spísali súhrn svojrázne

Dnes sa publikovanie prekladu hesla Košice z knižky Pozoruhodnosti uhorského kráľovstva končí. Jeho autori zaradili na samý koniec stručný prehľad najdôležitejších dát z dejín mesta. Lenže tu si musí čitateľ dávať veľký pozor, pretože tento prehľad je veľm svojrázny. Odráža znalosti autorov, a musíme podotknúť, že neveľmi presné, sú v ňom dobové chybné názory, doboví tlačiarenskí škriatkovia, katolícka propaganda a nakoniec aj oficiálne politické averzie. Takmer nič z tohto záveru dnes nemožno brať vážne, jedine snáď to, že je to dokument vtedajších laických názorov na dejiny Košíc. Časť dnešnej historickej strany venujeme preto oprave originálneho Szepesházy Thieleho textu.

AKO KÚPEĽNÉ MIESTO

má síce menší význam, ale pre malú vzdialenosť od mesta a vhodnú polohu v romantickom, lesmi obklopenom údolí, stojí za pozornosť Bankov. Chorými je vyhľadávaný málo, cudzincami vôbec nie, tým viac však košickými priateľmi a priateľkami prírody, vychutnávajúcimi život. Tí v tam vybudovaných hostincoch nachádzajú pri tanci a hudbe všetky príjemnosti a počas pekných letných dní si užívajú života pri hodovaní, roztratiac sa po hustým lístím zarastených a kopcami i údoliami sa vinúcich cestách okolitých lesov. Bankov tiež slúži ako obľúbené ihrisko školskej mládeže, ktorá tu usporadúva svoje májové oslavy, zvané majálesy.

Keď nakoniec sústredíme pohľad na doklady dávnych vekov Košíc, zistíme, žetoto pekné kráľovské mesto má svoje najstaršie počiatky vo dvoch malých dedinkách, ktoré sa volali Horné a Dolné Košice. V roku 1235, po nešťastnej bitke na rieke Slaná /bolo to v roku 1241 - oprava redakcie/, našiel kráľ Belo IV. v dolnej dedinke útočište a všemožnú podporu u obyvateľstva, takže za pekné prijatie a poskytnutie pomoci povýšil dedinku na mesto a obdaril ho mnohými výsadami. Kráľ Štefan V. neskôr v roku 1270 odškodnil šľachtických držiteľov hornej dedinky, Lodomera, Teodora a Gála dvoma dedinami Čaňou a Gyňovom, ležiacimi priamo pri rieke Hornád, vzdialenými iba na míľu od Košíc /bolo to v roku 1261 oprava redakcie/. Hornú dedinku spojil s medzitým na mesto povýšenou dolnou dedinkou, v tomto spojení ich povzniesol na slobodné kráľovské mesto a zabezpečil ho všetkými ďalšími privilégiami a slobodami.

Mnohým teraz tu usadeným Sasom, ktorí už skôr zriadili kostol popri ešte dodnes stojacom kostolíku svätého Michala, umožnil banské podnikanie a postavil ich spolu so spišskými Sasmi pod spoločného komorského grófa. Zveľadil tiež obchod a trpel židovské obyvateľstvo, ktoré však bolo neskôr Ľudovítom Veľkým opäť vyhnané. Takto rozšírené mesto bolo potom za kráľa Ladislava IV. obkolesené v roku 1290 najprv múrmi a neskôr baštami. Tie nesmierne rozmnožil Ferdinand II. a nakoniec cisár Leopold I. zosilnil citadelou, na ktorej výstavbu musela prispieť kňažná Rákocziová sumou dvestotisíc zlatých.

ZATIAĽ ČO MEŠŤANIA

zotrvávali pri Matúšovi Trenčianskom, spojencovi českého kráľa Václava, daroval kráľ Karol Róbert mesto palatínovi Pavlovi Omodejovi, vlastníkovi panstva Göncz. Ten však bol kvôli tomuto mešťanmi, nahnevanými darovaním, v roku 1311 zabitý a uniknuvšia vdova s piatimi synmi sa nato zriekla svojich práv. Dvaja jej synovia sa však spojili s viacerými košickými mešťanmi, ktorí prešli na Matúšovu stranu a zúčastnili sa bitky pri Rozhanovciach v roku 1312. Po nej odznova odprisahali košickí mešťania svojmu právoplatnému kráľovi Karolovi sľub vernosti, za čo im on vrátil späť všetky slobody, ktoré voľakedy mali.

Zvláštnou priazňou zahrnula Košice Alžbeta, dcéra poľského kráľa Vladislava, štvrtá manželka Karola Róberta, ktorá často volila toto mesto pre svoj pobyt.V roku 1324 tu položila základy veľkej katedrály svätej Alžbety, ktorá však bola dokončená až po jej smrti, kráľom Matejom v roku 1368 /kráľ Matej panoval v rokoch 1458 1490 oprava redakcie/, ako sa predtým tvrdilo. Na dôkaz svojej náklonnosti obdarovala mesto majetkom Forró a vinicami v Szántó. Kráľ Ľudovít prepožičal mestu v roku 1346 hrdejné právo, čiže "ius gladii" a kráľ Vladislav erb.

