Svoje meno za mrežami nepočul, štyri roky bol iba číslom

Jedno staré múdre židovské príslovie hovorí: "Modli sa, aby si nemusel nikdy trpieť toľko, čo si schopný vydržať." Košičan Bohuslav Lampárt sa asi nemodlil dostatočne, keď za bývalého režimu musel vydržať telesné a psychické týranie pri výsluchu i prácu v uránových baniach v Jáchymove. A to všetko neprávom!

V časoch, kedy sa socializmus považoval za spravodlivý spoločenský systém, sa páchali na ľuďoch zverstvá v mnohom podobné praktikám v stredoveku. Priznanie vynútené mučením bolo charakteristické práve pre túto historickú epochu. Takýmto spôsobom odsúdila bývalá povojnová socialistická garnitúra v roku 1952 aj 29-ročného B. Lapárta. Dôvodom bola údajná pomoc k trestnému činu vyzvedačstva. Hoci v 70-tych rokoch požiadal o rehabilitáciu, neuspel ani na Najvyššom súde SSR. Až po "nežnej revolúcii" sa B. Lampárt dočkal satisfakcie.

Život zmenila jedna fotografia

"Obvinili ma na základe fotografie," spomína 81-ročný Bohuslav Lampárt. "Bol som na nej odfotený spolu s manželkou a s kamarátom z detstva, spolužiakom Štefanom Krajgerom. Stretli sme sa na tenisových kurtoch v mestskom parku. Ako starého dobrého priateľa som ho pozval ku sebe domov. Príjemne sme sa rozprávali a spomínali na staré časy."

Rok po tomto priateľskom stretnutí ho čakalo zdrvujúce prekvapenie. V jeden januárový večer v roku 1951 sa vracal vlakom z týždňovej šichty z Kojšova. Elektrizoval tam dedinu. Manželka s dcérkou v kočiariku ho už čakala na stanici. Cestou domov mu stihla povedať, že ho hľadali nejakí dvaja kamaráti, vraj prídu inokedy... Ako kráčali cez park, všimol si, že má v pätách dvoch mužov. Trošku ho znervózňovali, ale inak nič. Pred dverami bytu na Šrobárovej ulici ho "kamaráti" už čakali. "Traja stáli pred bytom a tí dvaja za mnou sa k nim pridali. Prezreli ma či nemám zbraň a vošli sme do bytu. Urobili domovú prehliadku, prezreli obrazy, termosky, všetko. Šťastie, že si nevšimli moje nové hodinky, odopol som si ich a nechal nenápadne na stole. Boli to nové švajčiarske hodinky, kupované z tuzexu za bony. Chvalabohu, že aspoň toto som zachránil, lebo všetko cennejšie mi vzali. Dcérka mala sedem mesiacov, nedovolili sa mi s ňou ani rozlúčiť."

Na ruky mu nasadili putá, posadili do auta a odviezli ho do vyšetrovacej cely v Barci. Dva týždne sa nedozvedel, čo "spáchal". Tušil, ale nevedel. Pri domovej prehliadke si totiž eštebáci podozrivo dlho pozerali album, konkrétne fotku so spomínaným priateľom. Vtedy ešte nevedel, že kamarát je vyzvedač, ktorý sa zámerne nechával fotografovať so svojimi známymi, aby v zahraničí mohol ukázať, že tu má spolupracovníkov. Neskôr ho na hraniciach zastrelili.

"Keď si ma konečne zavolali, dali mi putá, zaviazali oči, posadili do auta a kamsi ma niesli. Spolu so mnou zobrali ešte jedného, čo sa s ním dal tiež odfotiť." Odviezli ich do "justičáku" v Prešove, umiestnili do cely a na hruď pripli číslo. Odvtedy svoje meno nepočul, všade bol už len číslom. Stále iným.

Prvé vyšetrovanie bolo ľahké, oboznamovacie, ešte aj zafajčiť mu dali. Aj vyšetrovateľ bol celkom príjemný. No potom sa to začalo stupňovať. Na výsluch chodil denne aj sedem krát. "Brali ma so zaviazanými očami. O tri mesiace vyšetrenie sprísnili. Dali mi pocítiť, že to nie je dobré. Stále sa ma pýtali na to isté. Odkiaľ som toho špióna poznal, o čom sme hovorili. A ja som tvrdil tiež to isté, že to bol kamarát z detstva a že sme sa spolu učili. On za stolára, ja za krajčíra."

Vyšetrovatelia si však mysleli niečo iné, veď mali "rukolapný dôkaz" fotografiu so špiónom. Aj oni predsa museli odvádzať nejaký "výkon" a plniť vtedajším režimom stanovené kriminálne normy. Do rúk si ho preto zobral hlavný vyšetrovateľ. "Volali ho Miško. On ma zobral ´na krátko´, ako sa ľudovo hovorí... Začal ma biť. Aj s rukou, aj s drevom, pretože som vždy len to jedno tvrdil, že som žiadnu protištátnu činnosť nevykonával. A on mi na to povedal, že ešte aj to im poviem, že som si otca zabil. Pritom môj otec vtedy ešte žil," rozpráva B. Lampárt o svojom utrpení.

Výsluch s najvyšším šéfom mal viackrát denne. Veliteľ ho čoraz viac pritvrdzoval. Keď nepomáhalo mlátenie a kopanie, trhal mu vlasy, stále viac a viac... Začal používať stredoveké praktiky. Týrali ho v malej tmavej, veľmi studenej miestnosti, kde musel bez prestávky chodiť hore dolu. Nevedel kedy je deň, kedy noc. Stratil orientáciu v čase. Ak náhodou od únavy spadol, vyšetrovateľ ho kopal ako zviera. "Že čo si dovoľujem, že tu nie som v hoteli, aby som spal. To ma tak prebralo, že som už vôbec únavu necítil a chodil som. A aj som musel, lebo mi bola veľká zima. Keď ma chcel dráždiť, tak blikal vypínačom. Obliekli ma naschvál do nového prádla, ktoré nepriliehalo, aby ma nehrialo. Bolo veľmi studené, ruky som si dával popod pazuchy, aby som sa aspoň trošku ohrial. Zasvietili na mňa len vtedy, keď som jedol. Dávali mi jesť ako psovi, na zem..."

Koľko dní ho takto "mordovali" nevie dodnes. Tmavú mučiareň opakovane kombinovali s tvrdým výsluchom. Samozrejme, došlo na veliteľove slová a priznal aj to, čo neurobil. "Povedal som mu, nech píše čo chce, že ja všetko podpíšem. Písal na stroji, nevedel písať dobre, len tak s jedným palcom. Zle napísal, potrhal, zobral poleno a už ma začal biť. Povedal som mu, že si niečo urobím, lebo to nevydržím. Ihneď mi dal putá, zapol mi ruky za operadlo stoličky. Boli to anglické putá keď som sa rukami pohol, tak sa stále viac a viac sťahovali. Ruky som cítil čoraz menej. Keď som ich už necítil vôbec, prosil som ho, aby mi ich dal dole. Začal mi strašne nadávať. Potom ma opäť dal do tmavej miestnosti."

Rozsudok znel: štyri roky

Okrem B. Lamparta sa k trestným činom vyzvedačstva vynútene priznali aj ďalší 23 ľudia, ktorý sa so špiónom poznali a odfotografovali. Socialistické súdnictvo ho po 11 mesiacoch týrania vo vyšetrovacej väzbe na samotke odsúdilo za trestný čin napomáhania k vyzvedačstvu. Dostal štyri roky "natvrdo" a súčasne vedľajší trest prepadnutia majetku a trest straty občianskych práv na päť rokov. "Keď ma rodina na súde zbadala, bola zhrozená. Videli ma s vytrhanými vlasmi.".

Z Prešova putoval do väznice v Jihlave, kde bol tri mesiace a odtiaľ do Jáchymova, kde dostal číslo A 10 785. Uránové bane boli trestom pre politických odsúdencov. Väzenský tábor bol obohnaný elektrickým plotom, na každom rohu stáli strážne búdky, z ktorých hliadky veľkými pohyblivými reflektormi osvetľovali celý areál. Väzni, bolo ich asi 3000, bývali v drevených barakoch. Priestor tábora bol rozdelený do koridorov, ktoré boli vysypané pieskom, aby na ňom bolo večer dobre vidieť ľudí a aj stopy, keby chceli ujsť."

Nejakým zázrakom sa počas jednej noci podarilo dvom mladým väzňom z tábora ujsť. No neušli ďaleko. Pri hraniciach prespali v horárni, a hostiteľka horárka ich udala. Zbitých a skrvavených ich vystavili na rampe v tábore na výstrahu.

S uránovou baňou sa B. Lampárt zoznámil hneď v prvý deň. Najprv sa v bani bolo treba naučiť robiť a preto nováčikovia začínali ako pomocníci. Po dvoch mesiacoch už pracoval ako lamač. Keď do Jáchymova prišiel, mala baňa päť šácht, keď odchádzal, bolo ich už osem. "Jedno poschodie malo 50 metrov. Chodba bola dlhá dva až tri kilometre a bola aj elektrizovaná. Na motorový vláčik sme nakladali hlušinu. Urán sa nesmel vŕtať, len odkrývať a to robili väzni. Ďalšie práce na uránovej žile robili civili, lebo na tom sa dalo veľmi veľa zarobiť. Brali až 120 tisíc mesačne ´na staré peniaze´." Šachta bola mokrá, studená. Väzni boli oblečení v gumových čižmách, nohaviciach a plášti. Na hlavách mali prilby a na nich ešte také niečo ako klobúky, aby im voda nekvapkala za krk. Napriek tomu boli ustavične premočení, lebo oblečenie bolo staré.

Postupom v "baníckej kariére" B. Lampárta bola práca "dreviča". Bola nebezpečná, lebo spočívala v spevňovaní odpálených podzemných chodieb drevenými lištami, ktoré mali chrániť baníkov pred zasypaním. Veľa väzňov pri nej prišlo o život. Chýbalo málo a skončil by tak aj on. "Stále som dával pozor na zvuky. Aj najmenšie praskanie a pukanie znamenalo, že som mal okamžite odskočiť. Raz som odskočil tam, kde som stihol, hornina spadla a zablokovala mi cestu von. Karbitka mi zhasla, nemohol som si zapáliť cigaretu, pretože tam bolo málo kyslíka. Ťažko sa mi aj dýchalo."

Pomocník, ktorý ostal vonku, zalarmoval pomoc. Do zasypanej chodby začali nabíjať rúru asi 20 cm širokú. Kričali na neho, on na nich, ale nepočuli sa. Horninu vyvážali vozíkom von. Keď zbadal v tej tme záblesk svetla, zakričali mu, nech ešte nevychádza. "Prešmykol som sa ako had. Nič sa mi chvalabohu nestalo. Bol som tam celú noc i dennú šichtu, až na tretiu ma dostali von. Zaviazali mi potom oči a na ošetrovni som musel nosiť okuliare so sklami rôznej farby. Keby ma boli dali na svetlo hneďm tak by som oslepol. Keď som bol už fit, išiel som tam robiť naspäť." V bani sa stalo veľa smrteľných prípadov. B. Lampárt jeden videl na vlastné oči. "Muž robil na dvojkoľajke s čakanom. Keď mu na chrbát spadol obrovský kameň, porisko mu prebilo rebrá a vyšlo cez chrbát von."

Neľudské podmienky

Unikajúci radón z uránových baní ožiaril všetko. Najvyššia koncentrácia bola, samozrejme, v bani, ale aj okolie bolo žiarením zasiahnuté viac ako je bežným priemerom. "Vodu v tábore sme nesmeli piť, len umývať sme sa v nej. Pili sme len jačmennú kávu. Raňajky sme nemali, len obed a večeru. Najviac varili knedlík a chrenovú omáčku, v týždni aj trikrát. Stravu sme dostávali na lístky. Boli rozdelené na jedničku, dvojku a trojku. Podľa percent, ako sme si plnili svoj denný úkol." Jedničku dostali väzni, ktorí si dennú kvótu splnili nad 100 percent. Tí mali aj plnú stravu polievku a druhé jedlo s mäsom. Dvojku si zaslúžili 70 percentní pracanti, čo znamenalo polovičnú dávku jedla. Trojka bola najslabšia strava, bez mäsa a dostávali ju tí, čo robili na 50 percent. Táto posledná skupina bola na tom najhoršie. Po práci sa nesmeli prechádzať po tábore, ale museli byť len vo svojich barakoch.

"Tí čo fárali dolu, dostávali každý deň liter mlieka. Nechávali sme si ho až na ráno. Ako prevenciu proti silikóze. Ale koľkí ju aj tak dostali..." Väzni "fasovali" aj jeden dvojkilový chlieb na dva dni pre štyroch chlapov. Každému sa ušla štvrťka, ktorou musel veľmi šetriť. Podľa pracovnej morálky dostávali táborové poukážky, za čo si mohli nakúpiť cigarety, napolitánky a iné drobnosti.

B. Lampárt mal najradšej nočnú šichtu. Na "bachárov" pôsobili neskoré hodiny utlmujúco, s väzňami tak "necvičili" ako na dennej. Čistá práca (v bani) trvala denne osem hodín, ale s cestou do podzemia a nazad i s povinnými nástupmi a neustálym prepočítavaním väzňov, to bolo oveľa viac. Pracovali bez oddychu, sedem dni v týždni.

Životné podmienky sa im trošku zlepšili, keď sa novým prezidentom stal Zápotocký. Začali im dávať chlieb v množstve, v akom chceli. Mali voľné nedele a mohli písať listy domov. Aj keď len 10 cenzúrovaných riadkov. Pre ich manželky a matky to muselo aj tak veľa znamenať. Ako väzňovi, ktorý odvádzal prácu na 100 percent, mu dokonca raz povolili aj návštevu. Prišla manželka s dcérkou. Štvorročná Evička videla svojho otca prvýkrát. Stretnutie trvalo 10 minút. Rozprávali sa v prítomnosti strážnika cez malé drôtené okienko. Dotknúť sa nemohli.

Zabudnúť nemôže

Po troch rokoch ťažkej baníckej práce v rádioaktívnych uránových baniach sa B. Lampárt vrátil do Košíc. Prácu si tu nájsť ako bývalý politický väzeň nemohol. Pre každého zamestnávateľa bol totiž politicky nespoľahlivým človekom. Napokon sa zamestnal vo svojom rodnom meste Starej Ľubovni, kde mal rodinu a známych. Po prvej dcére sa mu ešte narodili tri deti, našťastie, všetky zdravé.

Prvé zdravotné následky uránového trestanca na seba nenechali dlho čakať. Takmer okamžite prišiel o všetky zuby. Vo svojich 45 rokoch dostal ťažký infarkt a odvtedy je na invalidnom dôchodku. Po revolúcii bol ako neprávom odsúdený politický väzeň finančne odškodnený. V porovnaní s tým koľko by ako baník zarobil za tri roky v uránových baniach sú to smiešne peniaze.

"To sa nedá odškodniť, zaplatiť a ani zabudnúť," trpko zakončil B. Lampárt spomienky na smutné obdobie, ktoré navždy zmenilo jeho život.

Radón môže zabiť hneď alebo poškodiť ďalšiu generáciu

"V uránových baniach je rádioaktivita spôsobovaná hlavne prítomnosťou radónu," vraví MUDr. Andrej Démant z pracoviska hygieny žiarenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Košiciach. "Žiarenie je veľmi nebezpečné tým, že baníci vdychujú čiastočky rádioaktívneho prachu. Spôsobuje dva druhy poškodení ľudského organizmu. Jedna je choroba z ožiarenia, to je tá na ktorá umierali ľudia v Hirošime a Nagasaki, keď sa ich organizmus začal rozkladať. Druhé choroby sú také, ktoré vznikajú na podklade genetickom mení sa bunečná informácia a dochádza k mutáciám. Na základe toho môžu vznikať nádorové ochorenia alebo dedičné chyby. Tie sa môžu prejaviť aj na nasledujúcej generácii.

Hovorí sa, že celková dávka, ktorú baník v 80-tych rokoch priemerne za rok dostal, sa pohybovala okolo 5 mGy, pri používaní všetkých ochranných prostriedkov aj respirátov. V 1950 roku tie dávky mohli byť podstatne vyššie aj okolo 15 až 20 mGy na rok.

"Ochrana pred žiarením spočíva vo viacerých faktoroch," pokračuje MUDr. Démant. "Najdôležitejší je časový čím je človek kratší čas v tom prostredí, tým nižšiu dávku dostane. Dlhodobá expozícia ionizujúcemu žiareniu znižuje imunitu, spôsobuje zažívacie problémy, nedostatočne vstrebáva dôležité látky zo stravy. Zuby väzňom vypadali hlavne preto, lebo nemali žiaden C vitamín. Tým trpeli aj zlatokopi na Aljaške."

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári