Priateľka bola trochu uletená, po byte lietala na korčuliach

Začal biedne. Bez peňazí, bez práce, bez vlasti. Ako politicky nespoľahlivý musel odísť z Košíc a z bývalého Československa. Žil desiatky rokov v rôznych kútoch sveta. Vrátil sa späť ako bohatý - na skúsenosti, poznanie, zážitky. Ale aj veľmi slušne finančne zabezpečený. Mal šťastie, alebo len dosť rozumu?

Život 86-ročného Štefana Swiatkowského je spätý s krajinami Latinskej Ameriky a južnej Európy. Ešte aj s kritériami dnešnej doby, a to bez nadsadenia možno povedať, že žil život pestrý, spoločenský, v mnohých ohľadoch dobrodružný. Aj keď patrí k staršej generácii, ktorú označujeme prívlastkom konzervatívna, jeho pohľad na svet takí určite nie je. Po Slovensku sa jeho druhou domovinou stal Caracas hlavné mesto Venezuely. Dlhé roky pobýval v Madride, v Ríme a v Nice.

Venezuelu má veľmi rád, lebo mu dala chlebíček. Nie hocijaký, ale výberový. "Tam som zarobil. A to tak dobre, že som si mohol život aj užívať," spomína s blaženým úsmevom Š. Swiatkowski, ktorý sa len pred piatimi rokmi vrátil do Košíc. Kúpil si byt aby tu pokojne strávil neskorú jeseň svojho života. Čiperný a stále mimoriadne elegantný starý pán bol ešte donedávna starým mládencom. Pred dvoma rokmi to konečne zmenil - oženil sa s Košičankou. Pekné, čisté črty jeho tváre a nezbedné iskierky v očiach prezrádzajú, že musel byť kedysi veľkým fešákom a že to aj patrične využíval.

Dnes pravidelne chodí zo svojou polovičkou na prechádzky do mesta na kávičku, poctivo číta dennú tlač v rôznych jazykoch a každý rok odcestuje nadýchať sa "iného vzduchu" do Francúzska. Rád si zájde do Čiech, hlavne do Prahy, kde má svojich kamarátov. Nuž, takýto život mu musí závidieť nejeden Košičan...

V maďarských Košiciach bez práce

A ako to všetko začalo? Po skončení gymnázia v Košiciach, sa na pošte zamestnal ako úradník. V tom čase Maďari obsadili Košice a dlho sa na svojom miestečku neohrial, pretože ho v rámci Maďarskej republiky poslali pracovať do Miškolca a do Budapešti. Počas vojny, bol vojakom, ktorý nebojoval... "Pušky som sa ani nedotkol. Pre Nemcov som ako vojak maďarskej armády zabezpečoval napríklad ubytovanie, stravovanie a iné bežné záležitosti," načiera hlboko do svojej pamäti Š. Swiatkowski.

Po skončení vojny sa vrátil do svojho bývalého zamestnania v Košiciach. A tam naňho čakalo rozhodujúce prekvapenie. "Nevzali ma späť do práce. Povedali mi, že preto, lebo som veľký Maďar. Ale vtedy tu každý bol Maďar, pretože taká bola politická situácia."

Keďže otec mu v tom čase zomrel, zostala rodina bez hlavného príjmu a on mame na krku. Pomohli mu kamaráti v Prahe. Našli mu zamestnanie administratívneho charakteru v denníku Svobodné slovo. Túto prácu mal veľmi rád, ale po februárových udalostiach sa všetko zmenilo. "Vtedy začali administratívu posielať na brigády, mesiac som to vydržal, ale ďalší polrok som povedal, že brigádovať už nebudem." No a potom sa to všetko začalo - vyhodili ho z roboty s odôvodnením, že je politicky nespoľahlivý, aj keď sa o politiku nikdy nezaujímal.

Na emigrantov strieľali

Skúšal sa niekam dostať do zamestnania, ale márne. Už ani dobrí priatelia mu nevedeli pomôcť. Tak sa nejako "prikmotril" k ľuďom, ktorí vybavovali emigrácie. Aj keď riziko úteku zo štátu bolo v tej dobe neuveriteľne veľké, emigrantov na hranici jednoducho strieľali, rozhodol sa, že to skúsi. "To nebola žiadna sranda. Celú tú skupinu prevádzačov aj tých, ktorí to sprostredkovali, po nejakej dobe obesili," dopĺňa Š. Swiatkowski.

V utečeneckom tábore v Nemecku sa mal dobre. O emigrantov bolo postarané, dostal tu prácu, mal kde bývať a jesť. Po dvoch rokoch mu konečne ponúkli začať nový život vo Venezuele v hlavnom meste Caracase. Pýtali sa ho, že čo by mohol robiť, v čom je vyučený. A on nevedel nič... Manuálne sa totiž nikdy neživil. Ale vynašiel sa, v minulosti videl ako sa vyrába keramika, tak tvrdil že je keramikár.

Vo Venezuele robil všetko možné

Vo Venezuele emigrantov ubytovali v barakoch, ibaže v noci sa tam dialo niečo podozrivé. Zovšadiaľ sa ozýval poriadny buchot. Nevedeli čo sa deje, báli sa vyjsť von. "Ráno sme zistili, že to nám mangá na plechovú strechu padali," smeje sa. "So zamestnaním bol nakoniec problém, pretože po španielsky nikto z nás nevedel. Mal som šťastie, lebo som natrafil na Košičanov, ktorí do Venezuely už dávnejšie emigrovali a jeden z nich ma zobral, aby som robil nábytok. Nemal som kde spať, tak som spal vonku v aute toho majiteľa." Večer auto obložil novinami, aby v spánku naňho ľudia nečumeli.

Nuž, začiatky sú vždy ťažké. Vtedy ako 31-ročný muž v plnej sile robil všetko možné, čo mu ľudia dohodili - čašníka, pomocné práce i sadzača farebných fotiek v tlačiarni. Život však so sebou prináša nielen pády, ale aj vzostupy a niekedy aj vrcholy... Dôležitým krokom vpred bol vzťah s Venezuelčankou Angelou. Sprostredkovala mu zamestnanie v americkej petrolejárskej spoločnosti. Pracoval tam ako účtovník. Temperamentná Angela mala moderné americké spôsoby... "Tá žena bola veľmi uletená. Po byte sa pohybovala na korčuliach, aby nemusela chodiť. Okrem toho som mal ešte aj iné vzťahy...," šibalsky sa usmeje. "Keď na to prišla, tak ma chcela obariť vriacou vodou."

Ďalším medzníkom v jeho osude bola opäť žena. Krásna o 13 rokov staršia Talianka Gemma. Bola majiteľkou hotela v ktorom býval. Tá mu nielen pobláznila hlavu na 45 rokov, ale aj podstatne ovplyvnila jeho život. Aj keď sa nikdy nezobrali a žili spolu ako druh a družka, volá ju - moja pani Gemma. "Bola vdova a mala tri deti. Vyzerala však veľmi dobre, pestovane a mladistvo. Vždy sa mi páčili staršie ženy."

K práci v petrolejárskej spoločnosti si pridal ďalšie zamestnanie. Začal obsluhovať v hotelovom bare u svojej Gemmy. Má na čo spomínať, pretože žili veľmi rušným spoločenským životom a stýkali s významnými ľuďmi Venezuely. Tam pri barovom pulte sa stretával so slávnym francúzskym utečencom "Motýľom" tak sa nazýval hlavný predstaviteľ rovnomenného názvu známeho, sfilmovaného románu.

Cestoval z úrokov

So svojou pani veľa cestovali do Európy. Kúpili si byty v Madride, Ríme, a neskôr aj v Nice. Radi navštevovali bohémsky Paríž. Francúzsko a vznešená reč jeho ľudí sa mu natoľko zapáčila, že si kúpil knižku a naučil sa po francúzsky tak dobre, že vedel hovoriť, čítať i písať. V Európe dovolenkovali aj pol roka. "V zamestnaní som nemusel byť stále, keď som si zmyslel mohol som odísť a oddychovať. Kedykoľvek ma do roboty zobrali späť." Prešiel Južnú i Severnú Ameriku, Kanadu a celú Európu autom, alebo lietadlom. Bol v Maroku, vo Francúzskej Guayane.

Ako nám Š. Swiatkowski povedal, za čias minulých bolo v zahraničí cestovanie veľmi lacné. Konalo sa niekde niečo? Žiaden problém. Zmysleli si a už leteli na dva týždne užívať si atmosféru majstrovstiev sveta vo futbale v Štokholme. Zarábal dobre, peniaze si ukladal do banky v Caracase, kde mu vtedy vyplácali vysoké úroky. Nestíhali ich minúť. "Úroky sa mi však po čase nevideli, boli privysoké, začal som mať z toho zlý pocit. Preto som vybral peniaze a dobre som urobil, lebo o pol roka na to, banka krachla."

Kamaráti z Real Madridu

Dnešnej generácii asi už nič nebude hovoriť meno Puskás. Starší budú vedieť, že ide o najznámejšieho maďarského futbalistu, ktorý zo socialistického tábora ušiel a hral za Real Madrid. Zoznámili sa v Madride a keďže mali nielen spoločnú reč (maďarčinu), ale aj spomienky, výborne si spolu rozumeli. Obidvaja bývali neďaleko futbalového štadióna, ktorý je v centre Madridu, kde kávičkovali v obľúbenom dennom bare. Z mužstva Real Madrid poznal veľa futbalistov, ešte aj brankára, známeho speváka Julia Iglesiasa. Vídal ho aj v Caracase, pretože Iglesiasova prvá žena bývala v dome dcéry jeho pani Gemmy.

