Keď príde čas obedňajšej siesty, pospia si žiaci aj ich rodičia
Prvú časť rozprávania hutného inžiniera Ladislava Bodnára z Košíc, ktorý pôsobí na Taiwane päť rokov, sme uverejnili minulý týždeň. Priblížil nám začiatky v exotickej krajine, kde prevádzkuje úspešnú webovú stránku o linuxovom operačnom systéme, opísal pracovnú morálku Taiwančanov, krásy ostrova, ruch v hlavnom meste i v čom spočíva "know how" ich expanzívnej ekonomiky. Dnes v jeho predstavovaní každodenného života dravých východoázijčanov, pokračujeme.
Na Taiwane sa po celý rok konajú zaujímavé festivaly, ktoré lákajú tisíce návštevníkov. Medzi najzaujímavejšie patrí festival lampiónov, ktorý sa koná vo februári alebo marci a ktorý je dôvodom na prípravu obrovských lampiónov v rôznych tvaroch. "Ale čínsky nový rok medzi zaujímavé sviatky nepatrí - je to skôr taký rodinný sviatok, keď všetci sú doma alebo navštevujú príbuzných. Hlavné mesto Taipei je v tejto dobe úplne prázdny a okrem MacDonaldov je všetko zatvorené."
L. Bodnára okrem festivalov vždy lákalo navštíviť pestrofarebné čínske kostoly počas rôznych obradov a sviatkov, ktorých je tu neúrekom. "Je to fascinujúce pozerať na všetky tie farby a aktivity, ktoré sa tam odohrávajú. A aj keď tomu priemerný cudzinec nebude veľmi rozumieť, len tak sedieť a vdychovať atmosféru je úžasné. Pre nás je kostol spojený s vážnou atmosférou, kým pre Číňanov je to viac zábava, rozptýlenie, predpoveď budúcnosti a prosba k bohom, aby sa im splnili želania."
Väčšina Taiwančanov je viery budhistickej, menej taoistickej. "Čo sa týka Vianoc, tie samozrejme poznajú z televízie a z reklamných kampaní veľkých obchodných domov, ktoré sa neboja využívať západne sviatky na propagáciu tovaru," pohoršuje sa Ľ. Bodnár nad strategickými "ťahmi", vytláčajúcimi miestnu kultúru a ktoré americkí obchodníci tak šikovne, s obrovským úspechom aplikujú vo všetkých krajinách sveta. Veľa ľudí z Taiwanu emigrovalo po vojne do USA, čo je dodnes populárne miesto, kam veľa miestnych mladých ľudí chodí za štúdiom, takže kresťanské sviatky sú tu všeobecne známe, hlavne medzi mladými.
Zábava pre Taiwančanov znamená vyjsť si s priateľmi do obchodov, či reštaurácií, alebo navštíviť tých, ktorí žijú vo vzdialenejších mestách. Všetko sa točí okolo skupín ľudí, ktorí idú niekam spolu. Je skoro nemožné vidieť Číňana, ktorý by si šiel sám sadnúť do reštaurácie, alebo ktorý by sám cestoval do zahraničia. Čo sa týka športu, veľmi populárny je ten americký - basketbal a baseball.
Alkoholu a cigaretám zatiaľ Taiwančania na chuť neprišli. "Presnejšie povedané, skoro vôbec tu na ulici nevidno opitých ľudí, aj keď niet pochýb, že pri oslavách si niečo dajú. Fajčenie nie je príliš rozšírené a je skutočne zriedkavé vidieť niekde fajčiť dievča alebo ženu. Medzi mužmi občas vidieť ľudí, ktorí jedia betel - to je oriešok, ktorý rastie na palmových stromoch a tiež je to určitá forma drogy vylučujúca červenú tekutinu pri žuvaní. Je to ale na ústupe, pretože vraj spôsobuje rakovinu."
Jedálniček subtílnych východoázijčanov pozostáva z ryže alebo cestovín, nejakého mäsa a z množstva zeleniny. Poznajú tu aj polievku, ktorá sa však na rozdiel od nás "pije" po jedle ako nápoj. Na Taiwane je tiež veľa "seafoodov", a v posledných rokoch sú populárne západne jedlá ako steak, pizza, hamburgery..., čo vyvoláva rastúcu obezitu medzi Číňanmi.
