Prvé boli baganče a na nich "nože", s ktorými sa nredali robiť oblúky

"Sám nemám zrátané, koľko som odohral ligových zápasov, či duelov v reprezentačnom drese, ani koľko som nastrieľal gólov, urobili to za mňa iní. Viem len, že zo slovenských hráčov v národnom mužstve Československa mám najviac štartov. Všetky tie získané trofeje mám poukladané doma vo vitríne, rád si pred ňu občas sadnem a s nostalgiou spomínam na tie krásne hokejové časy. Škoda len, že ubehli tak rýchlo," vyznal sa zo svojich pocitov Igor Liba krátko potom, čo ho spolu s trénerom Jaroslavom Walterom uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.

Prvé korčule si obul na nohy v rodnom Prešove, keď sa s rovesníkmi vybrali na zamrznutú Torysu. Boli to vlastne obyčajné baganče, na ktoré sa voľajako pripevnili nože. "Ťažko sa im dalo povedať nože, lebo boli veľmi hrubé. Ale hlavné bolo, že to nejako na ľade išlo. Len oblúky sa na nich vôbec nedali robiť, pretože boli veľmi nízke a keď ste chceli zatočiť, šúchali ste bagančou o ľad," smeje sa legendárny útočník zo svojich hokejových začiatkov. "Vtedy boli zimy ešte také, že aj tri mesiace sme mohli naháňať puk dolu Torysou, kým sa ľad roztopil."

Igor mal troch bratov a všetci boli rovnakí, šport bol veru prednejší ako škola. "Do desiatich rokov som ho robil na ulici. Keď pominula zima, hrali sme všetko možné, futbal, basketbal, hádzanú, aj nohejbal. Bývali sme na sídlisku Duklianskych hrdinov, hneď oproti škole. Školník nám hocikedy otvoril, ba aj sieťku vybral, keď sme chceli do telocvične." Aspoň rodičia mali po starosti, lebo vymýšľať zábavu pre štyroch šarvancov, na to veru času nebolo. Ani peňazí, čo by bolo treba do ratolestí vrážať, ako dnes, keď z nich chcete mať hokejistu, futbalistu, či nebodaj tenistu.

"Jediný vklad rodičov bol päťdesiat korún, keď sa robil v Prešove nábor do hokejovej triedy. Boli sme vlastne jej zakladatelia. Mal som desať rokov, keď sa zo mňa stal ozajstný hokejista," prešiel tam Igor všetkými mládežníckými kategóriami. "Vlastne len dvoma, pretože sa to nedelilo tak ako dnes, boli iba žiaci a dorastenci."

Odmalička ho to ťahalo do útoku, veď ktorý z chlapcov je iný. Len ten je slávny, kto strieľa góly. "Ale vedel som sa postaviť na hocijaký post, aj do obrany, len bránke som sa vyhýbal."

Pár rôčkov preskočme a poďme o kus ďalej, keď si tréneri prešovského dorasteneckého tímu bez urasteného forwarda nevedeli mančaft vôbec predstaviť. Nečudo, veď meno Liba sa objavilo v každej nominácii reprezentačnej osemnástky, ba aj dvadsiatky, keď sa chystali bojovať o medaily na juniorských šampionátoch. Prirodzene, padol do oka tým, čo mali k nemu najbližšie - Košičanom, veď okrem nich široko ďaleko nik prvú ligu nehrával. "Prešov hral iba divíziu a s Košicami bola taká dohoda, že keď postúpime do druhej ligy, pustia ma do Košíc."

Stalo sa. A nádejný útočník prvý raz nesmelo zaklopal na dvere šatne na Trojákovom štadióne. "Na ligové zápasy do Košíc som sa nechodil pozerať, nebolo času, lebo aj v divízii sme veľa cestovali, mali sme súperov až po Žilinu. Či mi čosi za prestup dali? Ani korunu, veď som bol osemnásťročný zasran a celý šťastný, že ma vzali do takého veľkého mužstva. A nemyslite si, že som zaň hneď hrával. Spočiatku som iba sedel na striedačke. Až som raz, v polovici sezóny, dostal šancu, keď mal Ľudma na ľade incident s trénerom Nitkom. Buchol doňho a tréner spadol. Bral som to tak, že je to moja prvá, ale zároveň aj posledná príležitosť. Nie tak, ako to mladí berú dnes - keď pustia prvú, určite dostanú aj ďalšie. Tréner ma postavil do útoku, v ktorom hral Brunclík centra a Čapek krídlo. Nesklamal som a Ľudmu som doň viac nepustil," začalo sa jeho meno pravidelne objavovať v novinových referátoch.

"Prirodzene, v mužstve som sa najviac kamarátil so svojimi rovesníkmi, Mažgutom a Liptákom, a veľa som sa učil od starších, skúsených hráčov. Veľmi veľa mi dal najmä Jano Faith, s ním a Barochovským v jednom útoku som hrával asi tri sezóny."

No keď sa opýtate fanúšikov v ktoromže z útokov si Igora pamätajú najviac, väčšina bez váhania vychrlí mená: Vodila - Ihnačák - Liba. "Keď Ihnačák v osemdesiatom piatom emigroval, prišiel na druhé krídlo Belas. Mohol som hrať s každým, nerobilo mi problém prispôsobiť sa novému spoluhráčovi, bol som všestranný hráč. Ešte sa pamätám, ako som Ihnačákovi z Fínska vláčil domov hokejky, netušiac, že ich už nebude potrebovať. Nevedel som, že je už za horami-dolami, keď sme sa vracali domov," nosil Igor levíča na prsiach od osemdesiateho druhého roku.

Na začiatku novej sezóny ho povolali do nároďáku Bukač s Neveselým, ktorí pripravovali mančaft na svetový šampionát v Helsinkách. "Na ten sa nedá zabudnúť, veď bol môj prvý v živote. A hral na ňom aj Wayne Gretzky, už vtedy veľká hokejová legenda."

Vtedy ani len netušil, že sa s ním o pár rôčkov znova stretne. Nie ako súper, ale spoluhráč. Ba, že si s ním zahrá aj v jednom útoku. "Už v roku 1984 ma draftovalo Calgary, ktoré ma potom vymenilo do Minnesoty, ale keď som sa o sedem rokov neskôr konečne za more dostal, človek, ktorý si ma do Minnesoty z Calgary vyžiadal, už v klube nerobil a Minnesota ma nechcela. Tak som putoval do New Yorku."

Určite to nebol zlý zvrat udalostí, veď newyorskí jazdci boli vždy jedným z najpolpulárnejších klubov NHL a ich Madison Square Garden skvost medzi zámorskými arénami. V modro-červených farbách sa objavil päť či šesťkrát, keď si zlomil malíček. "Myslím, že moje výkony boli dobré, preto ma prekvapilo, že po zápase s Los Angeles, ktorý som sledoval z tribúny, mi oznámili: Zajtra hráš za nich. Tak som sa sťahoval na opačné pobrežie Ameriky. Cestovanie mi nerobilo problémy, aj manželka so synom boli už zvyknutí. Všade boli ľudia takí aj onakí, ja som sa vedel každému prispôsobiť. Páčilo sa mi v New Yorku i v Los Angeles, len mi to pripadalo akési čudné, že tam ľudia zháňajú stromčeky, keď je vonku dvadsaťosem stupňov. Boli totiž Vianoce..."

Až spätne si uvedomuje, že jedna sezóna v NHL bola trošku málo. Ale aj ďalšie legionárske štácie mu niečo dali. "Napríklad vo Švajčiarsku, kde som odišiel už po tridsiatke. Tam som utrpel asi najvážnejšie zranenie v kariére (laboroval som aj v NHL, kvôli ramenu, ale obišlo sa to bez operácie), naraz mi operovali meniskus aj väzy v kolene. S Bielom sme hrali v strede tabuľky a ja som sa ešte nechystal vrátiť. Lenže v tom čase sa Švajčiari zbláznili do Rusov. Do Bernu prišli Bykov s Chomutovom a zrazu chceli mať všetci v mužstve nejakého Rusa, mysleli si, že všetci budú hrať ako Bykov. Náš prezident kúpil nejakého starého ruského hráča, už ani neviem, ako sa volal, a o mňa stratili záujem."

Sláva chýrneho československého útoku Lukáč - Rusnák - Liba začínala upadať do zabudnutia. Pre hokejový svet boli osemdesiate roky i s titulom svetových šampiónov z Prahy pre chlapcov z ČSSR už iba minulosťou. "Ten útok dal dohromady tréner Bukač, fantasticky odhadol, že by nám to v tomto zložení išlo najlepšie. Center, Daro Rusnák, to bola súdržnosť celej trojky, srdce nášho útoku, Vinco Lukáč zas excelentný zakončovateľ, a ja som robil všetko, bránil aj útočil, hral som celoplošný hokej. Myslím, že sme naozaj tvorili skvelý útok, ktorý sa dá porovnať aj so sovietskou trojkou Makarov - Larionov - Krutov. S tým rozdielom, že oni hrali ako roboti, na strojový hokej boli naučení odmalička, zatiaľ čo nám sedel technický hokej, typický pre Čechoslovákov."

Vtedy v ňom nebolo toľko fyzického kontaktu, toľko agresivity, ako dnes. "Ale to je celosvetový trend, mizne vzájomná úcta protihráčov, stále častejšie badať medzi súpermi doslova nenávisť," je Igor rád, že počas kariéry si na ľade mohol užívať väčšej zábavy ako súčasní hokejisti. "Navyše, mňa bolo aj tak veľmi ťažké dostať na ľad. Keď ma naň už niekto zvalil, tak to musel byť naozaj chlap."

A zažil na ňom naozaj krásne roky. Či už hral v oranžovo-čiernom drese vtedajších VSŽ, vojenčil v jihlavskej Dukle, alebo s partiou reprezentantov zbieral medzinárodné vavríny a medaily. "Samozrejme, že pražský šampionát v osemdesiatom piatom bude vždy na prvom mieste, ale aj striebro z olympiády v Sarajeve. Mali sme tam výborný mančaft a k zlatu nám chýbal iba krôčik. S Rusmi sme však prehrali 1:2 takým nešťastným gólom, keď Koževnikov, ktorý išiel striedať, odpálil puk, trafil Kadleca do nohy a odtiaľ sa odrazil do brány..."

Hral aj na olympiáde v Albertville. Trošku so smútkom na duši, lebo to bol posledný federálny tím. Ale mal ešte dosť síl, aby pomohol aj Slovensku. "Odohral som zaň však iba jediný zápas, hneď na začiatku, keď tréner Šupler povolal do kempu viac hráčov, s výhľadom na olympijské hry v Lillehammeri. Vsadil však na mladíkov z Trenčína a ja som sa už do nároďáku nevrátil. Celých desať rokov si na mňa nik nespomenul, hoci som si trúfal. To ma naozaj mrzí."

Tých štartov v reprezentácii i na majstrovstvách sveta mohlo ešte pribudnúť, ale aj tak vošiel do Siene slávy slovenského hokeja ako rekordér.

Bohuš MATIA

Autor: V PONDELOK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári