vyšívaniu. V jeho izbách na každom kroku natrafíte na nádherné obrusy, dečky, ale aj vyšívané obrazy či košele. Na niektorých pracoval aj niekoľko mesiacov či rokov. "Vyšívanie beriem ako záľubu. Každý deň si nájdem aspoň dve hodinky a postupne dokončujem veci, ktoré som načal pre týždňom mesiacom či rokom," konštatuje skromne.
Michal sa narodil v Nižnom Hrušove, ale už ako malý chlapec sa s rodičmi presťahoval do Michaloviec. S vyšívaním začal ako trinásťročný. "Zapáčilo sa mi to, keď som spolu so ženami - priadkami sedával po večeroch. Vtedy som si po prvýkrát vyskúšal aj krosná. Učili ma narábať s kudzeľom a praslicou. Naučili ma aj tkať a priasť. Neskôr, keď odbehli variť večeru, tak som ich zaskakoval na krosnách sám," zalovil v pamäti Michal .
To, že sa bude vyšívanie niesť takmer celým jeho životom, nebola len náhoda či záľuba: "Obidvaja rodičia mi zomreli veľmi mladí. Otec ako 29- ročný a mama, keď mala štyridsať. Bol som najstarší a mal som ešte dvoch mladších bratov, o ktorých som sa musel postarať. K tomu samozrejme patrilo aj šitie a plátanie nohavíc, košieľ, ale aj vyšívanie doplnkov do domácností." Po chvíli rozprávania vyťahuje svoju prvú výšivku a prikladá k nej obrus, ktorý zhotovil len prednedávnom. Kým na prvej výšivke ukazuje drobné nedostatky, na poslednom diele už nerozoznáte, ktorá strana je rub a ktorá líc.
Michal sa nevzdal svojej záľuby ani počas základnej vojenskej služby v Plzni. "Vtedy som prevažne háčkoval," pokračuje a zo skrine vyťahuje staršie šály a dečky, ktoré uplietol pred 55 rokmi na vojenčine: "Háčkoval som najmä v stráži, alebo po výcviku, vlastne - vždy keď sa dalo. A poviem vám, to bolo skutočné umenie. Robili sme to len so starými zakrivenými klinčekmi na provizórnych rámikoch." V Plzni vraj plietla okrem neho ďalšia stovka mužov v zelenom: "Bola to taká móda, keby ste nás vtedy videli, určite by ste sa smiali." Po skončení povinnej vojenčiny sa upísal do služieb armády na celý život. V meste piva pôsobil ako zástupca veliteľa roty na poddôstojníckej škole a neskôr v Michalovciach, kde pracoval ako provianťák.
Mnohé diela rozdal, alebo predal. "Jeden obrus putoval až do Ameriky, ale stále za ním banujem. Na niektorých totiž pracujem aj viac ako pol roka, preto ich radšej darujem - vtedy mám z toho lepší pocit," povedal Michal a spokojne dodal: "Dcéra od mňa dostala vyšívanú výbavu. Pripravil som ich aj svojim nevestám." Michal Moško má aj napriek stovkám výšiviek stále jeden nesplnený, či skôr nedokončený sen. "Je to obraz, zátišie s ovocím, ktoré je veľké ako jedálenský stôl. Vyšívam ho už neuveriteľných desať rokov," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
