Pivovou fľašou usmrtila svoju dcéru
"Nechcela som jej ublížiť," spustila Olina, len čo sa postavila do rečniska pred senát. "Bola som opitá a nevedela som, čo robím. Veď to bola moja prvá dcéra. A celá po mne..." Po týchto slovách sa počerná dievčina rozplakala a vzlykať začali i takmer dva tucty jej súkmeňovcov v sektore pre verejnosť. Len čo ich posilnená justičná stráž ako-tak utíšila, predseda senáta Olinu vyzval, aby sa pokúsila na všetko si spomenúť. Ani nie 20-ročná čiernovláska sa vysmrkala do vreckovky a zhlboka sa nadýchla. Rozpovedala priebeh osudnej noci tak, ako sa jej s malými výpadkami vryl do alkoholom poznačenej pamäti.
Bolo vari pol desiatej večer, keď si Feri posledný raz odpil z poldecáka a rozhodol sa, že pôjde domov. Mal za sebou ďalší preflákaný deň u svojej frajerky a zberal sa domov k žene a štyrom deťom. Olina, ktorú už alkohol zmohol, spala s hlavou na stole. Fero do nej drgol a zrúkol: "Už pôjdem...!" Olina sa prebrala a keď pochopila, že jej milý sa chystá odísť, vyhrnula sukňu a ľahla do zafúľanej postele. Feri sa na ňu zvalil a ako vždy pri vítaní a lúčení, sa s ňou pomiloval. Potom si zapálil cigaretu a poznamenal: "Dnes je tá malá vrešťanda akosi ticho. Inokedy reve, že nepočuť vlastného slova..."
Olina po súloži, jedinej fyzickej námahe, ktorá sa jej nehnusila, vstala z postele a nahla sa nad kolísku. Na adresu ich spoločnej trojmesačnej dcéry povedala: "Spí. Namočila som jej cumlík do piva. Ešte bude spať aspoň hodinu. Potom začne znova revať."
Keď to Feri začul, s počudovaním pokýval hlavou. "Keď sa zobudí, daj jej jesť. Veď je samá kosť a koža." Po týchto slovách vyšiel z chalupy a tresol dvermi. Olina začula, ako vlnitý plech, ktorým Feri zaplátal najväčšiu dieru na streche, s hrmotom spadol na zem. Veru, chatrč, ktorú pred rokom zdedila po Džinovi, čo si šiel za vraždu posedieť na 10 rokov do chládku, sa začína rozpadávať. Treba ju pred zimou opraviť, ale to Fera nezaujíma. Iba príde, užije si a už ho niet. Dávno sa Olina chystala svojmu milencovi pripomenúť, že okrem práv má i povinnosti, no vždy na to v intervale medzi opakujúcimi sa orgazmami zabudla.
Zo snenia ju prebudil plač. Malá Rosalinda sa prebudila a dožadovala sa jedla. Jej matka sa však s pridájaním neunúvala. Už krátko po narodení dievčatka sa rozhodla vykrmovať ho iba čajom a sušeným mliekom. Naviedol ju na to Feri. Chcel by, aby ich mala Olina stále také pevné ako doteraz. A nie také "placky" ako jeho žena po odkojení štyroch detí. Olina namočila cumeľ do sladkého čaju a vrazila ho decku do úst. Podvyživená a vyhladovaná Rosalinda však plakala čoraz nástojčivejšie. Keď nepomohol čaj, skúsila to Olina s pivom, no ani šarišská "desina" nezabrala. Z fľaše borovičky vycedila posledný hlt a priskočila k starému kočíku, ktorý zároveň slúžil ako postieľka. Uchopila malú do rúk a surovo ňou zatriasla.
"Kristušát! Budeš už ticho?! Veď ma z teba ide šľak trafiť! Čo toľko vreštíš?!" To, že jej trojmesačné dieťa je hladné, pochopiť nevedela. Za svojich 20 rokov to totiž Oliina nedotiahla ďalej než k tomu, čo lekári nazývajú mentálnou retardáciou na úrovni ľahkej debility. "Nerev, lebo ťa strepem!" - zvolala a zatriasla telíčkom. Nevedno, či Rosalinda porozumela, no naozaj zmĺkla. Keď ale položila malú do kočíka, tá sa opäť rozplakala. Olina sa snažila robiť čosi iné, len aby plačč malej nevnímala. Od borovičky, piva a vyfajčených čárd ju bolela hlava a na upokojenie jej nestačili ani spomienky na prežité tri orgazmy pod Feriho telom. Skúsila malú prebaliť, no keďže tá už dávno nič nejedla, nemala čo z tela vypustiť. Rev sa stupňoval a úmerne s ním chytali Olinu "nervy".
"Prestaň, lebo ťa zabijem!" - zrúkla na dcéru v domnení, že hrozba ňou otrasie. Malá zmĺkla, no iba na pár sekúnd. Olina už bola s nervami v koncoch. V pôrodnici jej k dcére návod na používanie nedali a s plačúcim dieťaťom si nevedela rady. "Tak ty neprestaneš, sviňa malá?!" - skríkla a schmatla prvé, čo jej prišlo pod ruku. Bola to prázdna fľaša od piva, ktorých sa na stole povaľovalo vari desať. Zdrapila ju za hrdlo, priskočila k malej a dva razy ju udrela po hlave. Dieťa zmĺklo...
"No vidíš. Stačí trocha bitky a hneď dostaneš rozum," zareagovala na ticho Olina. "Muselo to byť? Veď som ti hovorila, aby si bola ticho, lebo dostaneš bitku. Ale nič sa neboj. Aj mňa tĺkli, a ešte ako. Toto nič nebolo... Hej! Čo ti je? No tak! Počuješ? Rosalinda! Rosalinda moja! Čo ti je, moja?!"
Na tieto otázky sa však Olina odpovede nedočkala. Malá sa v perinke čudne skrúcala, z očí jej svietili iba bielka a začala modrať. I takému laikovi ako Olinaa bolo jasné, že je zle. Dcéru zavinula do deky a vybehla z chatrče. Na hradskej skočila do cesty prvému autu a dala sa odviezť do nemocnice. Hoci z "otčenáša" nevedela Olina ani prvý odstavec, celou cestou sa modlila, aby nebolo neskoro.
Bolo. Lekári robili, čo mohli, no dievčatko nezachránili. Aj keď Olina lekárom zo začiatku tvrdila, že jej dcéra pri kúpaní vypadla z rúk a udrela sa o okrej vane, po chvíli povedala pravdu. Vyrozprávala všetko ako sa stalo a následná pitva jej slová potvrdila. "Príčinou smri bolo zakrvácanie mozgu v dôsledku opakovaného vonkajšieho násilia," uviedli vo svojej správe patológovia. "Dve rany na ľavej strane lebky boli spôsobené údermi predmetom s malou styčnou plochou. Boli vedené silou značnej intenzity a mali za následok početné zlomeniny. Predložená fľaša takému predmetu plne zodpovedá. Smrti by sa nedalo zabrániť ani včasným lekárskym zákrokom."
Keďže súd nenašiel v konaní Oliny E. úmysel vraždiť, odsúdená bola za ťažké ublíženie s následkom smrti. Dostala 6 rokov v I. NVS.
robo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
