som s ním raz v sobotu večer vydržal na akomsi futbalovom zápase. Pohár bol klasický, papierový, pivo teplé, a pena horká ako blen. Sotva som si pery omočil. Ale bol som veľký chlap. Len aby sa o tom babka nedozvedela, tá by nám veru dala. Dlho to bolo naším tajomstvom, až kým starký neumrel...
Ani neviem, kedy mi pivo naozaj začalo šmakovať. Stále nemôžem povedať, že by ma mohli pasovať za profesionálneho pivára, ale ten zlatistý mok si už viem vychutnať. Teda aspoň viem rozlíšiť pivo dobré od planého. A neviem sa dočkať piatku, keď s partiou zvykneme zablúdiť do niektorej z mestských krčmičiek. Na fajné, čapované. Teda, aspoň čapované. Lebo na naozaj fajné tu natrafíte zriedka. Bubliniek toľko, že sa zdá, že vám ho načapovali rovno z akvária. Ryby by bez nich možno pomreli... A pena? Keď si ju nestihnete odfotiť v tom momente, keď pred vás čašník postaví pohár, nemáte dôkaz, že tam vôbec bola. Vraj plzeň, gambrinus, kozel... Niekedy mám pocit, že je všetko rovnaké. Plus mínus nejaká koruna. Ale keď v centre vysolíte čosi cez tridsať za plzenské, hádam máte nárok, aby sa plzenskému podobalo aspoň výzorom.
Získať si zákazníka už sa asi nenosí. A sú krčmy (slušnejšie povedané - podniky), kde majú aj opačný záujem. Na vlastnej koži som to zažil, tohto leta. Zašli sme na večeru. Bolo horúco, pivko sa k nej priam žiadalo. O chvíľočku bolo na stole. Nedočkavo som si dal pár glgov a blažene utrel bajúzy, keď som na jazyku pocítil čosi zvláštne, sladkasté, práškové. Až vtedy som si všimol, že biela pena sa stále viac farbí do hneda. Nahlas som si zahromžil a prvé čo mi napadlo - čašník ma chce hrdzou zabiť! Prirodzene, žiadal som hneď náhradu, aj vysvetlenie. Ani nebolo treba naliehať, v okamžiku som mal oboje. Aj s úsmevom. Čašník sa priznal, že omylom mi cvrkol na dno pollitráka kúštik kofoly a keď sa spamätal, chytro pohár presunul pod správny "kohútik" a dočapoval pivo. A potom bol vraj sám zvedavý - všimne si to alebo nie? Až to ma, s prepáčením, nasralo. Odvtedy som tam nebol, ani sa najesť, ani na pivo.
To musím stále trpieť také, aké mi tu načapujú (prirodzene, česť výnimkám), a opäť sa celý rok tešiť na chalupu a tamojší "šš", bez ktorého si letnú dovolenku už ani neviem predstaviť. Aj keď je trocha odruky a chvíľu trvá, kým ním dedinský krčmár naplní pollitrák. Ale, poviem vám, stojí to za to. Nielen preto, že stojí tak málo.
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
