* Bedeker starý 180 rokov časť siedma
Košice, Rakúska monarchia a Európa okolo roku 1825
Ako epilóg za prekladom Szepesházy Thieleho diela uverejňujeme dnes zamyslenie o vtedajšej dobe a postavení Košíc v nej. Tento text vznikol ešte v roku 1993, ale v oných časoch bolo nemožné zaradiť ho v pôvodnej dĺžke na historickú stranu vtedajšieho Košického večera ak si pamätáte, cez týždeň mával 4 strany a v piatok 6! Tentoraz sa to však predsa len podarilo a tak má čitateľ možnosť porovnať, ako sa na vtedajšie Košice dívame my dnes a hlavne, čo sa dialo v okolitom svete, bližšom, i vzdialenejšom. Naviac dnes vieme to, čo vtedy mohli nanajvýš šípiť, čím bola doba "tehotná". Text bol pochopiteľne upravený, čím mám na mysli, že mierne skrátený, a prispôsobený dnešku, pretože predsa len od jeho vzniku uplynulo dosť rokov.
NEVEĽKÉ MESTO
Keď v roku 1825 vydali páni Szepesházy a Thiele svoje Pozoruhodnosti Uhorského kráľovstva, boli Košice neveľkým a v podstate bezvýznamným mestom kdesi na východe územne rôznorodej a národnostne prepestrej habsburskej monarchie.So svojimi vtedajšími asi jedenástimi tisícmi obyvateľov nemali v Hornom Uhorsku ani len to postavenie, aké majú dnes v rámci Slovenska. Ešte stále sa celkom nepozviechali z útlmu, ku ktorému ich priviedol rad vojen v 16. a 17. storočí, ale aj postupná dôsledná centralizácia štátnej moci do Viedne, realizovaná v 18. storočí.
Okrem Prešporku, v ktorom nik ani len nechyroval, že raz bude Bratislavou a vtedy mal 34 tisíc obyvateľov, predčili Košice na dlhú dobu aj Banská Štiavnica /18 000 obyvateľov/ a Komárno /17 000 obyvateľov/. Budapešť bola ešte stále dvoma mestami, starobylým Budínom s asi 37 000 obyvateľmi a rýchle sa rozrastajúcou Pešťou s asi 55 000 obyvateľmi. V tých rokoch tu v Pešti žilo zďaleka viac Slovákov, ako v Košiciach.
Boli sme teda mestom malým, ale na druhej strane ležiacim vo veľkom štáte európskej mocnosti prvého rádu. Habsburská monarchia, ktorej súčasťou bolo aj Uhorsko a tým pádom aj Košice, bolo v prvej polovici 19. storočia po Ruskej a Osmanskej ríši územne najväčším a najľudnatejším štátnym útvarom kontinentálnej Európy. Patrí sa však uviesť, že ríše čo nás veľkosťou predčili, boli vnímané ako poloázijské a polobarbarské /v podstate ich takto vnímame aj dnes/. Vďaka vtedajšej politickej situácii po porážke cisára Napoleona a po Viedenskom kongrese mala monarchia v Európe, obzvlášť strednej, mimoriadny politický vplyv. Nemecko ešte nebolo zjednotené a spolku jeho štátov a štátikov Rakúsko predsedalo. No a Rusi s Turkami si navzájom viazali sily vďaka vzájomne tradične nepriateľskej politike.
V koncerte veľmocí združených v takzvanej Svätej aliancii /zrodila sa práve na Viedenskom kongrese v roku 1815/ hrala monarchia hlavne vďaka svojmu kancelárovi, kniežaťu Klemensovi Lotharovi Metternichovi von Winneburg zu Ochsenhausen, politické prvé husle. Ten bol považovaný za najobratnejšieho diplomata vtedajšej Európy. Kongresy Svätej aliancie v Cáchach /1818/, Opave /1820/, Ľublani /1821/ a Verone /1822/ prejednávali politické a vojenské intervencie nielen na území Európy, ale dokonca až Latinskej Ameriky, čo podnietilo v pre nás vtedy neskutočne vzdialených USA vznik takzvanej Monroeovej doktríny.