Tento pozostáva zo štítu, deleného priečne na tri polia. Jeho horná časť má tri zlaté ľalie. Prostredná, ktorá je delená v polovici, má vpravo štyri hlavné rieky kráľovstva, vľavo však polovičku orla. V najspodnejšom poli, ktoré je šikmo rozdelené brvnom, boli nakoniec taktiež umiestnené tri ľalie. Ako nosič štítu slúži erbu anjel s roztiahnutými krídlami, v nebovomodrom šate a vencom na hlave. V prvopočiatkoch malo mesto v erbe iba jednu ľaliu, čo bol pôvodný starý erb panstva Košice. Kráľ Ľudovít I. mu pridal ešte ďalšie dve a cisár Žigmund k nemu postavil anjela v červenom šate. . Vladislav II. zmenil šat anjela a zmnožil ho o polovicu orla zo svojho šľachtického erbu. Jeho manželka, dcéra grófa Gastona de Candal z Francúzska, priložila k nemu vzhľadom na svoj pôvod nakoniec na ich miesto tri zlaté ľalie.

Kráľ Ľudovít I. tiež v roku 1361 ustanovil mesto Košice za sklad pre poľský a ruský tovar a udelil mu výsadu konať výročné trhy. Tieto práva sa dodržiavali aj nasledujúcimi kráľmi. K vlastníctvu rôznych k nemu patriacich dedín majú Košicetaktiež darovacie listiny od Ľudovíta I., Žigmunda Luxemburského, atakďalej. Kráľ Matej Korvín prepožičal mestu výsadu raziť zlato podľa hodnoty budínskej mince. Tieto mince razené v Košiciach nesú na jednej strane písmeno C a na druhej francúzsku ľaliu. Takéto razenie mincí sa nezachovalo kvôli zanedbaniu baní v Zlatej Idke. V zbierkach mincí sa ešte sem a tam takéto mince nachádzajú.

V ROKU 1422

bol na náklady mesta vybudovaný druhý mestský múr. V roku 1430 sklátil mor mnoho ľudí. V roku 1461 poslali Košice na zničenie mesta Ujvár delo a v roku 1528 na obranu Spišského hradu vojakov. V roku 1490 bolo mesto po smrti Mateja Korvína márne obliehané poľským princom Jánom Albrechtom, keďže tento sa spolu s Vladislavom uchádzal o uhorskú korunu. Počas nepokojov spôsobených Zápoľským, Rákoczim, Bethlenom a Thökölim mesto veľmi trpelo vydieraním a muselo tiež v roku 1609 zaplatiť tureckému sultánovi 6000 zlatých výpalného.

Za Ferdinanda I. v roku 1554 bol veľký farský, čiže Alžbetin kostol, prevzatý do vlastníctva evanjelíckej cirkevnej obce. V roku 1556 zhorelo celé mesto a dominikánski i františkánski otcovia mnísi z Košíc odišli. Za Maximiliána II. v roku 1568 bola do Košíc preložená spišská komorská administratíva. Za cisára Rudolfa II. bol v roku 1604 veľký farský kostol opäť odňatý evanjelíkom a obsadený Jágerskou dómskou kapitulou, ktorá kvôli vojnovým nepokojom musela opustiť svoje obvyklé sídlo. V roku 1619 zvolal Gabriel Betlen do Košíc snem, na ktorom mu boli stolice Horného Uhorska prinútené odprisahať vernosť. V roku 1626 tu ten istý Betlen zorganizoval bohatú svadbu s Katarínou Brandenburskou.

V roku 1644 obsadil toto mesto Juraj Rákoczi, musel ho však v roku 1660 odovzdať späť cisárovi Leopoldovi I. V roku 1647 založila v Užhorode Zuzana Balašová šľachtický konvikt, ktorý bol po uplynutí dvanástich rokov preložený do Košíc. V roku 1653 daroval cisár Ferdinand III. svoj tunajší palác jezuitskému rádu ako kláštor, ktorému bolo už od roku 1660 určené vzdelávať mládež. V roku 1659 bola na náklady jágerského biskupa Benedikta Kišdyho založená tunajšia kráľovská akadémia a v roku 1660 bola potvrdená bulou kráľa Leopolda a obdarená privilégiami.

V roku 1673 udreli na mesto zúrivci a títo v roku 1677 vypálili predmestia. 22. augusta roku 1674 tu náhle vznikol požiar pri ktorom vybuchlo 132 ton pušného prachu a vyše 300 ľudí prišlo o svoje životy. V roku 1676 postihlo Košice zemetrasenie. V roku 1682 dobyli mesto povstalci a Thököli doň zvolal snem. V roku 1685 však mesto prešlo opäť do cisárskych rúk. V roku 1687 sem priviedli z nariadenia kráľovnej Eleonóry uršulínky z Bratislavy. V roku 1700 bol čiastočne obnovený dominikánsky kláštor a kostol, ktorý veľmi utrpel počas vojen, keďže bol prinajmenej sto rokov ponechaný pustnutiu.

V roku 1713 založili Ondrej Kecer a jeho manželka Žófia Šándorová tunajšie jezuitské kolégium. V roku 1776 boli v rámci všeobecnej školskej reformy založené Akadémia a Hlavné gymnázium. Na kráľovské náklady bola tiež zriadená verejná knižnica riadená pánom Péčim. V roku 1781 bola dokončená výstavba budovy divadla v ktorej previedla prvýkrát svoje kusy Hilverdingova spoločnosť. V roku 1793 vznikol rozsiahly požiar, pri ktorom vyhorela najvýznamnejšia časť krásnej Hlavnej ulice. V roku 1821 sa stalo obeťou plameňou Stredné predmestie. Nešťastní pohorelci však boli ustanovením magistrátu a šľachetnými obyvateľmi slobodného mesta tak znamenite podporení, že teraz znášajú už iba malú časť svojho nešťastia.

Na tomto mieste končí v knižke Pozoruhodnosti uhorského kráľovstva heslo Košice.

Preklad textu a reprodukcie: Jozef Duchoň

Nabudúce: Košice v časoch vzniku Szepesházy Thieleho bedekra

Autor: Autori košických dejín

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári