K čomu sa v bedekeri vrátiť a k čomu nie
Čitateľ si nepochybne všimol viacero opráv letopočtov v dnes uverejnenom texte Szepesházy Thieleho Pozoruhodností Uhorského kráľovstva. V rámci zachovania autentičnosti historického textu sme ho totiž publikovali aj s pôvodnými chybami. Tie najokatejšie úniky sme opravili priamo na mieste, ale tie ostatné si vyžadujú doslova osobitnú prílohu. Autori nášho bedekra evidentne neboli historici no aj keby nimi boli, boli by úpravy a vysvetlivky nutné, pretože ich dielo vznikalo v dobovej atmosfére romantizmu, keď sa dočasne história stávala skôr beletriou. Preto je nutná táto oprava mnohých faktov uverejnených v dnes uverejnenom poslednom pokračovaní seriálu, pozostávajúcom v stručnom výčte dejín mesta. Takže:
Termín Horné Košice je nám síce historicky známy, ale Dolné Košice sú evidentným výmyslom. V skutočnosti to boli Košice /Cassa/ a Horné Košice /Superior Cassa/. A samozrejme sa nespojili stavebne spojili sa iba ich územia, či chotáre. Dnes nám nie je známe, že by kráľ Belo IV. povýšil Košice na mesto. Košičania od neho dostali iba výsady hostí /aj to vieme iba nepriamo/ a mestské výsady sme dostali pravdepodobne až v roku 1290 /čo tiež odvodzujeme iba sprostredkovane/. Držitelia Horných Košíc boli v skutočnosti Gál, Peter a Teodor a k aktu ich presídlenia sa viaže listina už z roku 1261.
Prvý farský kostol svätej Alžbety stál uprostred Košíc nepochybne skôr, ako cintorínska kaplnka /karner/ svätého Michala. O Židoch vo vtedajších Košiciach nemáme jedinej správy. Mestské hradby boli v roku 1290, teda v roku, keď Ladislava IV. kumánskeho nahradil na uhorskom tróne posledný arpádovec Ondrej III. pravdepodobne už dávno vybudované. Otázka stavebných dejín mestského opevnenia Košíc je zďaleka zložitejšia, ako to Szepesházy s Thielem podávajú. Popis situácie sprevádzajúcej nástup Karola Róberta na uhorský trón a úlohy Košičanov v ňom je v bedekrovom podaní na nespoznanie zamotaný. Naviac sa Omodej Aba nevolal Pavol a nebol iba vlastníkom panstva Göncz, ale oligarchom ovládajúcim územie celého Horného Uhorska. Jeho vdova a synovia boli zajatí a zrieknutie sa práv podpísali pod nátlakom. Pokiaľ je nám dnes známe, na stranu Matúša Čáka Trenčianskeho neprešiel nik z Košičanov. Naopak, práve pomoc Košičanov kráľovi sa stala dôvodom udelenia celého radu výsad.
Základy dómy svätej Alžbety s určitosťou nepoložila manželka kráľa Karola Róberta Alžbeta Piastová. Mohla však iniciovať prestavbu, či úpravu vtedy už existujúceho farského kostola v Košiciach. Dóm svätej Alžbety nebol nikdy dokončený a stavať ho prestali za vlády Jagellonskej dynastie v Uhorsku, teda nie za Mateja Korvína. Naviac tu v uvedenom letopočte zapracoval tlačiarenský škriatok. Prvý erb udelil Košiciam už Ľudovít Veľký v roku 1369 a nie Vladislav. Doplníme, že otec kráľovnej Anny, manželky Vladislava II. sa volal Gaston de Foix et Candale. Zlaté mince sa v Košiciach razili už za anjouovských panovníkov, teda už v polovici 14. storočia. Kráľ Matej nám síce tiež niekoľkokrát toto privilégium povolil, ale rozhodne to nebolo žiadne nóvum.
Druhý mestský múr, ak ním bol myslený menší a tenší parkanový múr, bol vybudovaný skutočne medzi rokmi 1392 až 1422, ale skutočne pásmo druhých mestských hradieb až v období 1484 až 1540 /?/. Po smrti Mateja Korvína bolo mesto obliehané dvakrát za sebou na prelome rokov 1490/ 91 a v lete roku 1492. Údaj o prevzatí dómu svätej Alžbety protestantami v roku 1554 je nezmyselný. Nič sa nemuselo preberať, pretože drvivá väčšina Košičanov sa prirodzeným spôsobom stala protestantami. Tiež tvrdenie, že v roku 1556 vyhorelo celé mesto, nie je úplne pravdivé, pretože asi štvrtina Košíc požiarom nebola zasiahnutá.
Jezuiti založili v Košiciach univerzitu v roku 1657 a v roku 1659 nezakladal Kišdy Akadémiu, ale kňazský seminár Kišdiánum. Zuzana Balašová síce odkázala svoju pozostalosť v prospech založenia konviktu v Užhorode, tam však na to nikdy v tej dobe nevznikli vhodné podmienky a tak ho nakoniec založili v Košiciach. Spomínaní zúrivci sú dnes označovaní ako kuruci. Zaujímavá je tiež úplná absencia zmienky o povstaní Františka II. Rákocziho, keďže tento bol svojho času vyhlásený za nepriateľa štátu a vyhnanca. V oficiálnych tlačovinách ho teda nespomínali neexistoval. Všeobecná školská reforma, takzvané Ratio educationis, sa dotkla Košíc až v roku 1777. Je tam tých nepresností a vynechávok skutočne dosť, na všetky sa ani len nenašiel priestor.
Autor: Autori košických dejín
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