Cáchy, Opava, Ľublana či Verona, mestá zasadnutia kongresov, zdanlivo veľmi navzájom vzdialené, ležali vtedy v Habsburskej monarchii. Košičan, akokoľvek nepatrný a malomestský, bol teda občanom spoločného štátu s obyvateľmi Padovy, Benátok, Splitu, Záhrebu, Prahy, Krakova, Ľvova, Viedne, Innsbrucku či Kluže, alebo Brašova. Jeho spoluobčanom bol salcburský arcibiskup rovnako ako mladý Palacký v Čechách, zrelý Beethoven vo Viedni či mladý Verdi kdesi v Lombardii.
DOBA BIEDERMAYERU
Doba, v ktorej sa vtedy u nás žilo, bola svojim spôsobom zvláštna. Bola výmenou ideí a kultúr zanikajúceho racionálneho klasicizmu uprostred prvej generácie oduševnelého romantizmu. Zároveň to bola doba odklonu od racionálnych pokusov vedome zmeniť beh sveta a fungovanie ľudskej spoločnosti, ako ich k nám importovala francúzska revolúcia bodákmi Napoleonových vojsk. Načas opäť zvíťazil konzervatívny názor stavajúci sa ostro proti neprirodzeným urýchľujúcim zásahom do stáročiami overeného a prirodzene vzniknutého spoločenského poriadku. Tejto dobe a hlavne jej vkusu, keď rakúsky cisár pripomínal životným štýlom skôr usporiadaného mešťana, sa tiež hovorilo "biedermayer".
Vo Francúzsku sa práve vystriedali poslední dvaja Bourbonovci po Ľudovítovi VIII. nastúpil Karol X. /1824/. V Rusku práve zomrel Alexander I. a v zmätkoch povstania dekabristov ho nahradil Mikuláš I. /1825/. Napoleon Bonaparte je už štyri roky po smrti /1821/, no pochovaný stále na ostrove Svätej Heleny. Jeho druhá manželka Mária Lujza sa už stihla vydať za leva salónov, generála grófa Adama Neipperga, ktorému začla rodiť deti. Jej otec, vnuk Márie Terézie a synovec Jozefa II., Napoleonov svokor, hlavne však rakúsky cisár a uhorský kráľ František I. dovŕšil už 58 rokov a pri moci je od roku 1792. Čakalo ho ešte desať rokov panovania.
Jeho najstarší syn a nástupca trónu arcivojvoda Ferdinand je slabomyseľný epilepsiou trpiaci mužíček. Má komickú postavu s krátkymi nôžkami, veľkou vodnatelou hlavou a vypučenými očami a v spoločnosti mu prischla prezývka "der arme Trottel Nandl", čo sa dá preložiť asi ako "chúďa Ferdo trdlo". Ako 15 ročný chlapec si tento nešťastník však tu v Košiciach získal srdcia mešťanov, takže mu niekedy pre zmenu hovorievali aj "Ferdinand dobrotivý". Monarchia sa v každom prípade nemusela obávať o svoj osud po jeho prípadnom nástupe do čela štátu. Všetky nitky riadenia aj tak sústredoval vo svojich rukách knieža Metternich a dvorská konferencia.
UCHVÁTENIE TECHNIKOU
To, ako nastupujúci romantizmus vytesňoval klasicizmus možno ilustrovať aj na dobových umelcoch a mysliteľoch. Práve zomrel maliar revolúcie Jacques Louis David, na vrchol tvorivých síl sa dostal Dominique Ingres a kariéra začína Eugénovi Delacroixovi. Johann Wolfgang Goethe práve píše druhý diel svojho Fausta, básnik Heinrich Heine práve konvertoval ku kresťanstvu /pôvodne bol Žid/ a filozof Arthue Schoppenhauer pracuje na vydaní svojich zobraných spisov. Už celkom hluchý skladateľ Ludwig van Beethoven dokončil pred rokom svoju deviatu symfóniu a o dva roky ho čaká smrť. Ťažko chorý je aj Franz Schubert a prežije ho iba o rok.
V Anglicku začína fungovať prvá parná železnica a v Čechách stavajú prvú konskú železnicu v monarchii a na Dunaj vyplával prvý parník. Joseph Niepce robí zatiaľ neverejné pokusy s fotografiou a v civilnom sektore sa začínajú používať perkusné pušky. Celá prvá polovica 19. storočia je uchvátená objavmi vedy a technickými vynálezmi. Do Košíc však tento ruch zatiaľ dolieha iba málo, prípadne vôbec. Ešte stále sú jediným pojivom s inými časťami monarchie hlavne vlastné nohy, kôň, povoz, v najlepšom prípade kráľovská diligencia, čo bola vtedajšia dostavníková doprava a pošta. Niet tu ešte významnejšieho priemyslu a tak mesto žije hlavne z naturálneho hospodárstva, remeselnej výroby, obchodu a úradov a inštitúcií, ktoré v ňom sídlia.
Hoci sa mestské hradby Košíc začali odstraňovať už v roku 1784, ešte aj teraz, po 41 rokoch, nimi bola väčšina mesta obohnaná, aj keď sú už na mnohých miestach perforované predĺženiami ulíc. Vnútorné mesto ešte nevytváralo so svojimi predmestiami súvislý celok a predmestia mali ešte stále charakter dedín. No nežili v nich iba sociálne najnižšie postavení Košičania, ale aj rad bohatých mešťanov tu vlastnil záhrady, vinice a letohrádky. Hornád zatiaľ tiekol v silne meandrujúcom "divokom" koryte, ktoré bolo iba minimálne regulované. Jeho bočné ramená sa pomaly začali strácať a rad ostrovov a ostrovčekov, ktoré jeho riečny systém vytváral sa sceloval do jednotného územia nazývaného mestské lúky. Kalvária nemala v tých časoch ešte všetky kaplnky a Rozália bola cintorínom s málo hrobmi a skoro bez stromového porastu. Na juh od mesta, na Šibenej hore, sa ešte stále vypínala šibenica, ale už sa nepoužívala.
MY VTEDAJŠÍ KOŠIČANIA
Akokoľvek boli vtedajšie Košice malým mestom, ich obyvateľstvo sa komplikovane spoločensky kastovalo teda ak je pravda to, čo písali Szepesházy s Thielem. Najvyššie stála miestna šľachta, prakticky celá maďarská, aj keď jeden či dvaja nemeckí grófi, alebo baróni sa našli. Nasledovalo vyššie a nižšie duchovenstvo kde sa našlo dosť slovenských rodákov, vyššie postavené meštianstvo tvorené veľkoobchodníkmi, profesormi, majiteľmi prvých továrničiek. Potom bežní mešťania. Meštiansky stav predstavovali Nemci s Maďarmi pol na pol. Ďalšími v poradí boli kvalifikovaní remeselníci a robotníci, sluhovia, čeľaď, poľnohospodárski robotníci, nádenníci, mestská chudoba a polokriminálna chamraď. Tu tvorili väčšinu Slováci, ale dosť tu bolo i Maďarov.
V tomto viacjazyčnom meste Slovákov, Nemcov a Maďarov /Židia sem ešte nesmeli/ v tejto dobe silnelo cieľavedomé vytváranie maďarského povedomia. Doboví kronikári dokonca konštatujú, že sú tu preň lepšie podmienky, ako v Budíne, či Pešti. A tak došlo k paradoxnej situácii, že zatiaľ čo v Pešti v tom čase /1824/ vydal Ján Kollár svoju Slávy dcéru, v košiciach sa činili maďarské literárne a divadelné spolky a pôsobil tu reformátor maďarského jazyka František Kazinci. Naviac tu vychádzal celý rad kultúrnych periodík v maďarskom jazyku. Maďarské obrodenecké hnutie v tých časoch začalo nebadane dostávať svoju neskôr známu vyšponovanú podobu a už sa dalo šípiť, že kľud dlho nepotrvá.