Samozrejme, že ho to ťahalo aj do Košíc. Mal tu predsa mamu a rodné korene. Odkedy však odišiel, už ju živú viac neuvidel, pretože ako "vlastizradca" sa tu dostať nemohol. Ľady sa prelomili až po nežnej revolúcii. Počas jednej návštevy Košíc pred 15 rokmi sa zoznámil so svojou manželkou. "Stretli sme sa vo vlaku. Boli sme v jednom kupé, on rozprával, presnejšie nadával česko-slovensky na ťažký kufor. Na vlak rýchlo prestupoval vo Viedni, nemal ani peniaze zamenené, ani lístok si nestihol kúpiť," prezrádza manželka. Dali sa do reči a keď zistila, že ide do Košíc, začali sa rozprávať o meste. Prišli na to, že majú spoločných známych. "Tým pádom som už vedela, že mu môžem dôverovať a tak som mu kúpila lístok a požičala peniaze. Už plánoval, že by si tu kúpil byt, chcel sa na starobu o seba postarať. A ja som mu v tom mala pomáhať."

Zo Slovenska išiel späť do Madridu, jeho Gemma už mala svoj vek a ochorela. Aj keď neboli manželia, svoje imanie mali spravodlivo majetkovo-právne vysporiadané. Jeden byt mal na mene on, druhý ona. Akurát ten posledný vo francúzskom Nice mali spoločný. Bolo to treba vysporiadať, predať. Po pol roku sa to podarilo a v tom čase aj zomrela.

Najväčšou láskou bola sloboda

S Gemmou veľmi pekne žili, mali sa radi, na tú dobu veľmi moderne, pretože sa nezosobášili. "Obidvaja sme chceli byť voľní. Taký život sa nám páčil. Dôverovali sme si. Ja som mohol nechať ju, ona mňa, ale aj tak sme kľudne spali, lebo som vedel, že sa nič také nestane," hovorí Š. Swiatkowski o svojej láske k slobode. Tá bola taká silná, že mu nechýbalo ani dieťa. "Keď už máte dieťa, stratíte slobodu, nemôžete nikam odísť, ani cestovať. Deti mám rád, ale nejako mi nechýbali, pretože moja pani už tri mala a ďalšie nechcela. Ani psa nemôžete nechať len tak doma a nieže dieťa." Za svojimi potencionálnymi potomkami nebanuje, pretože ako hovorí, ľutovať môže iba to, čo by mal a stratil.

"Bol veľmi veľký fešák a mal kopu žien," dodáva na margo jeho slobody, jeho súčasná pani. Pekný starý pán sa usmeje popod fúzy a prezradí, že aj keď Gemma bola jeho láska najväčšia, "volaniu" prírody sa neubránil. Darmo, počas toľkých desiatok rokov spoločného života, mu do ciest po svete "priskočilo" aj niekoľko pohľadných "srniek." "Mal som rôzne avantúry, ale robil som to natoľko ohľaduplne aby sa to nedozvedela," ospravedlňuje sa. A v ktorom štáte sú najkrajšie ženy? "Najviac sa mi páčia Talianky a Španielky, ale aj Venezuelčanky, tie sú viac miešanky a preto vyhrávajú všetky súťaže krásy. Musia byť štíhle, ale oblé na tých správnych miestach," rozpráva Š. Swiatkowski.

Na Slovensku sa mu teraz páči, pretože všetko na čo bol zvyknutý, tu už dostať. Lososa, krevety... Najviac mu však chutia bryndzové halušky. "Celý život som v tomto ohľade trpel, pretože nikde inde na svete vám ich neurobia. Takisto nikde nekúpite bryndzu, hoci ovce chovajú takmer všade na svete."

Venezuela mu veľmi prirástla k srdcu a chcel by ju opäť navštíviť. "Nedopustím na Venezuelu a na jej ľudí. Sú veľmi dobrí, priateľskí, úprimní, srdeční, ale sú chudáci. A to preto, že ich každý využíva," konštatuje. Jednoduchí Venezuelčania vraj svoje bohatstvo nevedia zúžitkovať. "Keď pánboh stvoril Venezuelu, dal tejto krajine všetko ropu, nádhernú prírodu, všetky nerasty z Mendelejevovej tabuľky, okrem rozumu. Nie sú hlúpi, len nepodnikaví a neprezieraví." Súčasná sociálna situácia v tejto exotickej krajine je však už iná, ako v zlatých mladých časoch Š. Swiatkowského. "Hrozí tam ozbíjanie z každého rohu. Teraz tam 80 percent ľudí trpí chudobou, takže kradnú kde sa dá. Moji kamaráti, ktorí tam ostali som sa dozvedel, že museli vo svojom dome prijať rôzne bezpečnostné opatrenia a vonku nevystrčia ani nos. Po ulici sa vozia len taxíkom."

Keď bol malým dieťaťom, často sa díval z okna von a sníval, že raz bude veľa cestovať a uvidí všetko... Stále pozeral smerom na juh, tam ho to lákalo. Vtedy vedel len toľko, že tým smerom je Budapešť. "Chcel som vidieť svet, poznať svet." Sen sa mu splnil.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Zaujímavá výstava v STM

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári