Rusky boli trochu nabok, zemiaky chutili ako pomyje

"Strašne som si nadávala, tie skoky boli otrasné. Všetko bolo iba v behu, žiadna technika. Nedokázala som podržať odrazy, robila som doslova sprostosti. Pritom som cítila, že na tých štrnásť metrov šestnásť, čo je môj osobák, v pohode mám..."

Pre trojskokanku košického Akademiku TU Danu Velďákovú sa majstrovstvá sveta v Helsinkách skončili len čo sa začali. Jej kvalifikácia, s mužskou guľou, totiž otvárali v sobotu 6.augusta program celého šampionátu. Vzácne vyrovnané pokusy, všetky tri v rozpätí desať centimetrov, lenže trochu krátke. Značka limitu sa usmievala o päťdesiat čísel ďalej. Za tých 14,35 ´doskackalo´ iba sedem súperiek, Danke chýbalo k vytúženému finále dvadsaťsedem centimetrov, stačilo sa na štyri priblížiť k osobnému rekordu...

Mali by ju poslať do teplých krajín

"Kvalifikácia je asi najhoršia. Máte na to len tri pokusy, a tak málo času. Všetko treba dokonale zladiť, nepodľahnúť nervozite..." vravela si, predtým ako vkročila na plochu Olympijského štadióna, tretia najmladšia pretekárka v štartovom poli. "Začínali sme už o desiatej ráno fínskeho času a bolo ešte trošku chladno, aj keď svietilo slnko. Ja milujem teplo, nedbala by som, keby stále bolo štyridsať stupňov. Asi by ma mali poslať do teplých krajín... Diváci nám však pomáhali ako sa dalo, boli veľmi zlatí. Ani ste nemuseli naznačiť, že chcete aby vám tlieskali do rytmu, hneď sa chytil celý štadión. Je to atletický národ, aj na predpoludňajšie kvalifikácie boli tribúny narvaté. Je to celkom iné ako doma, keď sa na vás pozerá desať ľudí," zostala však mladá trojskokanka pred bránami finále.

Vyhrala jej favoritka - buchtička

To videla na druhý deň už len z hľadiska. "Z opačnej strany ako bol náš sektor. Miesta sme mali vyhradené na hlavnej tribúne, kde bola rovinka stovky. Ale nevadilo nám to, lebo na štadióne boli veľké obrazovky a na každom kanáli dávali niečo iné, horizontálne skoky, vertikálne skoky, vrhy, behy. Mojou favoritkou na zlato bola Jamajčanka Trecia Smithová, tréner tipoval mladú Kubánku Savigneovú. S Treciou som sa stretla pred dvoma rokmi na pretekoch Slovak Gold v Bratislave, ale tam ešte nebola taká pribratá. V Helsinkách bola taká bacuľka, vyzerala ako buchtička."

Buchtička, čo lieta ďaleko za štrnásť metrov. Ba v nedelňajšom večernom finále uletela súperkám až za pätnástku (15,11). Najlepší svetový výkon roka. Jej zlatá medaila patrila tiež k prekvapeniam desiateho šampionátu. "Ruska Lebedevová, najväčšia favoritka na víťazstvo, skúsila v kvalifikácii jeden pokus, ale nechcela riskovať ešte horšie zranenie a do finále už nenastúpila. Trochu ma prekvapilo, že v Helsinkách chýbali Rumunky..."

Kde boli Rumunky?

Žeby obava z dopingových kontrol? "To nevravím, ale ich neprítomnosť bola trochu divná." V Helsinkách to nebol žiaden špás, dopingoví komisári šli atlétom doslova po krku. "Chvalabohu, lebo s dopingom v atletike to bolo už nehorázne. Konečne sa začalo niečo robiť, testy boli močové i krvné, takže niekto možno naozaj nechcel riskovať, že ho prichytia." Čapli iba indickú diskárku, ktorá sa aj tak v kvalifikácii ocitla asi iba náhodou...

Helsinki, pre atletických pamätníkov doslova mekka kráľovnej športu. Olympiáda v päťdesiatom druhom, dvoje majstrovstvá Európy... Tam sa začala písať aj kniha svetových šampionátov, vznikla legenda o Zátopkovcoch, i Jarmile Kratochvílovej... "No musím sa priznať, ja som nevedela o ničom, história je moja slabá stránka. Vedela som len, že idem do Helsiniek. Nemala som ani potuchy, že majú takú slávnu atletickú minulosť. Od organizátorov sme dostali nejaké prospekty, ale čítať sa nedali, lebo boli vo fínštine, tak sme si pozerali iba obrázky..."

Olympijský štadión sa po polstoročí takmer nezmenil, ani olympijskú dedinu, kde našla prechodný domov svetová atletická elita, zub času príliš nepoznačil. "Boli to také paneláky, každá výprava mala pre seba jednu časť, my jedno poschodie. Ani neviem, kto s nami v tom bloku býval. Na dlhej chodbe bola spoločná telka a kuchynka. Izba veľmi jednoduchá, dve postele, dve skrine, jeden stolík, viac nič. Mne pripadala celkom útulná, stačilo mi, že sa mám kde vyspať. Vonku bolo psie počasie, ale dnu tak teplúčko, že sme spávali pri otvorenom okne. Zdalo sa nám to čudné, ale až po pár nociach sme prišli na to, že nám Fíni kúrili."

Ryby nemusí, ale vo Fínsku musela, lebo iné nebolo

Dankinou spolubývajúcou, ako na väčšine zájazdov, bola osemstovkárka Lucia Klocová. "S Luckou sa poznáme už dlhšie, spolu bývame vlastne od juniorských majstrovstiev sveta v Čile. S členmi iných výprav sme boli v kontakte maximálne na rozcvičovacom ihrisku alebo hlavnom štadióne. A v jedálni. Keď sme už pri strave, tá bola otrasná. Samé ryby. Ja ich vôbec nemusím, ale tam som musela, lebo nič iné nebolo. Ryby a mleté mäso, proste hrôza. Ešte zelenina a ovocie, to ušlo, ale tie zemiaky... Otras! Či boli varené alebo pečené, stále mi chutili ako pomyje. Okamžite som písala domov, čo chcem mať na stole, keď sa vrátim..."

Kostolíky len z vonku

Helsinki boli pre ňu trochu studené, ale príjemné mesto, aj keď tých päť dní sotva stačilo na bližšie zoznámenie sa. "Je to pekné mesto, aj keď nič extra. Najviac sa mi páčili kostolíky a chrámiky, bolo ich tam dosť. Obdivovala som ich však len z vonku, mamka veru vie, že so sestrou do kostola nechodíme. To iba starká, z celej rodiny."

Len maratóncom Fíni dožičili po ich metropole trochu sa poobzerať, no desaťkilometrový okruh na pobreží bol aj pre nich po chvíli trochu nudný. "Väčšinu času sme aj tak trávili v dedine a na športovisku. Na olympijský štadión to bolo autobusom dvadsať-dvadsaťpäť minút, ten premával stále. Jednu tréningovú plochu sme mali hneď pri baráku, ďalšia bola k dispozícii pri štadióne." Tam sa pozdravila so svojimi súperkami, prehodila pár viet, veď s mnohými z nich sa stretáva na mítingoch. "Sú v pohode, aspoň väčšina z nich. Usmejú sa, pozdravia, opýtajú sa aká bola príprava, len Rusky nič. Ignorujú ostatné dievčatá, vždy sú tak trochu nabok."

Skúšku by menila za skákanie

Nič by sa na tom nezmenilo asi ani vtedy, keby Danka šampionát nebodaj vyhrala. No veľká svetová premiéra si vyžiadala svoju daň, Helsinki jej nevyšli podľa predstáv, hoc sa na ne veľmi tešila. Aj si trúfala. Svet sa však nezrúti, sú aj dôležitejšie veci ako finále majstrovstiev sveta. Trebárs skúška na vysokej škole, ktorú má práve pred sebou. "Obchodné právo. Je veľmi ťažká, lebo je toho strašne veľa. Ňou by som mala ukončiť tretí ročník na Ekonmickej fakulte TU. Ale verte, že by som to menila so skákaním, trikrát radšej by som pretekala ako išla na tú skúšku. Môj život je trojskok."

Japončík mal smolu

A že to teraz nevyšlo? "Nič to. Myslím, že trojskokanky dozrievajú až po dvadsaťpäťke, skákať po tridsiatke nie je problém. Čaká ma ešte veľa pretekov." Na tie helsinské, zatiaľ najväčšie, jej zostane aspoň pamiatka. "Organizátori nám nechali štartové čísla, tak som si doniesla domov všetkých päť. Jedno je už vo vitrínke, čo bude s ostatnými, neviem. Niečo sme dostali aj od oficiálnych partnerov IAAF, napríklad ´mizuno´ rozdávalo pretekárom tričká, ponožky, šiltovky, a neviem akým zázrakom, mne sa ušli aj trampky. Asi preto, že som padla do oka jednému Japončíkovi, ktorý to mal na starosti. Bol to taký mladý chlapec, kýval mi každý deň, keď sme sa stretli. Len ja nič, nedostal odo mňa ani adresu, veď čo už s Japoncom?" Nemali vraj u nej Fíni, ani krásavci v tretrách, nárok. "Chlapci mali smolu. Nie je na nich čas. Moja láska je zatiaľ atletika," smeje sa staršie z atletických dvojčiat.

Smútok za univerziádou

To mladšie, Janka, je momentálne v Izmire, na svetovej univerziáde. Mala tam byť aj Danka. Lež prednosť dostal chodec Tóth. Vraj si nomináciu "vychodil" na dvadsiatke v Helsinkách. "Trochu ma to mrzí, lebo si myslím, že som mala lepšie výsledky. Aj sami chodci vravia, že medzi dvoma dvadsiatkami by mala byť aspoň tridsať dní pauza... On zaostal ďaleko za osobákom aj v Helsinkách, na európskom šampionáte do 22 rokov ho rozhodcovia stopli na dvanástom kilometri... Ešte aj manažér, pán Juck, sa čudoval, prečo do Izmiru nemôžem ísť, keď sú tam aj také mená, čo v atletike nikomu nič nepovedia. A ja by som si, pri pohľade do štartovky, trúfala aj na medailu," zbytočne si robila Danka nádeje a plány na druhý vrchol letnej sezóny.

"Tak nás čakajú ešte nejaké mítingy, finále extraligy, a so sestrou ideme ešte aj viacboj, na majstrovstvách republiky, doma, v Košiciach. Robila som ho ako dorastenka, tak chcem zistiť, či mi niečo z ostatných disciplín ešte zostalo. Ale nemám v úmysle sa k nemu vrátiť, lebo žijem iba pre trojskok."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári