Bývalí domováci sú ľahkou korisťou

podvodníkov i drogových dílerov

V našom meste žije do štyristo detí, z ktorých mnohé poznajú slovo "mama" iba z počutia, pretože takmer od narodenia žijú v detskom domove. Našťastie, v rámci sociálnej starostlivosti, sa začína dosť intenzívne realizovať myšlienka dostať deti z domovov do pestúnskej alebo inej náhradnej formy starostlivosti. Tým, ktorí sa o ne starali, starajú a robia všetko, aby do života vstúpili uplatneniaschopní mladí ľudia, patrí veľká vďaka.

Takýto názor má i manažérka "OZ Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar" Katarína Birošová a člen tohto združenia Radoslav Dráb. Práve s nimi sme rozoberali myšlienku - domováci a reálny život. Dôvodov na úvahy bolo niekoľko. Okrem iného aj ten, že sa do popredia dostáva negatívnejšia stránka správania a konania detí, ktoré žili v ústavnom zariadení a po dovŕšení dospelosti alebo školy museli odísť. Vtedy totiž podľa zákona končí ich pobyt v domove.

Čierne ovce

"Medzi mladými sa začínajú prejavovať rozdiely a poniektorí robia ostatným hanbu. Ba až im priam zabetonuvávajú cestu uplatnenia sa," spomenul jeden z mínusov R. Dráb. Niektorí spôsobujú problémy dokonca aj dobrodajcom, ktorí im pomohli.

"Vážnou je skupina, ktorá ukončila ústavnú výchovu," nadvezuje K. Birošová. "Mladí prídu za nami, aby sme pomohli, pretože čakajú alebo už aj majú dieťa. Ak obrazne povedané deti majú deti, a pritom sú bez bytu a zamestnania, ohrozujú svoju, aj existenciu malého človiečika, ktorého privedú na svet. Je možno kruté takto otvorene to povedať, no je to pravda." To sa týka aj života dvojíc, aj mladých mám. Partner ju poblázni, ale keď zistí, že čaká dieťa, pred zodpovednosťou ujde.

Každému, kto chce, tomu sa podľa "úsmevákov" pomôcť dá. Veľké bariéry sú však v tom, čo dnešná doba prináša. Obrovskou hrozbou sú podľa R. Drába závislosti. "Je veľmi ťažké sanovať rodinu, ak je tam alkohol, gamblerstvo, omamné látky. Niekedy to dokážu ukryť aj pred nami, keď prídu do sídla nášho združenia. Tvária sa, že potrebujú pomoc a my im zháňame ubytovanie, prácu. S odstupom času sa ukáže, že im sa pracovať nechce, chcú len peniaze."

To, že tieto negatíva a závislosti dokážu zakrývať, potvrdila i K. Birošová. "Napríklad mamička, ktorej syn bol v ústavnej výchove, mala to šťastie, že hoci trpela na rakovinu, dostala sa z toho. Ako dvojica mohli so synčekom nádherne žiť, pretože dostali od mesta sociálny byt a súd zrušil ústavnú výchovu. Ukázalo sa však, že mama má vážne problémy s alkoholom. Treba teda riešiť najprv tento problém - závislosť, až potom následne ďalšie." Všetka pomoc občianskeho združenia od vybavenia bytu cez zrušenie ústavnej výchovy obrazne povedané v tomto prípade "môže padnúť na hubu."