No vtedy, v roku 1825 si ešte asi nikto tu v Košiciach nedokázal predstaviť budúcu vlnu revolučných vystúpení meruôsmych rokov, vznik militantného nacionalizmu, či dokonca myšlienok vedeckého komunizmu. No pozor! V Kiskörösi, v samom srdci Maďarska, sa tmolí v dome Štefana Petroviča dvojročný synček Šándor, uhrovecký Lajko Štúr má už desať rokov, Ľudovít Kossuth a František Deák práve končia štúdiá práva, v rodine židovského trevírskeho advokáta Marxa vyrastá sedemročný synček Karol a v Barmene, v továrnickej rodine Engelsovcov päťročný synček Fridrich. Vďaka tomu poslednému dieťaťu budú mať Košice o poldruhastoročia družbu s jeho rodiskom, premenovaným medzitým na Wuppertal.
* Významný hosť Košíc prišiel, prespal a odišiel
IMPERÁTOR ALEXANDER, TVORCA SVÄTEJ ALIANCIE
Jednou z najvyššie postavených návštev v histórii Košíc bol nesporne ruský cár Alexander I. Szepesházy s Thielem sa o jeho návšteve zmieňujú vetou: Grófsky dom Antona Čákiho, v ktorom počas svojho precestovania odpočívalo v noci 19. mája 1821 jeho veličenstvo ruský cár Alexander I. Konkrétne sa jednalo o palác na Hlavnej ulici 72, kde dnes sídli ústavný súd. Jeho veličenstvo imperátor Alexander sa vtedy v Košiciach zdržal na noc počas cesty do Ľublane, na kongres Svätej aliancie. Vzhľadom na to, že on sám bol tvorcom tohto združenia európskych panovníkov, pozrieme sa naň bližšie.
Alexander bol cár, za vlády ktorého sa Rusko povznieslo na vrchol svojej imperiálnej existencie, ktorého meno je späté s porážkou Napoleona, no tiež panovník, ktorý zaviedol krutú cenzúru a vedome obmedzoval styky s Európou, aby mu zbytočne revolučnými myšlienkami "nekazila" jeho poddaných. Tento vnuk cárovny Kataríny Veľkej a syn cára Pavla I. sa narodil v Petrohrade 17. decembra 1777. K vláde sa dostal potom, čo bol pri dvornom puči 24. marca 1801 zavraždený jeho otec /on sám bol v tejto akcii angažovaný!/. Angažoval sa proti Osmanskej ríši pri dobývaní Balkánu a Kaukazských oblastí, proti Švédsku pri dobývaní dnešného Fínska, ktorému sa vtedy hovorilo Čuchonsko, a hlavne v protinapoleonských koalíciách.
Bol to vysoký, dobre rastený a na vzhľad príjemný muž, prefíkaný diplomat s márnivou povahou, trochu zženštilým vystupovaním a sklonmi k mystike. Ako vojvodca sa neosvedčil. Napoleon jeho armády niekoľkokrát porazil, takže s ním nakoniec uzavrel v roku 1807 mier v Tylži. Po debakli Napoleonovho ťaženia v Rusku nakoniec jeho kozáci "dupali" v roku 1814 po Paríži. Po Viedenskom kongrese sa stal automaticky jedným z najvýznamnejších európskych panovníkov a osobne pripravil dokument známy ako Svätá aliancia, ktorý bol podpísaný 26. septembra 1815 rakúskym cisárom, pruským kráľom a časom takmer všetkými európskymi vládcami. Odmietli ho iba pápež, turecký sultán a anglický kráľ.
Signatári Svätej aliancie sa zaväzovali riadiť sa vo vnútornej i zahraničnej politike pravidlami viery, práva, kresťanskej lásky a mieru. Rakúsky kancelár Metternich sa na tento dokument díval s dešpektom, označiac ho za "vágnu deklaráciu, zvučnú no prázdnu listinu". V skutočnosti sa Svätá aliancia začala vnímať ako dohoda panovníckych dvorov o boji proti liberalizmu a občianskym slobodám. Koncom života sa cár Alexander začal správať podivne, až výstredne. Osobne slúžieval zádušné omše a obklopoval sa po celý deň horiacimi sviečkami. Zomrel na zimnicu v Taganrogu 1. decembra 1825. Nezanechal mužského potomka, zato však vnútropolitický chaos, ktorý vyústil v známe povstanie dekabristov.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Vetrovka je keď...
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