Taiwančania sa učia po celý deň
Školopovinní Taiwančania sa učia viac než priemerné deti v Európe. Vzdelaniu sa tu kladie obrovský význam, dôkazom je hustá sieť súkromných "doučovacích" škôl. "Priemerné dieťa strávi skutočne celý deň v škole - a to nielen v tej povinnej. Aj cez víkendy je celkom bežné vidieť deti na uliciach v školských uniformách. Čo sa týka predmetov, tak sa tu kladie veľký dôraz na počítače, čo nakoniec nie je žiadne prekvapenie, pretože Taiwan je počítačová veľmoc," upriamuje Ľ. Bodnár pozornosť na záujem štátu o vysokú vzdelanostnú úroveň obyvateľov. Aj maličké školy na vidieku sú vybavené kompletnými počítačovými laboratóriami s modernou technikou a rýchlym internetovým spojením.
Zaujímavosťou je, že každý Taiwančan si cez obed zdriemne. Malí s rukami pod hlavou podopretou na laviciach v triede, veľkí takým istým spôsobom v kanceláriách. "Tak to učí čínska medicína. Tá tvrdí, že telo potrebuje oddych aj medzi jedenástou a trinástou hodinou cez obed. Tiež si myslím, že tá polhodinka spánku prispeje k lepšej pracovnej výkonnosti a zabráni po obede pocitu ospalosti. To je jeden zo zvykov, ktorý som tiež rád prijal," priznáva Ľ. Bodnár.
Životná úroveň Taiwančanov je podľa L. Bodnára aj napriek slušným platobným podmienkam kontroverzná. Priemerný plat a náklady sú na ázijské pomery pomerne vysoké a určite sa blížia k platom a nákladom vo vyspelých štátoch. "Životná úroveň je podľa mňa dosť ovplyvnená nepríjemnou klímou, náročným cestovaním do práce, dlhým pracovným časom a podobnými nepríjemnosťami. Mať dosť peňazí je jedna vec, ale stráviť veľké množstvo času v preplnenej mestskej doprave alebo upchatých cestách rozhodne nezvýši kvalitu života." Na území Taiwanu, ktoré je rozlohou o štvrtinu menšie ako Slovensko, žije štyrikrát viac obyvateľstva ako u nás. Hlavné mesto má v porovnaní s Bratislavou päťnásobok ľudí.
Svadobné peripetie
Láska nepozná hranice ani prekážky, hovorí sa. Nuž, to je síce romantické, ale v prípade Ľ. Bodnár a jeho orientálnej "polovičky" z Taiwanu bolo tých prekážok trochu viac ako je bežné. Cindy - "oficiálne" - Hsieh Yung Hsin, je útla mimoriadne príjemná Taiwančanka. Aj keď už má po tridsiatke, vyzerá ako mladučké nedospelé dievčatko. Keď ju Ľ. Bodnár prvýkrát na košickom letisku ukázal rodičom, jeho otec zostal trošku vykoľajený...
"Myslel si, že som sa asi zbláznil, pretože je typoval 15 rokov. Až keď som mu povedal, koľko má naozaj, sa upokojil," smeje sa Ľ. Bodnár. "Ženy sú tam veľmi milej a oddanej povahy. Cindy je k tomu ešte veľmi veselá a plná energie. Oženiť sa však s Taiwančankou môže byť veľký problém, pretože rodičia tam svoje dcéry neradi vydávajú za cudzincov." Aj keď sú Taiwančania mimoriadne tolerantní a ústretoví k Európanom, v otázke sobáša s príslušníkom cudzieho štátu rozmýšľajú veľmi konzervatívne. Našinec bol však veľmi trpezlivý, tvrdohlavý a hlavne odhodlaný... Ľ. Bodnárovi trvalo niekoľko rokov, pokiaľ ich presvedčil, že bude dobrým zaťom a o Cindy sa bude vedieť dobre postarať.
Mali vlastne tri svadby. Párik si najprv logicky volil tú najprirodzenejšiu cestu sobáš na Taiwane, kde obaja bývali. Miestne úrady však od Košičana vyžadovali potvrdenie zo Slovenska, že nie je ženatý. Keďže kvôli veľkej geografickej vzdialenosti ho bolo problematické zohnať, tak sa rozhodli, že sa vezmú na Slovensku. Ľ. Bodnár však u nás už nejaký ten rok nežije, takže zabudol, ako to v rodnej domovine chodí... Čakalo ho veľké množstvo byrokracie okolo vybavovania svadby slovenské úrady požadovali značné množstvo rôznych potvrdení, vrátane trvalého pobytu, kópiu pasu, potvrdenie o tom, že Cindy nie je vydatá, a dokonca aj potvrdenie od lekára, že nie je duševne chorá. Všetky tieto dokumenty museli preložiť z čínštiny do angličtiny a potom z angličtiny do slovenčiny.
"Stálo nás to dosť veľa peňazí a námahy. Keď však rodičia potom odniesli všetky dokumenty na sobášny úrad v Košiciach, úradníčka sa na to pozrela a oznámila im, že ich nemôže prijať, pretože Taiwan nie je oficiálne uznávaný štát! Povedala im, že všetky tie dokumenty musia byť najprv potvrdené ministerstvom zahraničných vecí Čínskej Ľudovej Republiky v Pekingu! Mama sa na sobášnom úrade rozplakala, ale to úradníčku neobmäkčilo ona trvala na tom, že Taiwan neexistuje a tým pádom ani Cindy nemôže existovať," hovorí Ľ. Bodnár o druhom sobášnom "pokuse".
A prečo toľko problémov? Vzťahy medzi Čínou a Taiwanom sú viac ako zložité. Zjednodušene sa to dá vysvetliť na príklade bývalého Východného a Západného Nemecka - dodnes, aj po zjednotení, sú to vlastne nepriatelia. Len málo krajín uznáva Taiwan ako nezávislý štát, pretože Čína trvá na tom, že iné štáty môžu uznať buď Čínu alebo Taiwan, ale nie oba - ináč im hrozí rôznymi sankciami.
Zosobášili sa na juhu Afriky
Po dvoch neúspešných skúškach organizácie svadby sa rozhodli, že do tretice sa to podariť musí. Keďže Ľ. Bodnár strávil 10 rokov života v Juhoafrickej republike, tak sa rozhodli zosobášiť v Kapskom meste. "Veľkou výhodou JAR bolo to, že byrokracia bola minimálna. Keď som sa tam na sobášnom úrade opýtal, čo potrebujem, tak nám úradníčka odpovedala, že stačia pasy."
Bolo to vskutku v príznačnom čase - vo februári 2002, pár dni pred Svätým Valentínom. Miestny úrad v Kapskom meste využil tento západný sviatok na organizovanie "hromadnej svadby" na ostrove Robben Island (pre JAR znamená niečo ako Alcatraz pre USA - je to ostrov, kde je známa väznica a kde bol dlhé roky uväznený Nelson Mandela).
Vyzeralo to zaujímavo, tak sa na to dali a 14. februára poobede spolu s ďalšími asi 25 svadbychtivými dvojicami doplávali loďou na ostrov. "Páry boli z celého sveta. Z Anglicka, Nemecka, Austrálie, Nigérie, atd. Svadba bola v malom katolíckom kostolíku, kde sme si so Cindy nasadili prstene a prisahali celoživotnú vernosť," usmieva sa Ľ. Bodnár. "Najzaujímavejšie je, že tam bolo veľa novinárov a dve veľké televízne stanice, ktoré celú udalosť natáčali. Cindy mala krásne červené šaty a tie novinárov nepochybne fascinovali, pretože Cindy sa nakoniec objavila v oboch večerných správach a na druhý deň bola jej fotografia v hlavnom denníku Kapského mesta - Cape Times!"
Po návrate na Taiwan dvojicu čakali ďalšie dve svadby. Jedna v malom mestečku na východe ostrova, kde žije Cindyna rodina a druha v Taipei, kde obaja pracovali. Čínska svadba je na rozdiel od našej pomerne krátka záležitosť. Trvá asi tri hodiny, počas ktorých sa podáva 8 až 10 chodov jedla - veľká misa v strede stola a odtiaľ si každý berie, čo chce. Alkoholu sa konzumuje málo (aspoň v porovnaní so slovenskými svadbami). Po jedle sa hostia pomaly rozlúčia. Namiesto darčekov je zaužívaným zvykom dávať takzvané červené obálky s peniazmi. Hodnota v obálke závisí vo veľkej miere od vzťahu hosťa v rodine, kde sa svadba koná. "Pohybuje sa niekde medzi 2 až 12 tisíckami korún. Z toho vyplýva, že čínska svadba je pre mladú dvojicu pomerne lukratívna záležitosť. Na našich dvoch svadbách bolo vyše 100 ľudí, takže si môžete vypočítať zisk..."
Ľ. Bodnár potešilo, že Taiwan je jedna z mála krajín, kde cudzincov vítajú s otvoreným náručím. Je to tradičnou čínskou pohostinnosťou možno aj tým, že je ich tu pomerne málo. "Naozaj je to príjemná zmena. Vo väčšine iných štátov som vždy cítil, ako keby ľudia cudzincov najradšej vyhnali preč. No na Taiwane som nikdy takýto pocit nemal."
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
