kinofilmy.
Zábery nikdy nikomu, okrem najbližších príbuzných, neukázal.
Prvé dni po okupácii bol jednou z kľúčových postáv ilegálneho rozhlasového vysielania. Od svojho náčelníka dostal za prejav občianskej statočnosti najskôr finančnú odmenu. Potom viac ako dvadsať rokov mal na krku agentov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Dve desaťročia prežíval s biľagom nepriateľskej osoby.
O svojom osude nikdy nikomu, okrem rodiny, nerozprával.
"V porovnaní s desiatkami mŕtvych, stovkami zranených a po normalizácii tisíckami tvrdo prenasledovaných Čechov a Slovákov, ktorí prežili oveľa tragickejšie životy ako ja, sa mi zdal byť ten môj banálny."
Košické povstanie
Tibor Kéder mal z 20. na 21. augusta 1968 nočnú službu. Ako technik Československých dráh, ktorý mal pod kontrolou železničnú zosilňovaciu stanicu, už v noci vedel, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili štátne hranice a obsadzujú územie Československa.
"Počas služby som obtelefonoval stanice na východe. Rozprával som sa so železničiarom, ktorý mal na starosti závory kdesi pri Michalovciach. Nedokázal ani poriadne rozprávať: ‚Len idú a idú a idú,' koktal do telefónu. Vedel som, že je zle."
Po skončení služby vzal fotoaparát a vybral sa do ulíc. Obchody na preplnenej Hlavnej, vtedy Leninovej ulici, boli oblepené plagátmi, rozhorčený dav smeroval od predajne Sovietskej knihy na Námestie osloboditeľov, kadiaľ tiahli kolóny tankov, obrnených transportérov, vojenských nákladných automobilov.
"Bola tam poriadne dusno. Z nedostavaného hotela Slovan hádzali na vozidlá tehly, ľudia s transparentmi vyzývali okupantov, aby sa vrátili domov. Obrovská masa ľudí postupne zužovala kruh okolo regulovčíka. Museli ho chrániť naši policajti. Som presvedčený, že by ho zlynčovali. Ľudia s holými rukami boli schopní vrhať sa na tanky. Vyzeralo to ako v povstaní."
Tibor začul informáciu, že niečo sa deje na Prešovskej ceste, odkiaľ prichádzala kolóna s porozbíjanými oknami.
"Videl som dospelých mužov i malých chlapcov, ako sa s kameňmi v rukách postavili proti ťažkej vojenskej technike. Medzitým sa už na Námestí osloboditeľov strieľalo. Guľometnou dávkou pokropili osemposchoďák, zastrelili niekoľkých ľudí, ďalších zranili. Nikto nevedel koľkých. Vtedy som si uvedomil, ten paradox: Námestie, na ktorom sú pochovaní sovietski vojaci, osloboditelia Košíc z druhej svetovej vojny, sa zmenilo na námestie okupantov."
Tibor Kéder nafotil so sovietskym fotoaparátom Smena okupáciu Československa sovietskou armádou. Dramatické okamihy zachytil na troch 36-záberových kinofilmoch. "Keďže medzitým som sa viackrát sťahoval, neviem, kde sú. Kdesi sa zapotrošili. Ešte šťastie, že ostalo aspoň pár záberov."
Filmy i fotografie vyvolával v kúpeľni. Nafotil napríklad prevrátený transportér pod Braniskom. "Šofér nezvládol riadenie a havaroval. Propaganda to okamžite využila vraj naňho strieľali pancierovou päsťou." Odfotil obrnené transportéry, ktoré strážili obsadený rozhlas a poštu, košických Cigánov, ako sa bavia so šikmookými vojakmi odkiaľsi z Ázie. "Zaujímavé bolo, že naši komunikovali v rómštine, vojaci v nejakom inom jazyku a rozumeli si," spomína.
Pirátska stanica
Tibor mal okrem fotografovania ďalšieho koníčka rádioamatérstvo. V roku 1962 získal osvedčenie Ústredného rádioklubu Zväzu pre spoluprácu s armádou o úspešnom absolvovaní skúšok na funkciu rádiotechnika, ako aj oprávnenie na prevádzku a obsluhu rádioamatérskej stanice. Vtedy netušil, akú úlohu o pár rokov táto skúsenosť zohrá.
"Rusi obsadili košický rozhlas, televíziu i spojovacie zariadenie na železničnej stanici. Zrejme si mysleli, že iná nejestvuje. Hlavná však bola na rohu Tomášikovej a Tolstého ulice, kde som pracoval. V nej bol aj funkčný vysielač. S riaditeľom košického štúdia Československej televízie Jindrom Počtom Mikulom, s hlásateľom Vladom Bazovským a s niektorými ďalšími kolegami sme sa dohodli, že sa pokúsime odtiaľ vysielať. A ono to fungovalo! Z ničoho nič vznikla pirátska stanica, slobodný vysielač. Vysielali sme prevzaté programy z iných staníc, protestné prehlásenia pracujúcich proti okupácii, rôzne výzvy, informácie o pohybe vojenského vlaku so zameriavacím zariadením..."
Aj keď frekvenciu na stredných vlnách Tibor z bezpečnostných dôvodov neustále menil, aj tak hrozilo, že sovietske zameriavacie prístroje vysielač odhalia. A tak sa presťahovali do budovy SÚDOP za terajším Tescom, kde bola k dispozícii ďalšia vysielačka, o ktorej okupanti nevedeli. Ani tam dlho nepobudli.
"Z Košíc sme už vysielať nemohli. Bolo to nebezpečné. Rusi by nás svojou technikou zamerali. A pojazdný pohotovostný vysielač stál v garáži Civilnej obrany na železničnej stanici v Spišskom Podhradí nevyužitý. Vzali sme kľúče, sadli sme do auta a vybrali sme sa na Spiš."
Už cestou spolu s Vladom Bazovským a Jindrom Počtom Mikulom rozmýšľali, ako maringotku plnú techniky odtiahnú. "Zastavili sme sa na jednom družstve. Predsedovi sme vysvetlili, o čo ide, že potrebujeme nákladné auto, ktorým by sme vysielač dotiahli na odľahlé, bezpečné miesto, kde by nás nemohli tak ľahko odhaliť. Bez problémov nám dal k dispozícii V3S."
Za obcou Bindt v Hnileckej doline sa rozprestierajú nekonečné lesy, našli na lesnej ceste miesto, na ktorom koruny statných stromov vytvárali neprekonateľný zelený tunel. Natiahli anténu a začali znovu vysielať.
"Vysielali sme nonstop dvadsaťštyri hodín. Informácie nám nosil Vlado Bazovský, Jindro Počta - Mikula a ďalší ľudia. Keď Vlado bol preč, prevzali sme úlohu hlásateľa. Nikto z nás síce nemal zďaleka taký mikrofonický hlas, ale o to nešlo. Cítili sme potrebu poskytovať ľuďom informácie, ktoré by im dodávali silu, odvahu, pocit, že nie sú v tom sami, že väčšina Čechov a Slovákov odsudzuje okupáciu."
Počas vysielania stále niekto sledoval, či sa na oblohe neobjaví ruský vrtuľník, ktorý by ich mohol odhaliť. Preto aj v Bindte neustále menili frekvenciu, na ktorej vysielali.
O stravu sa postarali dedinčania. Nosili im nielen chlieb a konzervy, ale z času na čas aj varené jedlo. "Medzi ľuďmi vládla úžasná spolupatričnosť. Nie často v živote zažijete podobnú atmosféru," spomína Tibor.
S eštébákmi na krku
V roku 1970 začali na železnici previerky. Tibor Kéder nič nezakrýval. Na otázku, či neľutuje svoje konanie, odpovedal: "Nemám čo ľutovať. Taká bola doba. Urobil by som to znovu." A tým podpísal vlastný rozsudok.
Ráno 9. októbra 1970 prišli poňho domov traja civilisti na Volge. Vzali ho na výsluch. Vypočúvali ho do pol siedmej večer. Bol to jeho prvý kontakt so Štátnou bezpečnosťou.
"Nemohli ma vyhodiť zo strany, lebo som v nej nebol. A tak ma 27. novembra 1970 odvolali z funkcie prevádzkového technika na zosilňovacej stanici oznamovacej a zabezpečovacej dištancie Východnej dráhy ČSD. Uvedomil som si, že ma odstavili na vedľajšiu koľaj, že by sa ma najradšej zbavili, že šanca na nejaký postup a teda aj lepší zárobok nebola žiadna. A tak som dal výpoveď a odišiel som pracovať do nemocnice ako slaboprúdový technik."
Eštébáci mu neprestajne dýchali na krk, predvolávali ho na výsluchy, ako zistil po revolúcii, sledovali ho prostredníctvom agentov z radov spolupracovníkov. Zobrali mu pas. Jeho žiadosť o vycestovaciu doložku do Maďarska zamietli, nedostal súhlas štúdium pri zamestnaní.
"V roku 1969 sme sa kamarátom dohodli, že emigrujeme. Všetko bolo vybavené, nechali sme si opraviť zuby, absolvovali lekárske prehliadky, kúpili sme si spiatočný lístok do Viedne. Tesne predtým sa začali zdravotné problémy. Stále ma bolel žalúdok. Vzniklo podozrenie na žalúdočné vredy. To rozhodlo. Ostal som doma. Keby som bol vedel, že to bol falošný poplach, asi by som neváhal," smeje sa Tibor. "Na druhej strane mal som tu rodinu, dve malé deti. Kamarát, ktorý predsa emigroval, svoje nevidel takmer dvadsať rokov."
Po revolúcii požiadal o mimosúdnu rehabilitáciu. Dostal odpoveď, že napriek jeho občianskym postojom k okupácii v auguste 1968 sa zákon naňho nevzťahuje, pretože z pracoviska, na ktorom bol z politických dôvodov prenasledovaný, odišiel v r.1980 na vlastnú žiadosť.
V roku 1997 podal žiadosť o sprístupnenie svojho zväzku z registra Štátnej bezpečnosti. Z ministerstva vnútra Českej republiky dostal odpoveď, že "nebol stotožnený so žiadnou osobou", ku ktorej je evidovaný osobný zväzok.
O sedem rokov neskôr sa obrátil s rovnakou žiadosťou na Ústav pamäti národa. Dočkal sa odpovede, ktorú najmenej očakával. Jeho osobný zväzok bol 6. decembra 1989 zničený.
"Nie som pomstychtivý ani netrpím stihomamom. Len som chcel vedieť, kto z toho množstva agentov a spolupracovníkov ŠtB, ktorí ma obklopovali, naozaj na mňa donášal. A chcel som sa ho opýtať, prečo to robil."
Tibor Kéder požiadal v roku 1990 aj o povolenie na znovu zriadenie amatérskej rádiovej stanice a vrátenie licencie na vysielanie. "Odpísali mi, že musím absolvovať odborné skúšky. Odmietol som. Nevzali mi predsa licenciu pre neodbornosť, alebo pre porušenie pravidiel rádioamatérskej prevádzky."
Napriek všetkémi, čo prežil a prežíva, sa nad tým všetkým len usmieva: "Dnes o pridelení licencie rozhodujú tí istí ľudia, ktorí mi ju vzali."
Okupácia v auguste 1968 bola pre Tibora Kédera rovnaké barbarstvo ako normalizácia. "Po dlhých rokoch som sa prvýkrát slobodne nadýchol v novembri 1989. Blahorečím Michaelovi Kocábovi, ktorý z našej vlasti vyprevadil posledného ruského vojaka."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