Závislosti, ktoré sa dotýkajú chlapcov i dievčat z detských domovov, osamelých mamičiek aj mladých rodín, neboli predtým v spoločnosti také vypuklé ako sa ukazujú teraz. Riešení je pritom málo. "Videl som veľa vecí, aj viaceré mladé, a predsa už ľudské trosky. Možno sa nevie, no k úspešným miestam, kde sa lieči drogová závislosť, je Medžugorie v bývalej Juhoslávii. Chodí tam i veľa Košičanov. Rok a pol je človek bez kontaktu s rodinou, ale tiež bez drog a ich náhrad a veľmi tvrdo musí sám na sebe pracovať, aby sa mohol opäť zaradiť do života," uviedol R. Dráb, ktorý sa začína orientovať na problematiku domovákov a ich drogovú závislosť. Drogy sa totiž v Košiciach dosť rozmáhajú. "Už 16-17-roční mladí sa nevedia zaobísť bez pervitínu, ale žiaľ, aj tvrdších drog, trebárs heroínu. Ceny drog i klesajú, a žiaľ, sú tak dostupnejšie," vyslovil ďalšie kruté slová R. Dráb. Funguje to pritom ako chobotnica. Díleri naučia mladých predávať drogy iným, aby si zarobili na drogu alebo na čosi iné pre seba.

Chcú peniaze a nezávislosť

"Veľmi ľahkou korisťou sú pre dílerov bývalí domováci, ktorí sú sociálne odkázaní, no chcú mať peniaze na naplnenie svojich túžob. Dá sa v situácii, keď má mladý človek prázdne vrecko, odmietnuť ponuka, že predajom drog môže denne zarobiť aj päťtisíc korún?, spomenul R. Dráb jeden zo spôsobov, ako sa dá ľahko dostať na šikmú plochu. Ešte pred dvoma rokmi bola u nás postrahom marihuana. Dnes, keď sa niekto prizná, že ju fajčí, pomaly sa nad tým len bezvýznamne kývne rukou, lebo "to je ešte dobre".

Mladí, ktorí žili v detskom domove, no po dovŕšení "osemnástky" museli domov opustiť, sa dostanú neraz do rúk aj ďalšiemu druhu zloduchov - finančným úžerníkom. Častokrát prídu i o doklady. Úsmev ako dar im na polícii vybaví nový občiansky preukaz, no neprejde ani mesiac a sú v sídle občianskeho združenia zase. Samozrejme, s tou istou vetou - vraj "občaňák" stratili. "Keď sa to v krátkom časovom rozpätí zopakuje aj päťkrát, lebo aj také prípady sme mali, začína to byť podozrivé. Doklad totožnosti obete spomedzi domovákov je zväčša v ruke úžerníka, ktorý potom s jeho pomocou vyberie na pošte sociálku. Prípadne si s ním vybaví osobný účet a peniaze iných idú bez problémov priamo jemu." R. Dráb tvrdí, že tieto praktiky začínajú byť bežné.

U domovákov sa podľa K. Birošovej i R. Drába stáva pomaly samozrejmosťou aj fenomén, že pomoc združenia nevnímajú ako niečo, čo nemusia mať, ale majú, ale doslova si ju vynucujú. "Pokiaľ povieme, že sa to nedá, alebo, že musia chvíľu počkať, ešte sa vyhrážajú. Bitkou, aj fyzickou likvidáciou nás, členov Úsmevu ako dar, i terénnych pracovníkov. Naše občianske združenie je však dobrovoľná organizácia, takže máme možnosť zvážiť, komu pomôcť viac a kto by sa mal aj sám trošku postarať."

Napríklad mladík, ktorý sa stal po prvýkrát otcom v 16 rokoch. Dnes má 22 rokov a s rôznymi partnerkami spolu šesť detí. Nedávno ho "úsmeváci" videli sedieť pred krízovým centrom, opaľovať sa a pofajčievať. Keď ho upozornili, že jeho posledné dieťa nemá plienky, ani čo jesť, takže by sa mal ako otec činiť, len kývol rukou a povedal: no a čo. Postarajte sa vy, Úsmev ako dar.

"Sponzori, ktorí nášmu občianskemu združeniu pomáhajú riešiť problémy mladých z detských domovov, sú zvedaví, kde ich peniaze skončia. To je pochopiteľné. Chcú predsa vedieť, či neboli vhodené do ´lievika´, ktorý ich ako keby vcucol, no už nie je jasné, kde sa stratili. Keby týchto dobrodincov nebolo, neviem, čo by sme robili. Najmä vtedy, keď k nám do sídla združenia príde matka s pokakaným a hladným bábätkom a potrebuje okamžite peniaze na plienky a na sunar...", pridal pomaly bežnú vec R. Dráb.

Nie všetci robia hambu

Niektorých domovákov, Rado a Katka ich nazvali "prúseráci", nie je síce veľa, ale zato dokážu robiť veľkú hanbu všetkým mladým, čo žili v detských domovoch. S obľubou totiž chodia mimo školu, niektorí ju ani neskončia, robia dlhy, klamú, podvádzajú.

"Ak im nájdeme prácu, robiť nebudú. Alebo pôjdu raz a potom nám z firmy zavolajú, že čo za neserióznych ľudí sme im poslali a ešte sme za nich aj orodovali..." Naozaj je medzi mladými trend, že za 40-50 korún na hodinu nebudú robiť. Radšej mienia klamať, okrádať. Niektorí aj chodiť z jedného výkonu trestu do druhého, pretože aj také prípady nie sú výnimkou.

V krízovom centre bývalo 19-ročné dievča. Vyrastalo v detskom domove a má telesne postihnutého brata. V podstate dobrá a aj pekná deva, no silná alkoholička. Často príde do združenia pýtať 50 či 100 korún, aby jej dali na lieky. Samozrejme, že v skutočnosti ich potrebuje na alkohol. Nedávno, ako pokračoval R. Dráb v opisovaní príbehu tejto dievčiny, navrhli jej, že ju skúsia umiestniť v niektorom azylovom dome. "Viet, aká bola jej reakcia? ´Rado, ty ma chceš dostať do krízového centra? Nedáš mi garsónku? Tak to teda nie!´ Nepomohli argumenty, či bude radšej tehotná bývať na ulici, piť, fajčiť, fetovať... Odpoveď bola - radšej."

Našťastie, toto sú podľa "úsmevákov" extrémy. Len možno 10-15 percent z celkového počtu mladých, ktorí opustili brány detských domovov a museli sa postaviť na vlastné nohy. "Väčšina mlade je seriózna, má záujem pracovať. Dokonca nám robia také dobré meno, že sa môžeme odvážiť tých ´naj´, čo makajú a chcú si zarobiť, poslať aj do zahraničia," prehodila K. Birošová "výhybku" na príjemnejšiu domovácku koľaj. "Občianske združenie Úsmev ako dar v Košiciach vzniklo v roku 1996. Koľkým sme zatiaľ pomohli, nemáme zrátané. Jasné však je, že musíme urobiť všetko preto, aby sme domovákom dokázali postaviť ubytovňu, ktorá by bola ich odrazovým mostíkom. Treba povedať aj to, že nebyť ďalších partnerov, zrejme by sme naše poslanie nemohli plniť tak, ako ho robíme."

Dobré je i to, že legislatívnymi zmenami sa zmenili aj možnosti prípravy náhradných rodičov. Už to nemá v kompetencii len štát, ale od septembra sa v našom meste aj pri Úsmeve ako dar začne s prípravou prvej skupiny záujemcov o náhradné rodičovstvo. Toto je tiež jedna z ciest ako dostať domovákov do klasickej, aj keď náhradnej rodiny, keď ich vlastná zlyhala. Náhradní rodičia predsa len dokážu domováckemu dieťaťu viac pomôcť, usmerniť ho, viesť ho rovnejšími cestičkami do dospelosti.

Príbeh Zuzany

Bola v domove od narodenia, od perinky. Matka vtedy mala už tretieho partnera. V domove žila takmer do 19 rokov, pretože chodila do školy. Vyučila sa za opatrovateľku. Teóriu, aj prax skončila s vyznamenaním. Prišiel čas postaviť sa na vlastné nohy. Myslela si, že na začiatku jej pomôže mama, ktorá bývala na Luníku IX. Ukázalo sa však, že byt predala a nikto nevie, kde je teraz.

