je viac ako pravdepodobné, že viem, kam sa dostali. Uniformy sa veľmi rýchlo postarali o to, aby nekazili imidž sovietskych metropol. Vzhľad týchto ľudí i natiahnutá ruka boli pre mňa v tých časoch šokujúce, dokonca odpudzujúce a bola som "hrdá", že na košických uliciach som čosi také nevidela.
Prešli ani nie dve desiatky rokov a žobrákov máme i v našom meste. Toto leto ich bolo v Košiciach dosť. Bez rozdielu pohlavia a veku o výpomoc prosili ženy, muži, deti. I keď ma niekto môže považovať za bezcitnú, mňa od istého času už ale nedokázali obmäkčiť. Prečo? Pretože sa neuspokoja s málom a nežobrú, aby prežili. Aspoň tí, s ktorými som ja prišla do kontaktu, nepatrili do kategórie na pomoc iných odkázaných chudákov. Žena, ktorej som dala 20 korún, mi vynadala, že som škrob. Chlapča, údajne sirota, prosilo o peniažky na rožky. No na moju kovovú desaťkorunovú výpomoc len zlostne vyvalilo okále. Keďže sa mi jeho správanie nepozdávalo, z ústrania som sledovala, kde vyžobrané peniaze skončili. V rukách istého vôbec nie ušmudlane vyzerajúceho pána, ktorý popíjal kávu v hoteli Slovan a popritom sledoval dianie vonku. Určite osamotené nebolo ani asi 5-ročné dievčatko, ktoré som videla žobrať pri Gastrodome.
Využívať deti alebo si zobrať na pomoc ušmudlaného psa, to je u takto zarábajúcich ľudí osvedčená metóda, lebo nad ťažko dýchajúcim zvieraťom alebo dieťaťom s natiahnutou rukou sa zväčša uľútostí i to najtvdšie srdce. A o to predsa žobrajúcim ide. Zahrať na city a otvoriť peňaženky. Slováci sú vo všeobecnosti ľudia dobrosrdeční, ochotní podeliť sa s inými i s tým málom, čo majú. Prečo teda túto vlastnosť nevyužiť vo svoj prospech?
Raz dávnejšie som sa rozprávala s bezdomovcami. Bolo neuveriteľné, aké rôzne osudy som si vtedy vypočula. Vyslovili však i vety o tom, že oni sa nepostavia na ulicu a nenatiahnu ruku. Sú príliš hrdí na to, aby si vyžobrali pomoc. Podobne nič nepýta ani bezdomovec pohybujúci sa na vozíku. Keď mu niekto niečo dá, prijme to, ale okoloidúcich neobťažuje. Títo bezdomovci radšej vyprázdňujú kontajnery, zbierajú starý chlieb, papier, železo, a tak sa snažia zarobiť si na jedlo, pitivo a fajčivo. I medzi ľuďmi ulice je teda rozdiel.
Niekto žobrajúcim čosi dal, iný okolo nich len mĺkvo prešiel. Prípadne sa posťažoval na miestnom úrade či na magistráte, prečo sa proti nim nezakročí, prečo ich Mestská polícia neodoženie. Podľa mňa oveľa jednoduchšie ako ich hnať preč, je nič im nedať. Keby neuspeli pri žobraní raz, druhý ani tretíkrát, z ulíc predovšetkým centra mesta, by sa časom sami začali vytrácať. Len blázon by predsa robil to, za čo nič nezíska.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
