskeho združenia Klub veteránov železníc Poprad už takmer tri desaťročia svoju energiu sústreďujú na záchranu starých vozňov.
"Ťažko povedať, prečo to robím, možno to mám v krvi, pochádzam zo železničiarskej famílie, aj dedo, aj otec robili na železnici, a verím, že ja k tomu privediem aspoň vnuka. Vošlo mi to pod kožu a tiež tento vzťah chcem odovzdať ďalej," vyznal sa predseda OZ Veterán klub železníc Poprad Jaroslav Vančo. Tvrdí, že ten voľný čas a energiu, ktorú za tridsať rokov venoval oprave starých vlakov, neľutuje. "Sme skvelá partia, teraz sa nám darí zapájať aj mladých, dnes na Kométe ukážu, čo v nich je," teší sa z rozšírenia klubu aj o mladých nadšencov. Priznáva, že osobne mu je zo všetkých starých vlakov najbližšia práve Kométa. S kolegom Mariánom Vaverčákom jej kúzlu pred rokmi podľahli a nemohli ju nechať len tak "odísť na smetisko dejín". V súčasnosti majú na programe dotiahnuť generálku Papagája. Po poldruha roku opráv im treba dokončiť opravu kotla, postup spomaľuje nedostatok peňazí. "Kedysi sme mali väčšiu podporu, dnes si na všetko musíme zarobiť vlastnými rukami, už nám nikto nič nedá," dodal J. Vančo. Jeho kolega, ďalší nadšenec "veteranistických kúskov" Marián Vaverčák sa s úľubou pozerá na záujem ľudí o staré vlaky. "Naším snom je mať akési múzeum toho, čo sme opravili, veď máme už viac ako desať unikátnym kúskov. Nevzdávame sa, aj keď doba už podobnému nadšeniu veľmi nepraje," poznamenal M. Vaverčák. Tvrdí, že keby mohol vrátiť čas, vychutnal by si dobu "kométy". "Mám pocit, akoby moderná doba na železnici produkovala len samé "škatuľky", tí naši predkovia mali zmysel pre krásu a boli obdivuhodní odborníci. Aj v podmienkach, ktoré vtedajšia technika ponúkala, dokázali robiť dynamické, rýchle vlaky a navyše aj pekné," naznačil M. Vaverčák. Davy zvedavcov, ktorých zlákala vôňa pary a čaro starých vlakov ich presvedčili, že čas, ktorý investujú do "historických mašín", nie je márny. Nostalgia pary je vraj dobrou cestou, ako poznať vlastnú minulosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