"Najprv som teda bývala v azylovom dome Slovenského Červeného kríža, neskôr na Adlerovej," spomína Zuzana. "Musela som mať strechu nad hlavou, lebo inak by mi synčeka, ktorý sa medzitým narodil, zobrali do detského domova. A to som nechcela ani za svet pripustiť. Nemôže ho predsa čakať to, čo mňa. Nesmie prísť doba, aby mi to raz vyčítal..."

Zuzana to ale nemá ľahké, pretože otec dieťaťa ju opustil. Neskôr si našla druhého partnera, no ani to jej nevyšlo. Bil ju a týral. Zatiaľ však, aj za cenu ďalších rán a modrín, musí byť pri ňom. I keď pije, rok bol i ťažkým drogovo závislým a hoci k nim každú chvíľu chodí auto s policajtmi...

"Nemám sa so štvorročným synčekom kde zložiť. Snažím sa aspoň zapájať do aktivačnej činnosti, nech mám pre nás nejaké peniaze. Čo bude ďalej? Neviem. Matka o mňa nemá záujem, a tak sa budeme len pretĺkať...," skončila Zuzana rozprávanie o svojom doterajšom živote.

Príbeh Petra

Do domova sa dostal ako sedemročný. Nevlastný otec patril do kategórie - alkoholik. Všetky deti, spolu ich bolo šesť, dvaja jeho vlastní súrodenci a traja nevlastní, boli týraní. Rovnako aj mama, ktorá sa pritom kvôli tomuto druhému manželovi s prvým rozviedla. "Do dospelosti som bol v domove spolu s vlastnými súrodencami. Kde inde by som aj žil? Ešte dobre, že takáto inštitúcia existovala. Bol to ´blbý´ život, ale dalo sa...," nedokončil Peter myšlienku.

Z trojice jeho vlastných súrodencov je najmladší, ale zdôraznil, že i najpriebojnejší. Chcel sa prebiť cez všetky polená, ktoré sa mu pod nohy dostanú. "Dačo sa podarí, no zväčša som i teraz bezmocný. Neviem, za kým v rozhodujúcom momente ísť, s kým sa poradiť. Veľmi by som potreboval mať niekoho pri sebe, čo by ma riadil a vždy aspoň o kúštik posunul ďalej, dopredu."

Peter sa vyučil za stolára a k drevu má výborný vzťah. Baví ho to, no dnes nemá veľké šance uplatniť sa. Roboty by aj bolo, no väčšinou sú všade súkromníci a tí sa skôr prikláňajú k tomu, nech robí "načierno". "Chcú sa zbaviť zodpovednosti za mňa ako za riadneho zamestnanca. Už som takto stratil takmer dva roky, ktoré síce robím, no oficiálne nemám ešte nič odrobené. A plat? Je slabý, ledva z neho vyžijem. Pokiaľ by som mal rodinu, neviem si predstaviť... Pritom, keby vedeli, čo dokážem, boli by prekvapení." Peter poukázal aj na to, že mu každý hovorí: nemáte prax. No, kde ju má získať, ak ho nikto nechce zamestnať? A kde hlavu zložiť, kam ísť, keď pojmy rodina, domov nepozná? Čo ďalej? Nevie...

"Matku som nevidel odo dňa, keď som sa dostal do domova. Jediný raz mi napísala pohľadnicu z Berouna, mal som vtedy 12 rokov. Teraz mám 19. Rovnako napísala pohľadnicu bratovi, na jeho trináste narodeniny. No neposlala ju na jeho meno, ale na moje. Ani to nevedela, ktorý sa ako voláme. Je možné, že matka zabudne mená svojich synov?"

Peter je presvedčený, že on by niečo také nedokázal. On raz chce byť naozajstným otcom. Nesmie sa zopakovať to, čo jemu a jeho súrodencom.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Autori košických dejín

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári